Po prvej svetovej vojne sa Francúzi rozhodli poriadne opevniť svoju hranicu s Nemeckom, len tak, žiadne konkrétne príčiny. Postavili nezdolnú Maginotovu líniu. Systém opevnení, ktorý by bol prakticky neprekonateľný, keby sa vojna viedla podobnými prostriedkami ako tá prvá svetová. Ich hranica s Belgickom však bola chránená slabšie. Bolo to dané tým, že Belgicko bola neutrálna krajina, ktorej neutralitu dokonca v roku 1937 garantovalo aj Nemecko, takže útok z tohto smeru sa nepredpokladal. Okrem toho Belgičania začali budovať aj vlastné opevnenie.
Súčasťou belgického systému je aj pevnosť Eben-Emael. Leží kúsok od hraníc s Holandskom, tesne vedľa holandského mesta Maastricht. Má veľmi zaujímavú polohu, pozrite si mapu. Holandsko tam má asi 30 km široký pás vklinený medzi Nemecko a Belgicko. Pevnosť je na Holandsko-Belgickej hranici, takže aby sa k nej Nemci dostali museli by prejsť cez holandské územie.
Od východu ju chráni 60 metrov široký Albertov kanál, o niečo ďalej od pevnosti je aj rieka Mása a práve tú má Eben-Emael strážiť. Cez Másu vedú v okolí tri mosty. Pri každom z nich je malé opevnenie, ktoré ich má chrániť pred prípadným nemeckým útokom. Ak by sa to nepodarilo, mosty sa vyhodia do vzduchu pripraveným dynamitom a útočníci by sa ocitli odrezaní na jednom brehu v dostrele diel pevnosti. Druhá možnosť je, že mosty zostrelí samotné pevnostné delostrelectvo.
Aby bolo jasné, pod pevnosťou si nepredstavíme stredoveký hrad, resp. jeden obrovský betónový bunker. Videli ste bunkre okolo Bratislavy? Tak Eben-Emael bol kopec, na ktorom bolo podobných bunkrov asi 20. Väčšina z týchto objektov nemalo vlastný vchod na povrch. Každý z nich však mal 40 metrov hlbokú šachtu do podzemia. Tam bola spleť chodieb. Pod nimi sa nachádzali kasárne, sklady, kuchyne, toalety, proste všetko, čo by mohli potrebovať v prípade dlhodobého obliehania pevnosti.
Hlavnú výzbroj pevnosti tvorili dva kanóny kalibru 120 milimetrov. Dostrel bol 16 kilometrov s 22 kilogramovými granátmi. Maximálna rýchlosť streľby jedného kanónu bola 1 rana každých 30 sekúnd prvých 5 minút a potom kvôli chladeniu sa znížila na 1 ranu každých 40 sekúnd. V zásobe mali 1000 kusov munície. Oba kanóny boli uložené otočnej veži s menom Kupola 120, takže dokázali strieľať akýmkoľvek smerom. Kupola mala 60 centimetrov hrubý oceľový pancier, takže dokázala odolať všeličomu.
Ďalej mala pevnosť dve menšie otočné veže Kupola Sever a Kupola Juh. V každej boli dva kanóny kalibru 75 mm. Tieto mali síce dostrel iba 10 kilometrov s 6 kilovými granátmi, ale zas dokázali páliť rýchlosťou 14 rán za minútu. Veže mali pancier hrubý asi 40 cm. Ďalšou zaujímavosťou bolo, že tieto veže boli zasúvacie, t.j. vedeli sa skryť pred nepriateľskou paľbou, vysunúť sa, vypáliť a znova skryť.
Dvanásť rovnakých 75 milimetrových kanónov bolo umiestnených v trojiciach v štyroch kazematách (Visé 1 a Visé 2, Maastricht 1 a Maastricht 2). Kazematy si predstavíme ako betónovú stenu, z ktorej trčia iba hlavne kanónov. Tieto kanóny dokázali pochopiteľne strieľať iba jedným smerom.
Ďalšími objektami pevnosti boli viaceré pechotné zruby, ktoré boli vyzbrojené dokopy dvanástimi 60 mm protitankovými delami a desiatkami ľahkých a ťažkých guľometov. Ich úlohou bolo chrániť hlavnú výzbroj pred nepriateľom, ktorý by sa dostal do blízkosti pevnosti. Pevnosť mala aj viacero betónových pozorovacích objektov, ktoré mali zabezpečiť takmer slepým delostrelcom prehľad o situácii v okolí pevnosti. Na vrchu pevnosti bolo protilietadlové postavenie, ktoré tvorili zákopy so 4 guľometmi namierenými do oblohy. Kúsok od nich bola drevená búda, ktorá slúžila ako sklad a dielňa protilietadlovej obrany. Posledným obranným prvkom boli 2 falošné kupoly, nemali žiadnu výzbroj a ich úlohou bolo, aby nepriateľ vyplytval zdroje pri pokuse o ich zničenie.
Posádku plne obsadenej pevnosti tvorilo 1200 vojakov. Väčšina z nich boli špecializáciou pevnostní delostrelci, takže nemali žiadny pechotný výcvik. V dobách mieru z nich v pevnosti bývala iba časť, ostatní mali k dispozícii “mierové” kasárne mimo opevnenia. Po vypuknutí vojny sa mali všetci presťahovať do pevnosti, nanosiť tam kopec zásob a na pár mesiacov sa tam zamknúť. Služba na opevnení nebola medzi Belgičanmi veľmi obľúbená, z ponímania kolegov od iných druhov zbraní išlo skôr o podradné jednotky. Taktiež nemali veľmi vysokú bojovú morálku a nadriadení sa z plných síl snažili ju aspoň niečím pozdvihnúť. Jedným z ústupkov bolo, že si mužstvo na streche pevnosti mohlo urobiť futbalové ihrisko.
Nemci plánovali na jar 1940 operáciu Fall Gelb, teda to, že francúzsku líniu obídu cez Belgicko. Samozrejme plán bol komplikovanejší, vyčerpávajúce info nájdete na wiki. Eben-Emael im značne zavadzala. Nemci mali o pevnosti podrobné informácie. Podarilo sa im ich získať keď párkrát linkové lietadlo Lufthansy "muselo" pre technické problémy zmeniť trasu a preletieť ponad ňu. Ďalšie informácie im omylom poskytli samotní Belgičania. Albertov kanál sa totižto budoval v rokoch 1930 - 1939, zhruba v rovnakom období ako pevnosť. Časti opevnenia sa vyskytli aj na fotografiách kanálu, ktoré sa posielali do sveta ako pohľadnice. Nemci si postavili verný model Eben-Emaelu a začali uvažovať ako ju dobyť. Do značnej miery pri plánovaní počítali s momentom prekvapenia, ktorý získajú tým, že zaútočia na neutrálnu krajinu bez vyhlásenia vojny.
Okrem toho využili aj dve supertajné novinky. Prvou boli klzáky. Klzáky sú vlastne nákladné vetrone. Zapoja sa lanom za dopravné lietadlo, to ich dotiahne neďaleko cieľa. Tam lano odpoja a klzák doplachtí a sám pristane. Nemci použili klzáky DFS 230, každý jeden odviezol 9 mužov vrátane pilota, (mal aj bojový výcvik a bol plnohodnotným členom družstva) plus ťažké zbrane. Klzáky majú oproti padákom výhodu v tom, že výsadkári pristanú naraz celé družstvo, nerozsypú sa po okolí. Hneď po pristátí sú bojaschopní, nemusia vyzliekať padáky, vyberať zbrane z batohu atď. Druhá výhoda je v nosnosti. Parašutisti sú väčšinou obmedzení nosnosťou padákov a mávajú len ľahkú výstroj. DFS 230 sa dokáže priblížiť k cieľu, skoro strmhlavým (80 stupňov) klesaním dosadnúť na zem a tam zastaviť iba na dvadsiatich metroch. Zvládli to vďaka špeciálnym brzdiacim padákom.
Druhou novinkou vo výzbroji výsadkárov boli kumulatívne nálože. Bola to dutá pologuľa naplnená výbušninou. Dutina sa priložila na pancier. Keď vybuchla tak sa tlaková vlna "skoncentrovala" smerom do dutiny a tým nebol ničivý účinok rozptýlený všetkými smermi, ale smeroval priamo proti pancieru. Neskoršie modely mali ešte vložku z mäkkého kovu, ktorá sa výbuchom roztavila a premenila na horúcu plazmu, ktorá sa prepálila takmer čímkoľvek. Mali k dispozícii dva druhy, 50 kilogramové (skladali sa z dvoch častí) a 12,5 kilové. Arzenál výbušnín dopĺňali klasické TNT nálože. Tie mali buď kilové alebo trojkilové.
Plán počítal s tým, že vyštartujú 4 skupiny výsadkárov, každá bude mať zhruba 10 klzákov a 90 chlapov. Z toho tri skupiny pristanú pri troch mostoch, urýchlene ich získajú a odstránia belgické nálože, aby ich ustupujúci Belgičania nemohli. Štvrtá skupina pristane na pevnosti (vďaka ihrisku vedeli, že strecha určite nie je zamínovaná) a v priebehu 10 minút zničí za použitia náloží všetky hlavné zbrane. Zároveň s pristávajúcim výsadkom vyrazia z Nemecka pozemné jednotky, ktoré prešprintujú Holandskom, prefrčia cez obsadené mosty a vystriedajú výsadkárov pri ochrane pevnosti pred belgickými protiútokmi. Jak prosté.
Nemci zahájili dôkladný a utajený výcvik. Sami výsadkári nevedeli na čo presne trénujú, učili sa na slepých mapách. Počas výcviku ich na pol roka izolovali od ostatných jednotiek, takže sa ani nerozprávali s kolegami. Časť výcviku prebiehala aj v bývalom pohraničí Protektorátu Čechy a Morava, kde bolo zrazu nadbytok zbytočných betónových pevností. Výsadkári dostali na tie časy naozaj špeciálny výcvik. Učili sa dokonca šoférovať belgické električky, keby náhodou.
Dobre dosť bolo kecov, prišiel čas na akciu. Ako hudobný podmaz odporúčam toto, hneď pochopíte prečo.
10.5.1940 niečo po polnoci bol v Eben-Emael vyhlásený poplach. Belgický špión v Berlíne oznámil, že Nemci túto noc zaútočia bez vyhlásenia vojny. Bol to už niekoľký zaručene “ostrý” poplach, ktorý pevnosť zažila v posledných pár mesiacoch. Pre posádku to doteraz vždy znamenalo zákaz dovoleniek (len predvčerom skončil posledný zákaz). Veľmi sa neponáhľali. Na väčšinu bojových postov sa dostavila ani nie polovica obsluhy. Napríklad v Kupole Sever bolo 8 z 29 mužov. Bez dôstojníkov. Táto kopula mala v prípade poplachu vystreliť 20 rán všetkými smermi, aby varovala pevnosti a pešiakov zakopaných okolo. Samozrejme, keďže tam nemali veliteľa, tak to neurobili. Niektoré iné posty boli na tom ešte horšie. Vojaci sa ani nenamáhali doraziť, iba poslali spojku na velenie pevnosti, či to myslia vážne a fakt sa majú trepať k delám.
Veliteľ pevnosti major Jottrand vydal rozkaz na evakuáciu mierových kasární. Prikázal ju vojakom, ktorí mali slúžiť v pozorovacích objektoch a guľometných zruboch. Z nášho pohľadu pičovina, lebo nechal pevnosť bez ochrany proti útokom zblízka. Z jeho pohľadu logický krok, očakával príchod nepriateľov smerom od Holandska a ako prvá sa do boja mala zapojiť ťažká výzbroj. Teda až na to, že pevnosť mala zákaz strieľať bez rozkazu smerom na holandské územie. Rozkaz neprišiel.
Asi po dvoch hodinách si major uvedomil, že neboli odstrieľané varovné výstrely, tak to prikázal Kupole Juh, v ktorej bola kompletná posádka. Až na to, ze zistili, že nemajú úderníky pre svoje 75 mm kanóny. Tak niekto musel zbehnúť po ne do skladu. 40 metrov dole šachtou, prebehnúť chodbou do skladu a 40 metrov hore do veže. Keď sa vrátili a konečne začali strieľať, tak hneď prvá rana zapálila maskovaciu sieť, ktorou bola veža zamaskovaná. Keďže nemali priamy východ, tak ďalší traja chudáci si zase dali 40 metrov dole, chodbou k inému objektu, 40 metrov hore a zvonka požiar zahasiť. A potom zase 40 dole a 40 hore na svoj post.
Ani u Nemcov to však nepredbiehalo hladko. O 4:30 vzlietli klzáky všetkých 4 skupín. Tá ktorá smerovala k pevnosti mala kódové označenie Granit - Žula. Mali smolu a ešte nad Nemeckom sa im kvôli technickej chybe odpojilo lano jedného klzáku. Musel núdzovo pristáť. Zrovna v ňom sedel v ňom nadporučík Witzig, veliteľ skupiny Granit. Niežeby jeho absencia nejako vážne vadila, každé družstvo malo zničiť iné objekty, mali to natrénované a velenie pri plnení primárnych úloh nepotrebovali. O niečo neskôr prišiel Granit aj o druhý klzák.
Niečo po piatej ráno sú na dohľad od pevnosti. Približujúce sa neoznačené lietadlá medzi prvými zbadajú chlapi od protivzdušnej obrany. Hlásia to veleniu, odpoveď je nestrieľať, kým nepríde rozkaz. Jeden z vojakov však bol pred pár rokmi na leteckom dni a videl tam vystúpenie nemeckých vetroňov. Ten spôsob letu sa mu zdal povedomý (mimochodom, jeden z pilotov z exhibície zhodou okolností sedel aj v útočiacom klzáku).
Rozkaz nerozkaz, s výkrikom "Jebem Vášho Alaha!" spustil paľbu na pristávajúce klzáky. Ostatní kolegovia sa pridali. Možno by aj niečo dokázali, ale zo 4 guľometov sa po chvíľke 3 zasekli. Posledný zmietlo krídlo pristávajúceho lietadla. Protivzdušná obrana sa stiahla do drevenej búdy - dielne. Mali tu aj náhradný guľomet. Aj granáty, ale k tým nemali rozbušky. Pokračovali v boji s vystupujúcimi výsadkármi. V podstate toto bol najtvrdší odpor, na ktorý Nemci priamo v pevnosti narazili a bol zodpovedný za tretinu zabitých Nemcov zo skupiny Granit. Dostali dvoch.
Nemcom sa podarilo bez vážnejších problémov pristáť 10 klzákov na plochu 700x900 metrov. Výsadkári povystupovali a rozbehli sa k svojím cieľom. Chýbajúce Witzigove družstvo malo za úlohu zničiť najväčšiu Kopulu 120 a jeden z klamných cieľov. Výsadkári čoskoro zistili, že ich nálože nie sú liek na všetko. Výbuch nie vždy zničil opevnenie, tak ich museli umiestňovať čo najbližšie ku kanónom vytŕčajúcim z bunkrov, tam boli najzraniteľnejšie.
1 - mierové kasárne, 2 - zásobovanie výsadkárov strelivom z bombardéra, 3 - omeškaný klzák, 4 - kazematy, 5 - kupoly (tá v strede je 120, vpravo je Sever a na spodku je Juh), 6 - búda zbrojára, 7 - protilietadlové postavenie, 8 - pechotné zruby, 9 - falošné veže, 10 - voda, 11 - stena kanálu, 12 - menšie bunkre
Kopula Sever dostala rozkaz zničiť nepriateľský výsadok kartáčovými strelami (munícia tvoriaca veľa črepín, určená proti pechote). Podarilo sa im ich však nabiť naopak, čím si na chvíľu znefunkčnili delá. Kým závadu odstránili, Nemci umiestnili na vežu najskôr 12,5 kilovú nálož, ktorá kopulu mierne poškodila a zranila časť posádky. Hneď potom použili 50 kg nálož, ktorá síce neprerazila pancier, ale aspoň poškodila mechanizmus otáčania veže. Vzhľadom na to, že kanóny mieriace iba jedným smerom sú na nič, posádka sa stiahla do podzemia.
Iné družstvo príde ku Kopuli Juh, na strechu položia 50 kilovú nálož a po výbuchu odchádzajú. Nevšimnú si, že veža sa síce zatriasla, zadymila, ale výbuch ju nepoškodil. Belgičania vnútri konečne dostanú rozkaz začať po útočníkoch strieľať (človek by čakal, že hlavné zbrane budú podliehať veleniu pevnosti, ale nie. Každé stanovisko dostáva rozkazy aj zvonka). Nemcov to celkom prekvapí a keďže 2x14 rán za minútu je dosť aj na Übermenschov, tak volajú vzdušnú podporu. Prilieta letka strmhlavých bombardérov Junkers JU-87 Stuka (kvôli namontovanej siréne majú špecifický zvuk, určite ich poznáte, ani o tom neviete). Napriek ich obávanej presnosti sa im nedarí trafiť vežu priamo. Keďže ju Belgičania vždy zasunú, škody sú minimálne. Veža je do konca bitky bojaschopná, ale keďže je väčšinu času schovaná, do bojov výraznejšie nezasiahne.
Pri iných objektoch použijú útočníci aj plameňomety. Väčšinou sa však opakuje scenár, výsadkári odpália nálože, Belgičania zlezú dole a zavrú za sebou nezničiteľné pancierové dvere, ktoré zatarasia vreciami s pieskom a železnými nosníkmi. V tomto momente už nemajú pochýb, čo sa deje. Výsadkári totiž do jedného z dobytých objektov vstúpili práve v momente, keď v ňom zvonil poľný telefón. Jeden nezaváhal, zdvihol sluchátko a po spŕške francúzštiny chladnokrve predniesol v angličtine: "Here are Germans. - Tu sú Nemci."
Kupolu 120 považujú výsadkári za zničenú, predpokladajú, že sa o to postaralo veliteľské družstvo. Veža nestrieľa. Najskôr sa im pokazil výťah a muníciu museli vláčiť ručne a potom zistili, že im chýbajú rozbušky na granáty, ktoré by mohli použiť na streľbu na blízko. Veliteľ veže z frustrácie vystrčil úzkym pozorovacím priezorom pušku a začal strieľať po postavách, ktoré zbadal. Boli to Nemci vedúci zajatých Belgičanov. Podarilo sa mu trafiť jediného takého a jedného takého. A celkom jasne dal najavo, že Kupola 120 ešte nie je zničená. Preraziť jej pancier sa nepodarilo, ale aspoň hodili do hlavní tie najmenšie kilové nálože. Na poškodenie kanónov to stačilo. Keďže sa táto veža nedala zasunúť, jej veliteľ nariadil aspoň, aby sa točila dokola, aby k nej mali útočníci horší prístup.
Dôležitá odbočka. Nemci mali v poľných fľašiach namiesto vody čaj s rumom. Jeden z nich si zrejme pomýlil pomery, pretože ho vraj videli, ako sedí obkročmo na hlavni 120 mm kanónu točiacej sa veže, spieva a do hlavne občas vystrelí zo svojej pištole. Delostrelci síce nakoniec jedno delo 120 mm delo opravili, ale hneď z otočky dostalo ďalšie nálože do hlavne a bolo po ptákach.
Necelú polhodinu po pristátí je pevnosť potichu a Nemci prakticky ovládajú jej celý povrch. Hliadkujú pri všetkých dobytých objektoch a Belgičania zavretí v pevnosti nemajú šancu zistiť, čo sa deje. Všetky prieskumné misie sú zahnané späť do podzemia.
Po dvoch hodinách pristáva klzák s nadporučíkom Witzigom. Nehoda jeho klzák nepoškodila, tak sa mu podarilo stopnúť náhradné ťažné lietadlo. Preberá velenie. Úlohou skupiny Granit bolo poškodiť hlavnú výzbroj pevnosti tak, aby nebola bojaschopná aspoň 24 hodín. Eben-Emael však mali udržať iba 6 hodín, potom ich mali vystriedať pozemné jednotky. Zvyšné 3 skupiny výsadkárov boli striedavo úspešné. Dva mosty získali, tretí však stihli obrancovia odpáliť. Spôsobí to značné zdržanie pozemných jednotiek. Preto musí Granit obliehať pevnosť ďalších 24 hodín.
Major Jottrand zisťuje, že belgická pevnostná taktika má drobné chyby. Totiž každá väčšia francúzska pevnosť má v posádke aj dostatok pešiakov, aby mohli v prípade obkľúčenia začať protiútok. On má len delostrelcov, ktorí sa von do boja nehrnú. A len jeden hlavný východ, ktorý Nemci strážia.
Spojí sa aspoň s vedľajšími opevneniami a vyžiada si, aby začali ostreľovať Eben-Emael so svojich hlavných zbraní. V najbližších hodinách mu nad hlavnou vybuchne viac ako 1500 "vlastných" granátov. Keďže výsadkári majú hore viac ako dosť prázdnych betónových bunkrov, tak kanonáda nemá takmer žiadny efekt, všetci sa stihnú schovať. No, skoro všetci. Nemci po dobytí jedného objektu vyniesli zraneného Belgičana von na vzduch, lebo v zadymenom kryte nemohol dýchať. Potom na neho zabudli a naspäť ho už neschovali.
Zúfalému Jottrandovi sa podarilo uprosiť nejaké jednotky z okolia, aby mu poslali posily. Najskôr prichádza 40 pešiakov poručíka Wagemansa. Tí síce majú pechotný výcvik, vedia strieľať, kryť sa a všetko. Ale majú len pušky. Proti guľometom, samopalom a granátom skupiny Granit to nestačí. Neskôr sa k nim pridáva stovka delostrelcov, ktorým sa podarilo nenápadne vykĺznuť z pevnosti. Tí sú v klasickom boji takmer nepoužiteľní. O niečo neskôr prichádza aj pár vojakov z blízkej dediny, kde boli na dovolenke. Snahy o znovudobytie pevnosti sú komplikované aj tým, že si Nemci volajú na pomoc vzdušnú podporu - Stuky. Druhou komplikáciou je vlastné delostrelectvo, Belgičania sa nemajú pred ním kam skryť.
Boje na povrchu prebiehajú celý deň 10.5. Večer po siedmej už chlapi poručíka Wagemansa nemajú muníciu ani vodu ani potraviny. Na rozdiel od výsadkárov nemajú ani pervitínové tablety, takže sú už dosť unavení. Sťahujú sa k hlavnému vchodu do pevnosti a žiadajú, aby ich Jottrandovi muži pustili dnu na noc. Major sa ukáže ako zásadový chlap a dodržiava predpisy, ktoré hovoria, že do pevnosti nesmie vpustiť nikoho, kto nepatrí k posádke. Nakoniec sa nechá ukecať a dovolí vstúpiť aspoň zraneným. Poručík Wagemans mu pravdepodobne salutuje prostredníkom a so zvyškom chlapov pochoduje preč.
Chabé pokusy oslobodiť pevnosť sporadicky pokračujú celú noc, ale okolo deviatej ráno 11.5. prichádzajú nemecké pozemné jednotky. Výsadkári majú kvôli utajeniu pred svojím odchodom zničiť všetky zostávajúce nálože. Stále je to tajná zbraň, o ktorej nevedia ani ich kolegovia z Wehrmachtu. Hmm, ako najefektívnejšie zničiť pár naloží?
"Halo, ich bin oberjäger Arendt und das ist Jackass!"
Arendt zliezol k jedným nezničiteľným pancierovým dverám na spodku pevnosti. S kolegami ich obložili zvyšnými menšími náložami a navrch položili 50 kilovú mrchu. Zapálil zápalnicu a len veľmi tesne vybehol von. JÉÉB! Tá rana musela rozstrapatiť fúziky až Adolfovi v Berlíne. Nezničiteľné dvere to prekvapivo nezničilo. Len ich to vytrhlo zo závesov a preleteli podzemnou chodbou. Cestou prevalcovali 6 Belgičanov, ktorí za nimi zisťovali, prečo tam Nemci robia hluk akoby šúchali po zemi niečo ťažké. Tlaková vlna prevrhla v blízkom sklade pár sudov s chlórom, ktorý tam mali nachystaný na dezinfekciu záchodov. Chlórový smrad spôsobil medzi obrancami paniku, mysleli si, že Nemci na nich použili chemické zbrane.
Okolo desiatej zvoláva major poradu dôstojníkov. Všetci sú za kapituláciu. Major necháva nastúpiť mužstvo a predkladá im dve varianty. A) vybehnúť von a pokúsiť sa prestrieľať do bezpečia B) vzdať sa. Všetci sú za kapituláciu. Belgičania sa nevedia dohodnúť, ktorý dôstojník by si mal vziať bielu vlajku a odmávať kapituláciu. Nakoniec jedného zdobrovoľníčia. Keď vychádza von vyjednať podmienky, tak si to mužstvo zle vysvetlí a spolu s ním s krikom vybiehajú. Velenie len krčí ramenami a je po bitke. Nedobytná pevnosť padla za deň a pol.
Na záver trocha pohonenia ega, Witzig sa viackrát nechal počuť, že keby podobný útok naostro vyskúšali na československé opevnenie (pred Mníchovom a len na tie dokončené časti samozrejme) tak by to skončilo fiaskom. Naše opevnenie malo na rozdiel od belgického pár vychytávok. Jednou z nich boli napríklad dva metre hlboké priekopy pred kanónovými strieľňami. Útočníci by nemohli nálože priložiť priamo na kanón, museli by sa k nemu prešplhať (počítali s tým, že na priekopy narazia aj v Eben-Emaeli a v klzákoch mali nachystané skladacie rebríky). Belgická pevnosť mala ostnaté drôty iba po svojom obvode, takže keď výsadkári pristáli na jej streche, vo vnútri drôtených prekážok, už im nič nebránilo vo voľnom pohybe. Náš systém opevnení mal prekážky aj medzi jednotlivými objektmi. Československé bunkre taktiež často mali vedľajšiu guľometnú strieľňu, ktorej jedinou úlohou bolo práve kryť prístup k hlavnej delostreleckej strieľni. To by sa to umiestňovanie 25 kilovej polovice veľkej nálože z rebríku pod guľometnou paľbou trocha skomplikovalo. Ale tak vieme, ako to dopadlo.
