Draculu nenapísal Bram Stoker, ale Hviezdoslav spolu s Hanou Čajkovou, v literárnych kruhoch známejšou skôr pod pseudonymom Hájnikova žena. Tak, a je to vonku. Napriek nespochybniteľným dôkazom doteraz nikto nebol schopný predniesť tieto výsledky pred širokou verejnosťou. Mňa však vyhrážky z írskej ambasády nezastavia.
Výskyt upírov nie je nijako geograficky ohraničený. Existujú tajné záznamy o polročnom vyčíňaní upíra na stanici Vostok počas polárnej noci, besnenie dvoch upírov v budhistickom kláštore v Bhutáne, pričom v horách neďaleko kláštora našli dokonca aj do sucha odkrveného mladého Yetiho s hryznými ranami na krku, či pravidelné návštevy mobilnej odberovej jednotky krvi v čilskej bani Copiapó. Preto by nikoho nemalo prekvapiť, že sa jeden alebo niekoľko jedincov vyskytlo aj na Hornej Orave. A tak sa stalo, že sa mladý, nedoučený, až sa žiada povedať, že sprostý upír, začal motať okolo hájovne pod Babou horou. Po niekoľkých chabých pokusoch rozpumpovať krv v hájnikovej žene Hanke ostal upír Artuš Villáni zabitý na prahu jej domu. Bola by z toho len príhoda na strašenie dievok pri páraní peria, nebyť Hankiných literárnych ambícií. Tá teda všetko spísala a rukopis nechala posúdiť rodinnému priateľovi Hviezdoslavovi. Hviezdoslav, ktorý pri štúdiách v Miskolci absolvoval základný kurz exorcizmu a boja s diablovými pomocníkmi, zohral v boji so spomínaným upírom dôležitú úlohu. Keďže do hájovne často chodieval na tvorivé záťahy, vedel Hanke poradiť a pripraviť ju na rozhodujúce stretnutie.
Keď si Hviezdoslav prečítal Hankine insitné literárne dielko, ihneď mu udrel do očí jeho potenciál, ktorý ďaleko presahoval uhorské možnosti. S Hankiným dovolením teda poviedku upravil, preložil do angličtiny a poslal do nemenovaného vydavateľstva v Londýne. Čakal rok, dva, tri. Nervozitu vystriedala zúrivosť, tú neskôr nahradila rezignácia, apatia a zabudnutie. Keďže jediná kópia Krvežíznivca Artuša bola nenávratne stratená niekde v Londýne, napísal inú verziu tohto príbehu a nazval ju Hájnikova žena. Kým začnete kričať, dupať nohami a zatvárať internety, lebo vás v škole učili, že Hájnikova žena je o niečom inom, prečítajte si argumenty. Lebo naši rigidní učitelia vedia len to, čo ich naučili ich rigidní učitelia. Takže sa vyhnem všetkým tým krásnym opisom oravskej prírody a ľudových zvykov a pôjdem rovno k deju. Mladý Artuš Villáni zacíti v hájovni pod Babou horou mladú krv a rozhodne sa ju ochutnať. Zásadne využíva chvíle, keď hájnik Čajka nie je doma. Pri prvom stretnutí mu mladá Čajková ponúkne krčah vody, čo je ekvivalentom pozvania upíra do vlastného domu. V tomto momente by mala byť hájnikova žena odpísaná a otázkou už mal byť len rozpis odberov. Lenže ako Artuš odišiel, Hanka si ihneď uvedomila chybu a napísala Hviezdoslavovi, aby jej poradil. A spolu nachystali na cucáka pascu. Keby Artuš nemal skúsenosti a IQ komára, mohol tam dodnes vyciciavať turistov. Už po Hankinom výkriku
„Stoj!“ krikla žena rozzúrená,
„späť! Netkni sa ma, hnusný diable!“
malo byť Villánimu jasné, že jeho identita a stravovacie návyky sú odhalené a presne v tomto momente mal skočiť späť na koňa a neukázať sa v tých končinách aspoň sto rokov. Lenže trtko chcel silou-mocou vyskúšať svoj čerstvo prerezaný trvalý chrup a tak dostal rovno do srdca postriebrený nôž. Hviezdoslav to všetko sledoval z podkrovia a usmieval sa popod zafajčené fúzy. Na jeho vychádzkovú palicu pribudol ďalší zárez a pomaly sa z neho stával najväčší odborník na boj s upírmi v budúcom Východnom bloku.
Ja viem, ešte stále mi neveríte. Fabulácie, domýšľanie, žiadny priamy a vlastne ani nepriamy dôkaz. Tak sa pozrime na osud knihy Krvežíznivec Artuš. Tá prišla niekoľko týždňov po odoslaní do vydavateľstva. Preberal ju životom znudený redaktor, ktorý si prečítal názov a drbol ju rovno do spodného šuflíka svojho stola. Nikdy by neuzrela svetlo sveta, keby sa investigatívni novinári nezačali špárať v nadmerných odpočtoch DPH spojených s istým pisálkom Bramom Stokerom a vydavateľstvom. Čudné, viem. Ale aká krajina, takí podvodníci. V Hornom Uhorsku sa hore-dolu vozila stavebná oceľ, hliníkové profily a cukor, v Anglicku sa prachy prali cez knihy. Situácia bola zlá, pretože podozrenia siahali až ku kráľovskej rodine. Novinári išli bielemu koňovi Stokerovi tvrdo po krku. Ďalším ohnivkom v reťazi bol šéf vydavateľstva, ktorý najprv rozmýšľal, že Stokerovi uviaže k nohám písací stroj a hodí ho do Temže. Jedine obava, že by tým niekoho mohol inšpirovať a pripraviť si tak vlastný osud, mu v tom zabránila. A ako tak zúfalo rozkopával nábytok vo vydavateľstve, natrafil na Krvežíznivca Artuša. Do rána knihu prečítal a v jeho hlave sa zrodil plán. O necelý mesiac sa kniha stala bestsellerom a Stoker bol zrazu bohatý v súlade so zá-ko-nom.
Tak sa teda konečne pozrime na Hviezdoslavov rukopis v Draculovi. Autor do diela zakomponoval množstvo symbolov a odkazov na súveké osobnosti. Už meno hlavnej obete (Wilhelmina "Mina" Murray) malo rozsvietiť kontrolky všetkým uhorským čitateľom. Meno Mina je jednoznačne poctou jednak Jánovi Kollárovi a jeho Slávy dcére (v básni spomínaná ako Mína, pôvodne sa jednalo tiež o Wilhelminu- v tomto prípade Schmidtovú). Hviezdoslav dokonca napísal aj báseň Ján Kollár, čo poukazuje na jeho vzťah k tomuto spisovateľovi (inak zrejme exorcistovi a špiritistovi, ale o tom inokedy). Zároveň je Mína odkazom na Viliama Paulinyho-Tótha, ktorý písal pod rovnakým pseudonymom. Mladý Országh Paulinymu-Tóthovi napísal aj nekrológ a pod ním sa prvýkrát podpísal ako Hviezdoslav. Myslím si, že viac dôkazov ani netreba, ale môžem pokračovať. Van Helsing je bez debaty Hviezdoslav. Jeho reálne skúsenosti s likvidovaním upírov prakticky vylučujú, že by spisovateľ nebol predlohou pre túto postavu. Hviezdoslav zanechal množstvo odkazov k upírskej tematike naprieč celou svojou tvorbou, azda stačí spomenúť básne Krvavé sonety, ...A otvorili staré hroby či Prízraky a tiež jeden, či dva podozrivé verše pomaly v každej básni. Napríklad v Letorostoch: ...kto klesol v hrob, klesol navždy, iste. Všimnite si to ironické iste. Dobre on vedel, že nie je smrť ako smrť. A ďalej: Nie k prachu, ku svetlu ľne moja dôvera; čo predstavuje najkrajšie vyznanie lovca upírov v dejinách literatúry. Napriek vzrušeniu z nočného lovu upírov, Hviezdoslav nachádza úľavu pri svitaní, tentokrát v Sonetoch:
A preds´ som rád, keď mrká, rád, keď svetla pruhy
sa noria do tieňov, v ich hynú záveju.
A ďalšie tajomné odkazy v Sonetoch:
I neraz volal som už z hnevnej hrude
aj, zázrev planstvo, mlsot zločinný:
Stoj, zlodeju-preč, upíra ty blude!
Ni kroka v totie tiché doliny!
A absolútne nespochybniteľná protiupírska klasika, Krvavé sonety:
...Ký upír to a mlok,
z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,
krvožíznivec s večnou záhou žhavou?
Jonathan Harker (pôvodne Michal Čajka) pravdepodobne predstavuje Jozefa Škultétyho, ktorý istý čas pracoval v banke, čo trochu asociuje Harkera ako človeka, čo pomáha s kúpou nehnuteľností v Londýne. Niektorí uvádzajú, že snáď by to mohla byť narážka na Hodžu, kvôli jeho nesúhlasu s niektorými názormi Hurbana- symbolu upírstva (pozri rozbor postavy Draculu), ale zrejme sa mýlia.
Postava za samotným Draculom je ťažko rozpoznateľná, ale je nepredstaviteľné, že by si Hviezdoslav nechal ujsť príležitosť a nezaťal do živého. Najskôr pôjde o Hurbana alebo Andreja Sytnianskeho, ktorí Hviezdoslavovi znemožnili publikovať v časopise Orol.
Ďalej je tu Lucy, zrejme inšpirovaná Adelou Ostro-Luckou, čo je jasná pocta Štúrovej tvorbe, ale zároveň ide o výsmech jeho nevybúrenému žrebectvu a tiež ide o symbol prekonaného, umelecky vycicaného a teda vlastne mŕtveho romantizmu. Že opäť nejde o náhodu, dokladuje aj Hviezdoslavovo dielo s bosoráckou tematikou, Na Luciu. Veľmi zaujímavou postavou je Lucyn snúbenec Arthur. Ide takmer určite o Kolomana Banšella. On je ten, ktorý čoby priekopník realizmu, nemŕtvu Lucy nakoniec zabije. Banšell sa v skutočnosti pre svoju tvorbu dostal do sporu s Hurbanom (bod v prospech teórie, že Hviezdoslav do Draculu ukryl Hurbana), ktorý sa snažil držať mŕtvy romantizmus pri živote-výsledkom bola nemŕtva literatúra. V Sonetoch sa dokonca spomína bohatýr Arktur, a to už nemôže byť náhoda a je jasné, že nejaký Stokár zožral všetku slávu, čo mala patriť nášmu najväčšiemu básnikovi.
K tomu všetkému je zaujímavé, že tak Dracula, ako aj Hájnikova žena, končia tak, že hlavná hrdinka porodí dieťa. Ide o tradičný Hviezdoslavov symbol nového začiatku, ktorý má ženám pomôcť zabudnúť na ich hematologické zážitky, ale zároveň ich núti klásť si nové otázky. Bude moje dieťa v bezpečí? Dokážem ho ochrániť pred tými nemŕtvymi hnusobami? Málo čitateľov si to uvedomuje, ale práve v týchto pochybnostich sa rodí nový príbeh s novými lovcami upírov. Geniálny autor si nechal ohromný priestor na niekoľko ďalších nadväzujúcich kníh. Škoda, že sa k tomu už nedostal.
Z uvedeného je jasné, že Hájnikova žena a Dracula, sú nielenže dielami rovnakého autora, ale dokonca ide o dve rôzne vydania toho istého príbehu. Takže som vám predhodil dôkazy, a teraz sa do mňa môžete pustiť. My, čo nesieme pochodeň poznania a oheň pravdy, sme na to zvyknutí.
