Ako som v minulom článku sľúbil, dnes si dáme trochu krvi a černoty – povieme si o úmrtiach a bizarných zraneniach klientov, s ktorými sa delegát stretol počas svojho pôsobenia.

Dovolil som si článok kvôli prehľadnosti rozdeliť na 2 časti, v každej po dva incidenty.

 

Časť 1 – Zranenia

Je úplne jasné, že shit happens a niekedy je proste osud/karma/náhoda vrchovatá sviňa a skočí po vás, práve keď ste konečne našetrili zo svojho smiešneho platu na ten extrémne lacný last minute/first moment. (Nikto ma neukecá, že ide do BG „pretože je tam krástne“. Ide sa tam, lebo je to ešte stále pomerne lacnota.) A privodí vám spríjemnenie dovolenky v spoločnosti lekárov. Nebudem tu riešiť banálne zranenia ako zlomený úd, porezaná noha od prasknutej mušle a pod. Z nasledujúcich zranení skôr zamrzne mozog.

Tak si raz normálne popíjam so zopár klientmi kvalitnú whisky za 7 ojro, keď mi vtom zazvoní telefón a ozve sa hysterický ziapot otecka, ktorého ratolesť rýchlejšie vybehla z kúpeľne a privodila si delikátny úraz. V BG sa poväčšinou v penziónoch nepoužívajú sprchové kúty (o vaniach ani nehovorím), takže sa len podlaha v kúpeľni mierne vyspáduje do odtoku. Po sprchovaní tak zostane mokrá celá kúpeľňa. Pridajte si k tomu plastové dvere, ktorých prah sa týči do výšky cca 7 cm a je to v praxi lišta s hrúbkou menej než 1 cm postavená na hranu. Suma sumárum – dcérenka sa šmykla tak presne, že sa jej tento prah zarazil do vagíny. Výsledkom bolo trojhodinové šitie rodidiel v hĺbke 4 cm na pravej stene (lekárska správa approved) a pekný večer za nami.

Čo všetko sa môže stať, keď človek viac vypije, o tom pojednávajú všetky možné internety. Sranda to byť síce môže, avšak len kým to nemáte pred sebou a nemusíte to riešiť. Raz si tak idem po meste a zvoní mi telefón. Ozve sa vľúdny hlas príslušníka policajného zboru, ktorý ma srdečne pozval na identifikáciu práve nájdeného tela (minule v diskusii Grejty riešil kartičky – áno, presne takú kartičku malo toto telo pri sebe, odtiaľ vedeli, komu volať). Tak som sa vybral na miesto činu, kde som zbadal telo mladej ženy bruchom doslova nastoknuté na skale. Evidentne sa prekotila cez zábradlie na útese vo výške cca 10 metrov a padla na skaly. Jedno mi nebolo jasné – skala nebola ostrá, takže ju neprepichla, kde sa ale potlačili vnútornosti? To som zistil, keď som skalu obišiel a videl, ako žene časť vnútorností trčí z úst. A prečo je táto lakocinka v časti venovanej zraneniam? Lebo prítomný záchranár po príchode zahlásil, že ona žije. Neviem, ako je to možné, asi sa naozaj ožratému nič nestane. Záhadné však bolo  to, kam sa podeli orgány trčiace z úst, ktoré som akosi nevidel, keď sa im ju konečne podarilo odlepiť od skaly. Neskôr som sa dozvedel, že doktor jej to vraj zatlačil naspäť rukou. Tomuto sa mi ale nechce veriť, ak je na DM nejaký doktor, mohol by sa vyjadriť. V každom prípade dievčina skončila na vozíku, prišla o značnú časť tenkého čreva a slezinu, proste priekak. Ale žije, ak sa to tak dá nazvať. Tu musím vypichnúť skvelú prácu záchranárov a prijebanosť mojej šefky, ktorá na to srala a všetky veci spojené s hospitalizáciou a prevozom na Slovensku nechala na mňa, však veď keď už som tu, mám to vyriešiť. Zlatá.

 

Časť 2 – Úmrtia

Ako hovoril Stalin (alebo kto to bol) – Jeden mŕtvy je tragédia, milión mŕtvych je štatistika. Našťastie som mega mŕtvych nemal; pri počte cca 8000 klientov, ktorí mi prešli cez ruky, som mal úmrtí 8, čo nie je z pohľadu štatistiky zlé. V každom prípade je to ale veľmi nepríjemná záležitosť, hlavne keď musíte byť, kurva, vždy prítomný, keď sa niečo takéto stane. A spravidla to nebývajú tiché úmrtia na lôžku v kruhu rodiny.

Mal som klienta, ktorý bol na môj vkus celkom čurák čudák. Taký ten typ retarda, čo behá so stredovekými zbraňami po rôznych rekonštrukciách dobových udalostí, ktoré vlastne už nikoho nezaujímajú. Bol veľkým milovníkom pamiatok, na čom by nebolo nič zlé, ale netajil sa tým, že ho nezaujíma klasická návšteva pamiatky s prípadným výkladom sprievodcu, lebo to bolo, citujem: „nedôstojné voči historickému významu tohto skvostu“ (nechápem, ako niekto dokáže zo seba vysúkať takúto pičovinu). On chodil obzerať a omakať pamiatky a pozoruhodnosti zásadne sám (chyba 1), bez znalostí oblasti (chyba 2) a nikdy nepotreboval s ničím poradiť, všetko si vždy zistil sám (chyba 3). Neviem síce, odkiaľ sa o tom dozvedel, ale existuje nejaká malá dedinka, ktorá za čias povstania proti Osmanom bola často v priamej línii postupu vojenských jednotiek a dosť často ich tam aj riadne dojebali. To sa vraj na nich nalepilo a tiahne sa to celé generácie. Tak mi to aspoň hovorili miestni. Z historických prameňov som o tom veľa nezistil. Každopádne, miestni to považujú za veľmi nebezpečnú oblasť s vymetenými a často ozbrojenými obyvateľmi. A to si nemohol chlapec nechať ujsť. Neviem síce, ako sa tam dostal, tú malú chujovinu som nevedel nájsť ani cez gúgeľ. Ale tam aj skončil, keďže v BG (vraj) stále platí farmársky zákon v tej najprísnejšej podobe a on sa rozhodol v podvečerných hodinách prechádzať cez pole s melónmi, patriace psychicky labilnému pánovi, ktorý ho zastrelil. A polícia len skonštatovala, že bol na cudzom pozemku a majiteľ mal právo chrániť svoje vlastníctvo. Tak dopadol náš nebojácny junák.

 

Viete, kedy by ste mali svojho delegáta naozaj počúvať? Keď vám chce naozaj niečo povedať. Vo všeobecnosti platí, že delegát vás nechce otravovať zbytočnými pičovinami. Keď však už trvá na podaní istej informácie, nemali by ste to brať na ľahkú váhu. Takúto nátlakovku som vždy spúšťal na turistov, ktorí boli na dovolenke začiatkom augusta. Dôvodom bol konkrétne 2. august, kedy v BG svätia Ilinden. Miestni vravia, že vtedy si more pýta daň. To je z hľadiska povier. Z viac vedeckého hľadiska okolo tohto dátumu sú silnejšie spodné prúdy a faktom zostáva, že v tento deň každý rok hlásia viacerých utopených (v roku 2007 som mal hneď dvoch). A tak som turistov vystríhal, nech sa nechodia kúpať aspoň v tento deň ožratí, nech malé deti pustia do vody len pod dozorom a pod. Niekto poslúchne, niekto nie.

 

Prišla partička chalanov, na ktorých bolo vidno, že len prednedávnom zmaturovali. Odľahlo mi, keď som zistil, že nie sú športovci, ale len spolužiaci. Neboli s nimi žiadne problémy (ogrcané posteľné prádlo som sa naučil vytesniť zo zoznamu prehreškov), proste sa bavili. Horšie však bolo ráno 3. augusta, keď za mnou dobehli, že jeden z nich sa večer nevrátil s nimi. Vraj sa išiel kúpať v noci do mora. Už som šípil, že to tu mám zas, tak som zavolal na políciu a ambasádu, aby som oznámil nezvestného človeka. Horšie bolo, keď som to musel zavolať aj jeho rodičom. Chlapec mal 18, bol prvýkrát na dovolenke bez rodičov, jedináčik. Čo vtedy povedať? Váš syn je nezvestný, pravdepodobne sa utopil? Nemali sme telo, nevedel som nič konkrétne povedať. A nevedel som to ďalšie 3 týždne, kým telo vyplavilo na breh. Zavolali mi, či môžem prísť na identifikáciu aj s niekým, kto danú osobu pozná. To, samozrejme, nebolo možné, keďže už som tam dávno mal iný turnus. Prišiel som teda sám, s kópiou jeho pasu, keby mi náhodou zlyhala pamäť na tváre. Tá mi však bola úplne napiču, keďže tri týždne vo vode telo zmenia skoro na nepoznanie. Hlavne bol snáď 3x väčší ako za živa. To sa však zmenilo, keď ho chceli otočiť na chrbát, aby som mu lepšie videl do toho, čomu sa predtým hovorilo tvár. Pri otáčaní totižto jeho bokom zavadili o rozbitú mušľu a prerezali otvor všetkým šmakocinkám, čo boli vovnútri. Ten smrad cítim doteraz a stále tróni na vrchole môjho osobného smradového zoznamu. Obsah žalúdka (môjho) išiel okamžite von a ani prítomným policajtom nebolo všetko jedno. Urýchlili sme to teda, potvrdil som identitu a volal som jeho rodičom. Mal som pocit, že už čakali len na to, aby sa to potvrdilo. Už žiadny nárek, ktorý som počúval každý druhý deň v telefóne. Boli len dve slová – na začiatku „Počúvam“ a na konci „Ďakujem“.

 

PS: Bude aj vol.3, už na príjemnejšiu tému.

Ostávam s pozdravom.

Borko