Pár dní pred maratónom v Budapešti mi napadlo, že by som sa mohol začať venovať aj zdravšiemu stravovaniu a nežrať stále rôzne variácie gulášov a smažákov, ktoré ponúka študentská menza. Zvyčajne nepomáha snažiť sa zachrániť niečo na poslednú chvíľu, ale predpokladal som, že aspoň nebudem mať zlý pocit, že som sa na to všetko vykašlal.
Verím, že by som dokázal byť vegetariánom, možno dokonca aj vegánom alebo frutariánom, ale som príliš lenivý. A potom, natíska sa ďalšia otázka: „Prečo?“ Kolega, vegetarián, mi stále hovorí, že je to len otázka času, kedy sa všetci mäsožravci budú musieť uspokojiť bez mäsa a vraj je to výpočet ľahkej matematiky. Trošku tomu verím. Na druhej strane však predpokladám, že sa skôr vyčerpajú svetové zásoby ropy než bravčového. Ďalší aspekt, ktorý mi podhodil a ktorý ma mal odhovoriť od takejto stravy, je: „Mäso je vražda!“ Opäť – nepopieram, avšak môžeme sa len domnievať, aké sú straty na životoch v rastlinnej populácii.
Môj pôst začal v nedeľu večer a skončil v stredu o takom istom čase. Prvotne nebolo mojím plánom mäso úplne vysadiť, ale nakoniec som to zvládol až na tri dni. Prvý deň som vypustil menzu ako primárnu stravovaciu jednotku a nechal sa zlákať kvalitnou kantínou v práci. Obedové menu spočívalo v baklažáne plnenom menším baklažánom a ako príloha obmeny niečoho, čo sa podobalo na baklažán. Kuchári v Eureste sa asi riadia heslom: „Be yourself“. Pomer cena/pocit nasýtenosti sa nedal vyjadriť. Musel som do seba neskôr natlačiť ďalšie pseudopotraviny, aby som sa dostal do plusových hodnôt. Deň som prežil relatívne bez ujmy; to, že som v práci nespravil ani ťuk, nepovažujem za negatívum. Ďalší deň sa, po ovocných raňajkách, obedový hlad ozval priskoro. Nie som z tých, ktorí chodia na obed o desiatej, preto som sa rozhodol umlčať Karlosa (©RoR) vodou. Na obede v kantíne som stavil na istotu a dal si cestoviny. Tie vyšli z celého testu najlepšie, neviem si však predstaviť, že by som ich žral každý deň. Na večeru som dal ešte nejaký syr a zeleninu a ten deň považujem za celkom úspešný, keďže sa mi už nesnívalo o slanine. Streda sa považuje za kritický deň, pamätám si to, pretože nám to hovorili na lyžiarskych zájazdoch zo školy. Menza bola stále out, a preto som sa rozhodol dať šancu kantíne. Ak máte na výber jedno nemäsité jedlo a to vám akosi nesedí, nastáva dilema. Začal som si uvedomovať, že je to vlastne istý spôsob diskriminácie. Nebojte sa, také niečo, že by som si začal variť obedy, mi teda nenapadlo. Z rizota mám traumu už od základnej školy, kde išlo hlavne o kvantitu a nie o kvalitu. Odhodil som staré spomienky a objednal som si teda rizoto. Kuchári asi museli ísť podľa receptu „Rizoto pre základne školy“, pretože som dostal tú istú ohavnosť ako pred rokmi. Myslel som, že ešte vydržím tých pár dní do behu, ale cestou z práce som sa akoby náhodou objavil pred stánkom s hotdogmi (slovensky - vopcháčikmi) a vedel som povedať už len jediné: „Jeden s horčicou. Ďakujem“.
Pocity, ktoré vo mne vyvolala trojdňová hladovka (inak sa to popísať nedá), ma teda usmernili na správnu koľaj a nakoniec temná strana kuracieho rezňa na x spôsobov vyhrala. Život je príliš krátky, aby som sa obmedzoval v strave, pokiaľ mi to nezakazuje zdravotný stav. Dosiahnutie dlhovekosti aj tak nie je žiadna výhra, ak budem uvažovať, že vo svojich 80tich rokoch budem ešte stále pracovať v nejakej korporátnej fabrike. Končím tento prúd myšlienok tým, že každý by mal žrať to, čo mu chutí a je jedno, či to je kurací rezeň so šunkou a syrom alebo šalátový list so syrom a bez šunky. Dúfam, že som pobúril celú vegetariánsku obec. Mier!
