Vždy som slovenské chodníky považoval za nástroj na cielené osprostievanie ľudí. Niečo ako chemtrails, ale tak po slovensky. Veď len uvážte, občania, dieťatko maličké sa narodí, na Slovensku sa narodí, v hlave tabula rasa, stačí na ňu začať písať a natlakovať dieťatku tú chrupavčitú hlávku vedomosťami a zručnosťami. Mohol by z neho vyrásť génius, akého svet nevidel. Mohol, ale nevyrastie. Totiž, jeho dobrá milujúca matka ho vloží do kočíka a vyberie sa s ním na čerstvý vzduch. Lebo je to zdravé. A vytlačí kočík do zradného terénu slovenského chodníka. Povedali by ste možno, že asfaltového chodníka, ale sami sa pritom zháčite, lebo v skutočnosti asfalt tvorí menej ako polovicu povrchu tohto náznaku líniovej stavby. No a na tomto chodníku, na tejto sutine plnej dier, jám, štrku, vegetácie a odpadu všemožného pôvodu, zažije dieťa svoj prvý otras mozgu. Pri prvej jazde kočíkom. A potom pri ďalšej. A zas a znovu. Úplne pasívne, poležiačky, v zdanlivom bezpečí offroad kočíka. Potom sa naučí chodiť, odrážadlovať, kolobežkovať a bicyklovať. A občas sa mu predné koleso zasekne v nejakej diere. Nevadí, na otrasy mozgu je zvyknuté a kolená sa zahoja. Malo si dávať pozor. A kým teda z dieťatka vyrastie volič, bude mať hlavu takú vyhrkanú, že tento človiečik, ktorému sudičky pri narodení prorokovali, že bude zbierať Nobelove ceny ako Kája Zlatých slávikov, bude voliť strany, ktoré volia len ľudia s traumatickým poškodením centrálnej nervovej sústavy. Takto nejako  vyzerala moja konšpiračná teória, celé mi to dávalo zmysel a bol som presvedčený, že som to celé prekukol a aj som sa trošku bál, že ma umlčia.

Ale chyba vytrasenej hlavy! Všetko je inak! Totiž, tie chodníky sú naozaj v takomto stave zámerne, ale z úplne iných dôvodov. Minule som si pri pohľade na celé rastlinné spoločenstvá vyrastajúce z puklín starého asfaltu uvedomil, že by vlastne nebolo odveci začať chodníky kosiť. A bol to nápad taký silný, že som už-už chcel kontaktovať hlavného kosca z Metropolitického inštitútu Bratislavy. Ale vtom mi to došlo. Uvedomil som si, že môj pohľad na funkciu chodníkov sa absolútne nehodí do modernej doby.

Ak nadávame na jamy, priehlbiny a hlboké praskliny, v ktorých môže zmiznúť aj celý autobus, ak v zákrute omylom preskočí obrubník, tak evidentne nevidíme ich vodozádržnú funkciu. Dnes sa vynakladajú nehorázne peniaze na udržanie vody v krajine, ale pozrite sa, čo zadarmo dokáže pol kilometra bratislavského chodníka! Po čoraz zriedkavejších dažďoch ostávajú v prasklinách chodníkov celé kubíky vody a prispievajú tak k zmierňovaniu prehrievania mesta. Všimnite si najbližšie, keď sa budete predierať porastom na nejakom bratislavskom chodníku, ako je tam príjemne. A ten porast tam nie je náhodou. Pukliny plné vody sa totiž samovoľne zazemňujú, vietor do nich naveje pôdu a semienka, obyvatelia pridajú dusík vo forme močoviny, a tak každé leto z puklín vyrastajú mrlíky, ľuľky, paliny a iné dekoratívne rastliny, ktoré sú príjemné pre oči, pohladia kráčajúce nohy a dotvárajú bratislavský puklinový ekosystém. Vidíte, už hovorím o ekosystéme! V takto krásne zazemnenej chodníkovej diere totiž začnú žiť najrôznejšie živočíchy, od stonožiek, cez žižiavky, komáre až po vtáctvo hniezdiace v hustej vegetácii. V najväčších dierach bolo zaznamenané občasné hniezdenie kačíc a hoci zoológovia z Metropolitického inštitútu v nich zatiaľ nezaznamenali výskyt rýb a obojživelníkov, predpokladá sa, že časom práve kačice prenesú na perí pár ikier nenáročných druhov rýb, ako lieň alebo blatniak, prípadne aj žiab, a zas budú pukliny druhovo bohatšie. No nebolo by toto škoda kosiť?

Treba podotknúť, že nie všetky pukliny sa takto krásne zazemnia. Na bratislavských chodníkoch je stále dostatok terénnych porúch a depresií, ktoré chodcom poskytujú romantické prekážky v podobe otvorenej vodnej hladiny, prípadne imitácie tatranského sutinového poľa. Aj tieto majú samozrejme svoj urbanistický význam. Okrem spomínaného ochladzovania mesta poskytujú chodcom zážitky, ktoré ich presahujú. Hĺbavejšie typy si uvedomia, aké je to, keď cestou do práce prekročia Rubikon, cestou z práce vstúpia druhýkrát do tej istej mláky, hoci s riekou sa to nedá, a aké až symbolicky očistné je ponoriť sa do bratislavského Jordánu, nechať si od prechádzajúceho auta vyliať posvätnú vodu na hlavu a zmyť tak zo seba hriechy z celého dňa.

Z praktického hľadiska sú veľké chodníkové pukliny a suťoviská dôležité pri pasívnom udržiavaní poriadku v meste. Pojmú totiž značné množstvo odpadu, ktorý tam jednoducho zafúkne vietor. Nezanedbateľná je tiež ich schopnosť pohltiť všetok sneh pri tých vzácnych príležitostiach, keď napadne a ešte vzácnejšej príležitosti odhŕňania namiesto bohapustého solenia.

A najúžasnejšie na tom všetko je, že sa jedná o pasívne procesy, na ktoré netreba vynaložiť ani cent z peňazí daňových poplatníkov, ktorí si inak vždy ochotne priplatia za hocijaký deklarovaný náznak kvality. Určite by sme mali byť vďační za citlivú ochranu puklinových ekosystémov pri rozkopávaní chodníkov, ak napríklad treba opraviť rôzne potrubia uložené pod nimi. Všimnite si, s akým citom sa nový asfalt položí len na mieste rozkopávky a nikoho ani len nenapadne prekryť aj ostatné jamy a pukliny, či nebodaj zničiť celý ekosystém kompletnou výmenou povrchu chodníka. Rozhodne je veľmi potešiteľné, že už pri prekrývaní takýchto rozkopávok sa ráta s tým, že ak sa nový asfalt položí správnym spôsobom, tak do roka môže mať chodník novú obrovskú puklinu, ktorá do dvoch-troch rokov môže samovoľne zarásť trstinou, pajaseňmi a bazami, medzi ktorými môžu túlavé mačky loviť potkany.

Takže keď budete najbližšie nadávať na stav našich chodníkov, zastavte sa na chvíľu, prestaňte obviňovať kompetentných, že nič nerobia a radšej porozmýšľajte, či to náhodou nemá byť naozaj takto a zrátajte si koľko úsilia treba vynaložiť na ochranu chodníkových puklinových ekosystémov.