Slovenčinu ovládam na viac-menej advanced survival úrovni. Na čiarky používam funkciu random a na diskutabilné prípady Google. Preto sú nasledujúce riadky len postrehom, nie odbornou analýzou. 

Sem - tu, dva - dve

Východ Slovenska je zaujímavou oblasťou. Osobne mám východniarov rád, lebo sú to srdeční ľudia a mám medzi nimi mnoho kamarátov. Zvláštnou kapitolou sú košickí kopačkári, ktorí postupne vymierajú spolu s odkazom J.-C. van Damma, čo je škoda, lebo vidieť cigánsku otočku v sobotu nadránom pred diskotékou je rovnaký zážitok ako vidieť  Judínyovú v teplákoch. Skúste si vygoogliť jedno alebo druhé.

Aby som ale neodbočoval, strávil som na východe niekoľko rokov, no nikdy som sa neprestal čudovať, ako dávajú číslovky. „Dobrý, ta dva mlieka, peť rohliky a dve chleby.“

Neodsudzujme ich za to, ani z nás si nikto v duchu nebufferuje, v akom rode bude nasledujúce podstatné meno, jednoducho rozprávame, ako to máme napočúvané, čiže „hoď mi to pri tašku“ znie niekomu rovnako dobre ako inému „sklenná tabuľa“ alebo ďalšiemu „dva pivá“. Alebo mne: „Už som ti hovoril za ten obchod?“

Píšem, akoby som už bol s touto problematikou vysporiadaný, ale v dobách, keď som tam študoval, ma to slušne vytáčalo. Čo dodnes ťažko predýchavam, je „tu“ a „sem“. Väčšinou je pre nich všetko „tu“, odpadáva tak možnosť povedať úplnú somarinu. Kým do toho nejakým spôsobom nevstúpite, ako sa mi nechtiac podarilo na jednej ceste autobusom domov.

Nastúpil som do autobusu medzi prvými a práve som si vyzliekal kabát, keď si na sedadlo predo mnou sadol chalanisko, ktorý kričí na svoju mamu platiacu za lístok: „Mami, mami, poď tu!“ Hneď som sa zavzdušnil, otočil som sa na kamoša a vravím: „Ježiš, títo východniari, nepoznajú rozdiel medzi sem a tu.“ Asi som mal volume vyššie, ako som myslel, lebo chalan pokračuje a kričí na mamu znova: „Poď tu, sem je ešte miesto!“

Zoberiem

Našu životnú dráhu pretnú všelijaké typy. Občas nejaký zaujímavý človek, občas niekto zvláštny, občas čudný, ale pričasto len nejaký idiot. Jeden zástupca poslednej skupiny mi strpčoval život celú strednú školu, lebo to bol vychovávateľ, ktorého osobnostný vývoj zastal kdesi v 16-tich rokoch, takže navzdory svojmu veku mal stále pocit, že tínedžeri sa najlepšie vychovávajú fackami, bonzovaním z vlastných radov, šikanovaním zo strany starších žiakov, počúvaním jeho životných múdier a bezmedzným plnením jeho chaotických príkazov. Zo zásady nosil košeľu o tri čísla menšiu, aby bolo aj krátkozrakým jasné, že pred dvadsiatimi rokmi urobil osem zhybov a babke zjedol z chladničky kocku droždia. Do jeho slovného zásobníka patrili parazity ako „čo sa týka“, „zoberiem“, „vlastne“ a podobne. Jo, písal som už, že sa rád počúval? Popoludní si nás nechal všetkých zvolať na klubovňu a tam dve hodiny rozprával o všeličom, čo sa na prvý pohľad mohlo zdať ako nejaký problém, ktorý treba vyriešiť. Napríklad, že by sme sa mali viac učiť a nie stále vysedávať na klubovni.

Rozprávanie o ňom by vydalo na dva články, len by som musel pohľadať zošit, do ktorého som si zapisoval všetky skvosty, ktoré z neho za 4 roky vypadli. Čo mi ale utkvelo v pamäti, bola jeho podvedomá záľuba v oxymoronoch. „Čo sa s tým babrete, veď to zoberiem a zrobím a nevravte mi, že vám naložili veľa, však som asi svojprávny, nie? Tak to zoberiem a nezoberiem.“

Oné

Ak máte známeho, ktorý trpí postihnutím zvaným „oné“, viete, že sa od neho častokrát nič nedozviete, hoci vás v práci práve obral o dvadsať minút solitéru monológom o svojom živote. Máte akurát jasno v tom, že práve prežíva oné, lebo ho veľmi ondie, že sa jeho oná oné.

Mal som šéfa, ktorý to dotiahol do dokonalosti a zvládal plynule ondieť aj v cudzích jazykoch. Nebolo teda žiadnou raritou, keď sme pri zahraničných rokovaniach začuli aj takýto skvost: „Yeah, for sure. It’s easy, we can definitely manage that but there may be some limitations because of oné.“ Na druhej strane stola by sme očakávali zmätené pohľady, keby tam neboli sedeli Francúzi, ktorí sami začínali každú druhú vetu slovíčkom „alors“ a nejaké „oné“ ich predsa nemohlo vyviesť z oného.

Pekným príkladom, ako môže „oné“ vyjasniť situáciu, predviedol tento istý šéf za iných okolností:

Vedenie sa rozhodlo urobiť úsporné opatrenia, a tak prišli s brilantným nápadom prepúšťať a nenaberať. V excelovských tabuľkách to vyzeralo skvele, zelené čísla sa menili na ešte zelenšie, zamestnanci boli pre zmenu nespokojní s nárastom práce. Win-win. Rovnaký objem práce delené menší počet zamestnancov delené počet pracovných dní sa rovná konštanta. Jediné, s čím môžeme manipulovať (za predpokladu, že všetci idú na stodvacet procent), je počet odpracovaných hodín ergo, hoci všetko v exceli vyzeralo úžasne, začal sa zvyšovať objem nadčasov, s čím soudruzi z NDR nepočítali. Chvíľu to vyzeralo na výmenu vedenia, kým nejaká chytrá hlavička neprišla s rôznymi kľučkami a právnymi výkladmi, len aby sa preplácalo čo najmenej.

Nie je náhoda, že sa začali ľudia sťažovať, PN-kovať, sabotovať. Všetko vyústilo do jedného stretnutia tohto šéfa s plebsom, na ktorom sa nám snažil objasniť situáciu:

„Dámy a páni, utíšte sa, prosím. Všetci vieme, prečo sme sa tu stretli. Ide o oné, o nadčasy a tak by som vás chcel informovať, že som písal na právne oddelenie, kde som ich žiadal o záväzné stanovisko v tomto prípade. Bohužiaľ, z právneho mi napísali, že je všetko v súlade so zákonom, takže máte len dve možnosti: Alebo sa budete sťažovať, alebo oné. Ďakujem vám za pozornosť.“

Aj ja vám ďakujem za pozornosť.