Povedal Vladimír Iľjič Lenin. Znie to celkom rozumne, takže to povedal asi ešte predtým, ako mu syfilis premenil mozog na špongiu. Tento jeho odkaz je stále živý, on už chvalabohu nie. Vladko bol inšpiratívny človek, ktorý dodnes inšpiruje mnohých bojovníkov proti sociálnemu útlaku pracujúcej vrstvy, aby svoju nespokojnosť dali najavo napríklad tým, že si kúpia tričko s jeho portrétom, ktoré vyrábajú 10 roční otroci vo fabrikách v Indii a Číne. Ale bez ohľadu na to, z akej žumpy vyšla táto myšlienka, učiť by ste sa naozaj mali.
Vedomosti vás urobia žiadanejším.
Napríklad pre vášho potencionálneho zamestnávateľa. Učiť sa musíte preto, aby ste neboli sprostí, na vysvedčení mali samé jednotky, to vám potom zaručí, že vás prijmú na dobrú strednú školu a z nej zase na vysokú a potom do dobrej práce. Takže ak mi ešte raz povieš, že hlavné mesto Československa je v skutočnosti Moskva, tak ta posadím s pätorkou a fackou, ty skončíš s krompáčom v ruke pri kopaní kanálov a tvoj otec príde na kus reči na miestne MNV. Takto nás motivovali pani učiteľky za čias, keď kravy dojili na 120%, na zemiakových poliach sa odohrávali epické a kruté boje medzi pásavkou zemiakovou a výdobytkami socialistického chemického priemyslu a všetko bolo lacné a zdravé.
Doba sa ale zmenila, prostým pozorovaním okolitého sveta mnoho ľudí nadobudlo názor, že učiť sa je zbytočné, pretože dôležitejšie ako vedomosti a vzdelanie je mať správne známosti, alebo šoférovať placentu v tých správnych pôrodných cestách. Narodiť sa dobre je ultimátny skill, čo spraví z neschopného trtka, ktorý nedokáže trafiť ani na wc bez appky vo svojom smartphone (tak užitočné, keď už majiteľ nie je smart) úspešného a perspektívneho manažéra. Ale nerobte chybu, že toto trpké pozorovanie premietnete do výchovy svojho potomka. Osvojovanie vedomostí je pre vaše dieťa na výsosť dôležité, pretože buduje vlastnosti, ktoré sa mu určite zídu. Napríklad disciplínu. Najprv práca, potom zábava, najprv si spravím úlohy, projekt, seminárku a potom si pozriem šmolkov alebo pôjdem na pivo. História už mnohokrát ukázala, že disciplína je veľmi mocná zbraň. Myslíte, že legendárnych 300 Sparťanov držalo Xerxesa 3 dni za gule preto, lebo mali správne známosti?
„Heeeeeej, Xerxes, ty mačkomrd zasraný, padaj naspäť na východ, lebo môj ocko sa pozná so starostom Atén a ten ti drbne takú pokutu za nesprávne parkovanie bojových vozov, že sa z toho posereš!“
Toto by určite Xerxesovi zdvihlo tlak menej ako to, že o ho o niekoľko storočí na plátnach kín vykreslia ako opiercingovanú dvojmetrovú obludu s hlasom transky z béčkových pornofilmov. Keď ale šéf sparťanov Leonidas povedal, tu budeš stáť a nepustíš ich ani krok a sparťan sa postavil, stál, držal a nepustil, tak to už s nervami Xersxíka trochu zabrnkalo. Lenže Peržania tiež neboli žiadni buzíci v skinny džínsoch a milých Grékov porcovali na sračky. Ale oni napriek tomu stáli a neuhli ani krok, aj keď z nich ostávali už len kožené sandále, a stavím sa že aj tie sandále stáli tak, že sa o ne Peržania potkýnali. Tomu hovorím disciplína!
Taktiež možno zistíte, o čo sa vaše dieťa zaujíma a k čomu má vzťah. Baví ho matematika? Bude z neho právnik, alebo manažér, tí sa majú dobre! Baví ho slovenčina? Bude z neho právnik, alebo manažér, tí sa majú dobre! Baví ho biológia? Bude z neho právnik, alebo manažér, tí sa majú dobre! Nebaví ho nič, je sprostý ako tágo? Bude z neho právnik, alebo manažér, tí sa majú dobre! Chúdence jedny, myslím deti, nie právnikov a manažérov, tí sa predsa majú dobre!
Za mojich mladých čias boli predsa len tie nároky na deti trochu menšie. Pamätám si to ako dnes, stáli sme na dvore, ja, otec a jeho brat. „A čím ty chceš byť, keď budeš veľký?“ vypálil na mňa otec, pozerajúc významne na vedľa stojaceho brata. Očakával, že dostane odpoveď ako mnoho iných otcov. Kozmonaut! Policajt! Požiarnik! Moja odpoveď ho ale na chvíľku omráčila a zbavila slov.
SÚSTRUŽNÍK!
Môj otec totiž robil na sústruhu a ja v snahe zapáčiť sa mu (vtierka), som dal odpoveď, ktorú som si v svojom detskom mozočku vyhodnotil ako maximálne vhodnú. Ústa jeho brata vydali zvuk ako "pffffffrrrrrrrr", za ktorým nasledoval tichý pohŕdavo-zhovievaný smiech. Otec mi v následnom spravodlivom rozhorčení vysvetlil dôležitosť vzdelávania v pár vetách.“ Čo si sprostý? Robiť jak hovado za sústruhom? Poriadne sa uč ako doteraz a nebudeš musieť robiť lopatou.“ Ako vravím nároky boli menšie, nemusí hneď pršať, stačí že nebudem robiť lopatou.
Objavovanie prináša radosť.
Nebojte sa objavovať svet okolo seba a učiť sa nové veci. Život vás odmení nečakanými benefitmi. Skúste nový exotický recept, možno sa vám podarí spestriť jedálničiek svojho psa, alebo sa skúste naučiť robiť salto vzad. Možno sa vám to nepodarí na prvýkrát, ale zase sa naučíte, kde je najbližšia pohotovosť. Všimnite si, aké sú malé deti šťastné. Je to preto, lebo neustále objavujú okolitý svet, neboja sa experimentovať a naučia vás aj seba, že po stenách sa dá kresliť nielen pastelkami, ale aj plastelínou a že kuchynská utierka síce v rúre zapnutej na 200 °C nehorí, ale páchne o to výdatnejšie.
"Ocko, pečiem!"
"Dobre zlatko, pekne sa hraj, ja len dopíšem tento mail."
"Pečiem v rúre ako mamka!"
"Dobre, dobre, šikovný. Chrústik, nevieš, čo to tu smrdí?“
Poznanie buduje charakter.
Duševný maľorolník, ktorého svet je obmedzený na žrať, srať, trtkať, spravit selfie, skontrolovať facebook, má svoju poznatkovú mapu takú malú, že je dokonale popísaná, nie sú na nej žiadne biele miesta a tým pádom sa nemôže stať, že zablúdi, takže je vždy na 100% presvedčený o tom, že ide správnym smerom. Nadobúdanie vedomostí ale hranice významne rozširuje a začínajú sa objavovať prvé biele, nezmapované časti. Tam malý fliačik neviem, hentam väčší fľak nie som si istý a tamto obrovský kusisko nie je to také jednoduché. A ako sa snažíte tieto miesta odhaliť, zistíte že sú to len vstupné brány do nových, neznámych a úžasných svetov. A s týmto poznaním obrovského rozsahu vlastnej nevedomosti prichádza POKORA. A pokora, dámy a páni, je jeden zo základných stavebných kameňov charakteru. Naučte sa, že viete v skutočnosti veľmi málo a svet zrazu dostane oveľa viac rozmerov a pohľad na vaše miesto v ňom oveľa reálnejšie proporcie.
Učenie omladzuje.
S pribúdajúcim počtom sviečok na narodeninovej torte si začnete všímať, že svet okolo vás sa nejako zrýchľuje, niekto vám premiestňuje veci a už ani tie štandardné 3 kolá za večer s manželkou nedáte s takou noblesou a ľahkosťou ako kedysi. Z diaľky k vám navyše s otvorenou náručou oproti beží pán Alzheimer a s ním si rozhodne nechcete potriasť rukou. Keď už sme pri tom trasení, strýčko Parkinson s ním niekedy beží v tandeme a tiež sa s nim určite nechcete zoznámiť. Zlá správa je, že nezvyknú zastaviť a otočiť sa. Dobrá správa je, že každý nový poznatok, prečítaná kniha, vylúštená krížovka, plamenná diskusia plná argumentov, je polienko, ktoré minimálne Alzhaimerovi šmaríte pod nohy a zatiaľ čo sa bude dvíhať zo zeme, získate nejaký čas pre infarkt alebo mŕtvicu, aby si cenu prebrali oni. Ale aby sme nekončili úplne deprimujúco, aj infarktu a mŕtvici sa dá zdarne dlhú dobu ukazovať fuck off. Ale to musíte cvičiť aj telo a nie len mozog a to už je na ďalší článok. Tak ako je to s vami? Čo by ste sa chceli naučiť a čo by ste radšej nikdy nevedeli?
