Kamarát ma volá lyžovať, má napadnúť pol metra prašanu. Mne sa nechce, lebo sa už cítim trochu vylyžovaný a to je iba začiatok februára. Ako povedal Lenin, aj nezamestnanosť si vyžaduje dovolenku, a tak pozerám letenky a po krátkom súboji Peru vs Čile vyhráva druhá menovaná krajina.

Plán je jednoduchý, ísť na juh do Patagónie a prejsť park Torres del Paine, konkrétne O circuit, okruh okolo celého parku. Internety na tento trek odporúčajú 6-9 dní, ale keď sa pozriem na vzdialenosť a čas, ktorý ju mám ísť, príde mi to, že takto pomaly by to šiel Hrnko s krompáčom v chrbte, a tak sa rozhodnem prejsť to za štyri dni. Nevýhodou je, že sa dá spať iba v kempoch a tie musíte mať dopredu zarezervované, takže si trek vyžaduje plánovanie. Tým, že som to celé začal riešiť iba s trojtýždňovým predstihom som si moc voľných kempov nenavyberal, takže som bookol, čo bolo voľné a podľa toho prispôsobil trasu.

 

Prvý deň

Po príchode do parku ma nahnali pozrieť si inštruktážne video, ktoré je z drvivej väčšiny o masívnych pokutách a trestoch za spôsobenie požiaru, za čo sa môžeme poďakovať českým a izraelským turistom, ktorí spôsobili tri väčšie požiare. Po videu stojím v rade na lístok, ktorý som si síce kúpil dopredu, ale ordnung muss sein a potom vypíšem informácie, ktoré som už predtým vypísal (číslo pasu, meno). V Čile by nejednému milovníkovi slovenskej úradníckej efektivity vyhŕkla slza šťastia. S pečiatkou na lístku sadám do ďalšieho busu a teším sa, že za chvíľu už budem chodiť. Predčasne. Vystupujem pred ďalšou budovou, dajú mi papier, kde mám vyplniť, wait for it, svoje meno, číslo pasu a aby som len nevypĺňal informácie, ktoré som im dal dvakrát v poslednej polhodine, pýtajú sa ma aj na počet dní koľko tu strávim. Až teraz začínam, konečne som zvíťazil nad byrokraciou a idem si užívať prírodu.

Ukazuje sa, že to bolo také Pyrrhovo Harabinovo víťazstvo, pretože z kempu Las Torres, kde som začal, ide okrem mňa odhadom ešte ďalších osemsto ľudí. Cítim sa ako v Tatrách a Slovenskom raji dokopy a prvých päť kilometrov iba predbieham početné skupiny a brzdím v sebe túžbu vraždiť keď predbieham chalana v rifloch s mobilom v ruke, z ktorého má pustenú hudbu na plné pecky. Celá tá začiatočná byrokracia ma tak vyviedla z miery, že až teraz si uvedomujem, že som si chcel na začiatku odložiť svoj ruksak - budem sa tade vracať a nosiť pätnásť kíl na chrbte o dvadsať kilometrov viac ako som chcel, nie je najlepší nápad. Srať na to, to dám. Moje ego mi nedovolí zhodiť ruksak ani v ďalšom kempe, kde som ho mohol nechať. Začneš na maxime a postupne pridávaš.

Po skalnatom chodníku idem smerom k Mirador base de las Torres, čo je také horské pleso, nad ktorým sú tri kolmé vysoké skaly, asi najznámejšia fotka, ktorú nájdete na internetoch. Mňa to príliš neuchvátilo, aj keď to je veľmi pekné, viac sa mi páčili iné veci, napríklad hory, ktoré som mal za chrbtom cestou hore. Asi k tomu prispeli davy turistov, ktoré som predbiehal, prípadné Rakúšan, ktorý mal typickú potrebu poučovať a oznámil mi, že svieti slnko a možno mi spáli plešinu. Silu UV žiarenia na daný deň uvádzajú v každom kempe - na stupnici od 1 do 11 (lol).

Pri jazere si dám trochu čokolády a vraciam sa späť ku kempu, od ktorého som výražal, pretože moja cesta bude pokračovať opačným smerom. Cestou dole sa mi zlepšuje nálada, pretože som všetkých popredbiehal a konečne si vychutnávam samotu a rýchle tempo. Možno až príliš rýchle, lebo späť v kempe kde som začal, som po 20km a 1300 výškových metroch tak trochu vyflusnutý a predstava ďalších 15km čo ma čakajú, je rovnako lákavá, ako romantický víkend s Mirom Jarošom v Humennom. Asi hodinu sedím na tráve a zabíjam čas rozhovorom s Kanaďanom, ktorý ma precestovanú polku sveta, ale nikdy nebol vo Vancouveri (alebo hocikde v BC). Povznesiem sa nad hejt, veď koľko instagramových traveleriek bolo napríklad v takom Prešove. Napchám sa sušeným kiwim, čokoládou a šunkou, a už sa teda pohnem. Zvyšok trasy, je už viacmenej rovina, prejdem kopček v lese a dostávam sa na kamenistú cestu popri rieke s pohľadom na okolité kopce. Na jednom mieste chytím krízu, ale naberiem si vodu z potoka, trochu sa mentálne prefackám a kupodivu sa mi znova ide ľahko a bezstarostne a tak som večer v kempe a môžem si odškrtnúť 35km a niečo cez 1600 výškových metrov.

Večer sa potvrdzuje, že mám výborné španielske znalosti - pri bookaní som si omylom rezervoval večeru, raňajky a balíček na obed, lebo mať stránku v angličtine je príliš komplikované. Toto ma nevyvedie z miery, keďže pár dní predtým sa mi podarilo objednať ako prílohu polovičnú porciu hranoliek a k tomu ryžu. A teplé jedlo poteší, len to znamená, že na druhý deň nebudem mať o nič ľahší ruksak.

 

Druhý deň

Vstávam o šiestej ráno a ukazuje sa, že včera som to ozaj trochu prehnal,na nohách cítim miernu svalovicu, a tá ma bude sprevádzať zvyškom treku. Trochu ma prekvapuje, že som jediný človek, ktorý je hore. Na druhej strane, toto je kemp, kde spia iba ľudia, ktorí na tento trek plánujú minimálne osem dní, a sú to také tie typy, čo si prečítali, že treking v Patagónii je must have bucket listet adventure a a pravdepodobne v živote nešli viacdňový trek a teraz sa cítia dobrodružne, aj keď to má k divočine rovnako ďaleko ako Rendéz k peknej mestskej časti. V Čilskej terminológii znamenajú raňajky od siedmej rána to, že už o pol ôsmej mi dajú jesť a tak vyrážam z kempu tesne pred ôsmou. Po pár minútach predbieham jediného chlapíka, čo vyrazil skôr ako ja a najbližších niekoľko hodín idem sám. Popri rieke sa blížim ku kopcom, prejdem cez malý kopec a scenéria sa mení - idem po plániach a pred sebou mám vysoké hory a ľadovce. Každý deň vidím dve úplne odlišné scenérie a toto sa mi páči na celom treku najviac. Po ceste sa znovu stretávam s Čilskou byrokraciou, prichádzam k chalupe miestneho rangera, kde musím ukázať potvrdenie, že mám rezerváciu do jedného z najbližších kempov. Toto ešte akceptujem, aspoň vyfiltrujú lowcostových turistov, ktorí chcú stanovať kde sa im zachce, čo ma viac otrávi je, že okrem toho musím znovu napísať svoje meno a číslo pasu (ktoré si od tohto momentu začnem vymýšľať, lebo ma nebaví hľadať pas niekde v ruksaku) a okrem toho, ešte asi štyri kolonky, ktoré mi ranger nevie preložiť, tak tam napíšem iba Si. Po necelých piatich hodinách dochádzam k najkrajšiemu kempu aký som v živote videl. Teda kemp bol obyčajný, ale jeho lokalita bola úžasná - z jednej strany les, z druhej jazero, za ktorým su hory a ľadovce, presne na takomto mieste by som chcel mať raz chatu. V kempe sú iba zamestnanci, keďže všetci ostatní už vyrazili na túru, dám si krátku pauzu a žemlu s kuracím mäsom a vyrážam na posledných 12 kilometrov dnešného dňa. Cesta ide pekným lesom a aj trochu do kopca. V polovici cesty prichádza kríza, okrem boľavého chrbta ma bolí sval pri kolene a začínam poriadne krívať. Toto je jediný moment, keď mi vadí samota, to, že som mal naposledy signál včera doobeda a najbližšie budem mať až o dva dni je ok, ale potrebujem kamaráta, ktorý by ma motivoval dokončiť to povzbudivými slovami - nebuď chuj a poď. Nakoniec si dám ibáč, keďže nohu nevládzem poriadne ohnúť a zvyšok cesty idem do kopca. Kúsok pri kempe dobieham prvých ľudí, ktorý výražali o jeden kemp ďalej ako ja, ale už ani nereagujem na ich pokusy nadviazať konverzáciu, cieľ je postaviť stan, najesť sa, osprchovať sa a zomrieť. 31 kilometrov a 1100 výškových metrov a ja sa cítim ako keby má znásilnilo stádo lám, toto nie je dobre. Dúfam, že na ďalší deň ma nebude bolieť noha. Spoiler: bude.

 

Tretí deň

Zobúdzam sa pred šiestou, lebo mi je zima na tvár. Pozerám na teplomer a v stane mám príjemné štyri stupne. Pred trekom som si prečítal, že ma čaká prudko premenlivé počasie, silný vietor a častý dážď. Prvý deň som si teda stan, karimatku a spacák obalil igelitom na smeti, lebo sa mi nechce spať v mokrom, ale hneď na druhý deň som sa na to vykašlal. Týždeň predtým tam snežilo, deň po mojom odchode začali búrky - mne za celé štyri dni nepadla ani kvapka, mal som slnko a 15-20 stupňov, iba noci boli chladné. Šťastie praje šťastným.

Dnes mám konečne ľahší ruksak, o tri kilá menej jedla spraví dosť. V záchvate blbosti som si so sebou zobral aj práškový proteín - vychádzalo mi to, že proteínov budem mať v strave málo. Zarobil som si to presne raz a bolo to tak nechutné, že doteraz neviem, či mám ľutovať tých týpkov, čo po cvičení do seba lejú tento shit, alebo ich za ich pevnú vôľu obdivovať. Ja som svoj vyhodil a nikdy viac.

Sval pri kolene trochu bolí, ale vravím si, že to bude ok. Dnešný deň by som mal ísť iba 16 kilometrov, podľa mapy by to malo trvať 11 hodín, pretože cesta pôjde strmo hore a potom strmo dole. Vychádza mi to, že by som to mal dať oveľa rýchlejšie, ale nechám sa prekvapiť. Vyrážam chvíľu po siedmej a naozaj, stúpanie začína hneď za kempom a pekne na tvrdo, bez lubrikantu, ani Fatra by sa nehanbila za túto strmosť. Na prvom kilometri v lese nastúpam takmer dvesto výškových, cesta ide hore dole, brodím sa cez potoky a v blate a do toho predbieham asi tridsať ľudí, čo vyrazili skôr ako ja. Po čase vychádzam z lesa na kamenistú cestu, obklopujú ma kopce a za chrbtom mi pomaly vychádza slnko - jeden z momentov, na ktoré sa nedá zabudnúť. Aby to nebolo iba pozitívne, tak noha bolí stále viac a tak si dávam ružovú tabletku aby ma to neobmedzovalo. Po pár kilometroch sa dostávam do najvyššieho bodu celého treku (1250m) a schádzam dole. Pre fanúšikov čísiel - 4,5km a cca 700 výškových. Scenéria sa znova mení, tentokrát idem popri masívnom ľadovci. Ľadovce na mňa vždy pôsobili ako útvary z inej planéty a tento nie je výnimka, mega veľké ľadové kryhy by sa viac hodili na Titán ako vedľa lesa. Idem dole strmým lesom, kde je občas zábradlie a laná na výpomoc, ale v podstate je to pohodlné, až na moju svalovicu v stehnách. Cestou dole predbehnem miestneho, ktorý má na chrbte 50 litrový ruksak a v rukách drží stan a spacák. Z rozhovoru zistím, že takto ide päť dní a je to znovu jeden z momentov keď sa vo mne miesi obdiv s lútosťou.

Prichádzam k ďalšej chate rangera, tento však ešte spí, som tu príliš skoro. Tak sa najem a navštívim záchod a toto je jediný zlý zážitok - niektorí ľudia majú očividne problém trafiť dieru v zemi, a podľa toho čo tam bolo vyložené, by som tipol, že tam srali aj kone, lamy a dinosaury. Keď sa chystám odísť prichádza chlapík so stanom a spacákom v rukách a jeho zmysel pre byrokraciu mu káže zabúchať na dvere chalupy a zobudiť rangera, tak teda znovu poskytnem svoje meno a číslo pasu a pakujem sa preč. Zvyšok cesty vedie lesom, prechádzam cez tri lanové mosty a blížim sa ku kempu. Začínam stretávať ľudí, pretože som znova v časti, kde sa dá ísť aj keď nejdete celý okruh. O jednej som v kempe a nadávam na hlúpe pravidlá - nemohol som si rezervovať kemp o 11 kilometrov ďalej, lebo vám nedovolia preskočiť viac ako dva kempy a keďže som údajne jedenásť hodinovú cestu absolvoval za šesť hodín moc nemám čo robiť a ešte ani check in nie je otvorený. Aspoň si nájdem výborné miesto na stan. 16km a 1000 výškových nie je ani náhodou celodenná túra. Zobral som si so sebou Kindle, ale neotvoril som ho ani raz, lebo som po túrach nikdy nemal náladu čítať. A tak idem do baru, za odmenu si dám hnusný burger a nie moc dobré pivo, ale za to je to dosť drahé. Sedím do večera a kecám so skupinou američanov až pokým nedôjde k téme, kto má aké tetovania a aký je za tým príbeh.

 

Štvrtý deň

"To najlepšie na koniec," povedal Ježiš tesne pred ukrižovaním. Ja som si dal posledný deň najťažšiu túru. Ráno nemám vôbec chuť na jedlo, môj vzťah k sušenému kiwi sa za posledné dni zmenil od "omg, najlepšie jedlo ever" ku "hocičo len nie toto". Orechy a šunka mi tiež lezú krkom, čokoládu tlačím do seba na silu, potrebujem cukor. S väčším odporom som jedol, iba keď som ležal v nemocnici a aj tam mi dali tabletky na podporu chuti do jedla.

Deň začínam ibáčom a vyrážam do kempu vzdialeného 11 kilometrov. Cestou sa rozprávam s Nemcom, ktorý má rovnaké tempo ako ja a tak mi dve aj pol hodinky ubehnú relatívne rýchlo. Ideme po po kopcoch popri veľkom jazere, v ktorom občas pláva ľadová kryha, pekné výhľady na jazero a kopce za ním, ale slnko ešte nevyšlo spoza kopca. V kempe si s krátkodobým kamarátom poprajeme pekný zvyšok života, aby sme sa náhodou stretli o dva dni v Argentíne. Postavím stan, znovy vyplním tlačivo u rangera, vyhodím z ruksaku všetky zbytočnosti, dám si ďalšiu tabletku a idem k Mirador Britanico - výhľad na hory a ľadovec. Prvých osem kilometrov z kempu je radosť, predo mnou krásne kopce, za mnou zelené pláne, za nimi jazero, perfektné. Neskôr prejdem cez lanový most, ktorý má nosnosť jednu osobu a prekonám túžbu vraždiť, keď obieham ženskú, ktorá ma potrebu fotiť sa na moste, zatiaľ čo za ňou čaká 15 ľudí. Vchádzam do lesa a začína prudšie stúpanie. Miestami je les vyhorený a vidím zhorené stromy, spomienka na chujov, čo spôsobili požiare. Prichádzam ku svojmu cieľu, je to vlastne iba výhľad na hory a jeden ľadovec - ak by som mal niečo vynechať, tak by to bolo toto. Vravím si, že do tretice všetko dobré a dávam si tretiu tabletku, lebo noha zas začína bolieť a idem naspäť. Šesť kilometrov do konca si moje telo akútne pýta cukor - dávam si energetický gél, ktorý mi vydrží asi štyri kilometre.

Posledné dva kilometre sú čistá únava na pokraji smrti, našťastie presne viem, ako ďaleko je kemp, takže sa neopúšťam. Idem hrozne pomaly, asi štyridsať minút, aj radosť z úžasnej scenérie je trochu otupená. Kamarát, ktorý vyliezol na kopce, na ktoré sa nikto so zdravým rozumom netrepe, mi spomínal ako sa cítil pri hypoglykemickom šoku - tunelové videnie, nevnímanie okolia, fungujú iba základne mechanizmy aby došiel do cieľa. Ja na tom nie som až tak zle, len sa cítim extrémne vyčerpano. Príjemný povrch, cesta dole kopcom a aj tak je moje tempo horšie ako Dankova vetná skladba, ale za to potrebujem každých sto metrov pauzu. Pochopil som ľudí idúcich na Everest, kebyže teraz niekto predo mnou leží na zemi a potrebuje pomôcť, tak ho iba prekročím a idem ďalej, pômož si sám, alebo zomri. 40km a 1800 výškových nie je zrovna extra výkon, ale cítim sa ako keby som odjazdil Tour de France na kolobežke s rakovinou pľúc za jeden deň. Teoreticky by som mal ísť na ďalší deň ešte 25km na autobus k miestu kde som začal, 10km z nich som už však prešiel a nič nové neuvidím. Rozhodol som sa, že som posledné dni mal dosť ibalginu a tak ráno odchádzam loďou, plný dobrých dojmov. Odporúčam.