S rodinou sme sa na nejaký čas odsťahovali zo Slovenska. V novej krajine som robila všetko pre to, aby som vytvorila domov čo najviac podobný tomu nášmu. Varila som jedlá z kuchyne starej mamy, vystavila na stôl vyšívanú dečku, počúvala slovenské rádiá a márne túžila po treske a bielom chlebe. Po čase som si do svojho domu pustila aj lokálne zvyky a vychytávky svojich nových priateľov z celého sveta. A nebolo toho málo. Multikulturalizácia sa vám ľahko votrie do života, obzvlášť keď žijete na mieste, kde žiadny z vašich priateľov pri stole nepochádza z rovnakej krajiny.
Ja som ich namotala na guláš a domácu s pivom a oni mňa na párty na lodi, clamato (paradajkový džús ochutený šťavou z mušlí) s vodkou a jerk kura. Niektoré veci si u nás našli pevné miesto, iné ostali len milou spomienkou. No tri z nich by som uvítala aj u nás na Slovensku. Oslovovanie sir/madam, potluck a yard sale.
Oslovovanie sir/madam
V našom jazyku je to skôr pani/pane, aj keď ja by som trvala na madam. Môžete namietať, že toto u nás funguje, ale nie je to tak. Ak vás plynárenská spoločnosť neinformuje o nedoplatkoch, alebo čašník nesnaží zlákať na ponuku dňa, dostane sa vám klasického teta/ujo oslovenia, alebo bezpohlavného: prepáčte... A pritom je to tak skvelé, keď vás oslovujú madam alebo pane. Všade a vždy. V obchode pri podávaní nakrájanej šunky, v synovej škôlke, keď vám vysvetľujú, prečo sa pobil s kamarátom, v banke, v kine, aj na verejných záchodoch. Stále ste madam. Stále ste pane. Vážený a hodný úctivého správania. Najskôr mi to bolo neprirodzené a trvalo mi hodnú chvíľu zvyknúť si. Potom sa to stalo súčasťou aj môjho slovníka a nevedela som si bez toho predstaviť žiadny pozdrav, požiadanie alebo poďakovanie. Nejako tak prirodzene to evokuje slušné správanie a rešpekt.
A prečo by to nefungovalo u nás?
Slováci nemajú v povahe preukazovať rešpekt. Dožadovať sa ho, to áno. Čím menej si ho zaslúžia, tým viac budú po ňom volať. Nedokážem si predstaviť, ako hocikto z môjho okolia poďakuje predavačke slovami: „Ďakujem, madam, prajem pekný deň.“ Alebo požiada mladšie dievča s tunelom v uchu a fialovými vlasmi, blokujúce dvere autobusu: „Prepáčte, madam, budem vystupovať.“ Ani začuť od vedľajšieho stola v pivárni: „Pane, ja nesúhlasím s vašou imigračnou politikou.“ A pritom je to neuveriteľne ľahké. Ja to robím denne. Predavačka v potravinách tak stratí na chvíľu ofučanú tvár, bezdomovec zabudne, že som odmietla jeho žobrajúcu ruku a SBSkár ma z banky vyprevadí úsmevom. S malou šancou na osvetu vás vyzývam na jedno oslovenie madam/pani/pane denne. A skúste to bez irónie, prosím.
Potluck („zdieľaná večera“)
Potluck je skvelá vec. Je to vlastne hostina alebo večera s jednoduchými pravidlami. Vy ako hostiteľ vymyslíte motív alebo príležitosť, pri ktorej sa to bude konať. Vašou starosťou sa tak stáva hlavný chod, čo je zvyčajne mäso. Takže vy grilujete klobásky a krídelká, obaľujete a vyprážate bravčové, marinujete a pečiete moriaka. Vaši hostia si rozdelia zvyšok. Každý donesie niečo z vami napísaného zoznamu, alko a nealko, a zvyčajne aj niečo naviac. A tak máte zemiakovú kašu z Poľska, sladké zemiaky zapekané s marshmallows z Kanady, zemiakový šalát z Kansasu, zeleninový šalát z Argentíny a sladkosti zo zvyšku sveta. Okrem toho vás každý láka na svoju obľúbenú značku piva, vína alebo destilátu, ktoré si so sebou priniesol. Je to ako gastronomická cesta okolo sveta. Presne takto to fungovalo. Prišla pozvánka s témou a zoznamom vecí, ktoré máme doniesť. Vybrali sme si to, čo sme chceli pripraviť a potvrdením účasti sme ostatným dali vedieť, že na hostine bude červená kapusta na karameli ako od mojej mamy. K tomu samozrejme šuhajdy so salkom a jablková štrúdľa. Nech vedia, aké dobroty jeme na Slovensku. Keďže vám ako hostiteľom zostane dostatok jedla na dva týždne pri minimálnych nákladoch, robíte takúto hostinu často a pozvaných je vždy veľa priateľov.
A prečo by to nefungovalo u nás?
U nás si návštevu zvyčajne pozývame na narodeniny a občas, aby sme sa pochválili novým bytom. Odbavíme to chlebíčkami, čipsami a tí pokrokovejší hummusom a stonkovým zelerom. Nie je zvykom pozvať viac ako sedem ľudí, a už vôbec nie na hostinu. To je skôr výsada rodinných stretnutí. Nehovorím, že neexistujú výnimky, ale ako často robíte doma večeru pre širší okruh vašich priateľov? Je to náročné časovo, finančne a fúria od susedov na vás aj tak zavolá políciu hneď o 22:01. Ja takéto hostiny milujem. Zo skúseností viem, že naši známi sa vždy spýtajú, čo majú doniesť, a či mi netreba pomôcť. Je to dobrá príležitosť odprezentovať Olin koláč z piatich citrónov, ktorý vám vženie slzy do očí. Jankin super zdravý počin plný zrniečok a semienok, ktorý neviete, či natrieť lekvárom alebo paštétou. Ako aj výber z hrozna od Miška s Jankom. Konkrétne dvakrát z bieleho, raz z ružového a trikrát z červeného. Týmto síce riskujem, že nabudúce už od svojich priateľov nedostanem nič, ale aj tak vám odporúčam určite to skúste tiež. A ak by ste sa chceli len zúčastniť, na jar plánujem potluck piknik, pošlite mi správu, pošlem vám zoznam toho, čo treba doniesť.
Yard sale (záhradný výpredaj)
Sťahovanie, jarné upratovanie, či rozvod je skvelá príležitosť hodiť oznam na net a do lokálnych novín o vašom výpredaji. Vyvláčiť vaše staré haraburdy do predzáhradky, polepiť ich smiešnymi cenami, sadnúť si na plastovú stoličku a vyberať peniaze do plechovky od kávy. Toto nám veľmi pomohlo pri zariaďovaní novej domácnosti. Hračky, plážové ležadlo, či tenisové rakety sme tak získali za ich zlomkovú cenu. Aj plutvy, hrniec a mixér som kúpila priamo z trávnika. Kto nemal predzáhradku alebo trávnik, pridal sa k nejakej hromadnej akcii. Za symbolický poplatok získal stôl v školskej jedálni, či v záhrade pri kostole a mohol predávať, čo mu doma prekážalo. Výpredaje boli takým hitom, že ak ste chceli dostať tie najlepšie kúsky, museli ste si privstať a byť tam medzi prvými. Ako všetko v tejto krajine, aj záhradné výpredaje boli spoločenskou akciou a skvelou príležitosťou, ako sa stretnúť s kamarátmi a podebatovať o tom, čo sa stalo za tých pár hodín, čo ste sa nevideli.
A prečo by to nefungovalo u nás?
Väčšina Slovákov by radšej nikdy nejedla kura z jenskej misy, ako by si ju kúpila u susedov na dvore. Keď ju oni nepotrebujú a nepoužívajú, my si kúpime dve také, čo nebudeme potrebovať a nikdy nepoužijeme. Naveľa sme ochotní pozrieť si na bazári lyže pre syna, ale najlepšie, keď sa celý obchod odohrá v anonymite internetového predaja. Ísť a prehrabávať sa v priateľových, alebo susedových nepotrebných veciach, hoci by tam boli aj veci tretej ženy Borisa Kollára, je pod našu úroveň. Či už predávajúceho poznáme, alebo nie, nebudeme si do domu vláčiť jeho stariny. A na druhej strane, radšej to vyhodím alebo ukryjem na povale, ako by som to ponúkol svojmu okoliu za symbolickú cenu. Je to škoda, čudovali by ste sa, aké kúsky sa dajú na takýchto výpredajoch nájsť. Toto sa však u nás tak skoro nezmení, a tak si pekne všetky nepotrebné kúsky nafotím a dám ich na internet. Možno si ich Ina34, či Daniel75 kúpi a nechá poslať na adresu svojej tety, aby ich neohovárali, že už druhý rok po sebe kúpili dcére vetrovku z druhej ruky.
