Môj syn bude mať narodky a potreboval som mu vybrať darček. Človek by povedal, že v dnešnom čase, keď je výber hračiek taký obrovský, by to nemal byť problém. Opak je však pravdou. Pre chlapcov totiž v zásade existujú len 3 voľby. Zbraň, auto alebo lego.

Priznám sa, zbrane som dlho zavrhoval, a moju ratolesť od nich chránil napriek tomu, že ako malý som mal lukov, mečov, oštepov, gumipušiek a prakov (u nás sa to volalo aj šlajder) toľko, že by som si s kamarátom trúfol aj na menšiu dobyvačnú vojnu. Testosterón si ale svoju cestu nájde, takže čokoľvek dlhé skončilo ako meč, čokoľvek dlhé a symetricky zahnuté ako luk a čokoľvek dlhé a asymetricky zahnuté ako puška, samopal alebo pištoľ. A keď ochotný dedko vyrobil fazuľkáč, meč a štít a pripomenul mi, že ako jedenásťročný som si vyrábal vlastné nože, povolil som a už sa tomu nebránim. Synátor má radosť, dedko má radosť a radosť bude mať aj Kňour, lebo nevyrastie ďalší pacifistický mrzák. Preháňať to ale zase nebudem, takže zbraň asi nie. Auto? Nulová odozva, autá sú proste mimo jeho záber, nebaví ho to. Moja naivná predstava, že ho nájdem hrať sa v izbičke, kde si na autíčkový koberec poskladá autíčka a bude si robiť brm, brm, brrrrrm, skončila v ruinách. Lego, to zaberie vždy a bez problémov. Ale je mi to už trápne, lego mu dávame stále, už ho má synátor toľko, že uvažujem o kúpe miestneho JRD, vyhádžem stadiaľ kravy a uskladním lego.

Rozhodol som sa na to ísť racionálne a povedal si, že najlepšie bude ho chvíľku pozorovať a zistiť, čo okrem lega ho baví najviac. Poobede prišiel kamarát Filipko a chlapci sa pustili do zábavy.

Chvíľku som ich pozoroval. S obrovským zaujatím stáli nad stolom a niečo vyrábali. Sústredení ako chirurg pri operácii srdca, snáď ani nedýchali. Čo robíte, majstri? Pozri oci, robíme dezert pre Jerryho, a hrdo mi predviedol ich tímový majsterštyk. V starom obale z bonboniéry  bola v každom priečinku starostlivo uložená psia granula, zabalená v hroznovej šupke. Malí Ihnačák a Paulus vycucli z každej bobule šťavu, a do tej zaslintanej šupky starostlivo vložili granulu. Dezertík ako lusk. Jerry sa zblázni od radosti. Jerry je náš domáci miláčik, výsledok chvíľkového rozmaru prírody, keď sa rozhodla zistiť, či dokáže vytvoriť živočícha s apetítom vráskavca, telom psa a inteligenciou kalerábu. Jeho vzniku predchádzalo stvorenie Kolesíka (človek-vráskavec) a Rytmusa (človek-kaleráb) a Jerry je zatiaľ najdokonalejší model. Keď práve nežerie granule v hroznovej šupke, píše rapové texty pre Spirita. Do parlamentu som mu (zatiaľ) nedovolil kandidovať.

Môj prvý pokus teda zlyhal na celej čiare. V Hračkárstve predávajú síce rôzne príšernosti, ale vypýtať si granule s trochou hrozna je už aj za hranicami definovanými spojením "náročný zákazník".

Nevzdal som to a pozoroval som ich ďalej. Po určitom čase mi bolo jasné, že výrobcovia hračiek nikdy v živote dieťa nevideli, pretože inak by ste v hračkárstvach našli zbytky z novodurových rúrok, niečo lesklé kovové, rozbitý starý obklad, pokrútený drôt, kúsky dreva, štuple z piva, štuple z minerálky, kúsky polystyrénu, špagát atď. V podstate všetko, čo nájdete na smetisku. Nie, nepíšem si adresu "Skládka odpadu, prvá plechová búda vedľa vzadu od plota", ale intenzívne prerábam interiér. Chvíľku som sa pohrával s myšlienkou zobrať lopatu, nabrať trochu bordelu, vysypať do krabice od topánok, previazať veľkou mašľou a tadááááááá, originálny a viacúčelový darček je na svete. Zavrhol som ale tento nápad ako úplnu chobotinu a povedal si, že výber darčeka skúsim ešte zveriť náhode.

Moja predstava bola, že nakráčam rovno do hračkárstva, rozhliadnem sa vôkol seba a zrazu začujem hlahol zvonov a anjelské chorály, a za môjho výkriku od prekvapenia mi jasný lúč svetla označí regál, kde bude uložená práve-tá-hračka. Už keď som nastupoval do auta, mal som mierne pochybnosti o svojom pláne, pretože lialo ako z krhly. Ale nevzdávaj sa, človeče. Keď človek veľmi chce, celý vesmír sa spojí, aby sa to podarilo. Len nesmie v tom istom čase chcieť niekto úplný opak. A toto sa stalo asi aj v mojom prípade, pretože nejaký anonymný záhradkár na druhom konci mesta určite chcel aby pršalo, takže keď som vstúpil do hračkárstva a zastal vo dverách čakajúc na chorály, namiesto zvonov som začul polohlasné „Prečo sa musí vždy nájsť nejaký chuj, čo zastane v dverách“ a po lúči svetla ani stopy. Tak si teda maj tie svoje paradajky a cibuľu, nedopraješ deťom ani hračku na narodeniny, zadrhni sa kalerábom a cviklou! Na polceste to ale nezvyknem vzdávať, tak som vliezol dnu, nevšímavo prešiel okolo políc s legom a dal sa preskúmať zadný trakt. Vesmír ma vyslyšal na 42% a doprial mi aspoň to prekvapenie. Najprv mi zastal zrak a potom aj mozog pri pohľade na bábiky, pomaľované tak, že Marilyn Manson by okamžite volal svojim právnikom. Predstavte si Barbie, ktorá schudla 10 kíl, Ken ju zmlátil a  dokopal po prechlastanej noci, takže to zakrýva mejkapom, pri ktorom aj Edward z tvajlajtu vyzerá do bronzova opálený. Zaklincujte to upírskymi zubami a celé zabaľte do krabice ozdobenej lebkami s mašličkou a zatraktívnite nápismi „Original Ghoul Collection“ alebo „Original drop dead gorgeous fashions!“. Prosím zoznámte sa, Monster High.

Potlačil som v sebe hlasné „Čo ti jebeeeeeeeeee?!“. Som síce Hulvát, ale predsa len takýto výtrysk úprimného prekvapenia by na tomto mieste nebol vhodný, už aj tak to mám nahnuté u vrchnosti vlastníctvom rapujúceho psa. A tak som len chvíľku neveriacky na produkt pozeral. O pár metrov ďalej sa moje oči stretli s očami mladej atraktívnej červenovlasej predavačky, ktorá ma pohľadom volala do skladu, bábiky novorodenca na vodnom skútri a to už som proste nezvládol, urobil som čelom vzad a s pohľadom vnoreným do podlahy som vypochodoval von. Škatuľa bordelu previazaná mašľou sa mi teraz už nevidela ako totálna chobotina, ale ako vynikajúci nápad. Stačí možno len pridať nadpis „100% natural garbage “ alebo „Collector's Edition, dog shit inside“ a ľudia to kúpia.

Večer som to skúsil inak. Zavolal som si synátora k sebe, vytasil katalóg Dráčika a chytil býka za rohy. Čo z tohto sa ti páči najviac? Nó, toto, toto, toto, toto a ešte toto a aj toto. To bola prvá strana. Iba jednu vec, zlato. Dobre, daj mi katalóg a počkaj chvíľu, tatík, donesiem ti ukázať!

Sadol som si, unavený a zronený zložil hlavu na operadlo a na chvíľku privrel oči. Prebudil ma, a teraz si fakt nevymýšľam, hlahol zvonov a anjelské chorály. Izbu zaplavilo svetlo a zo stredu tej najjasnejšej záplavy vletel dvojmetrový holub s plameňometom. Teda tak som ho najprv identifikoval. Akonáhle sa však oči prispôsobili, zistil som, že to je obyčajný anjel s planúcim mečom v ruke. Priblížil sa ku mne, zadíval sa mi hlboko do očí a úžasným hlbokým a dôstojným hlasom preriekol: „Tvoj syn má narodeniny“. Nemo, v úžase a bázni som prikývol. Pristúpil bližšie, s chápajúcim úsmevom natiahol ku mne ruku a takú mi prijebal, že k hlaholu zvonov sa pridalo aj zvonenie v ušiach. „Tak nemysli na to, ako potešiť seba, ale ako potešiť jeho! Chápeš!? Tvoj syn práve teraz pracne vystrihuje z katalógu lega obrázok presne tej stavebnice, ktorú chce, nalepí ho do stredu čistej A4 a donesie ti ho ukázať. Chce to lego, tak nevymýšľaj a kúp mu ho!“ Spravil salto vzad, predviedol pôsobivé nebeské kung-fu triky s mečom a bol preč.

Otvoril som oči a predo mnou stála drobná detská postavička. V ruke držala A4, v strede ktorej bol nalepený obrázok a nesmelo mi ho podávala. V polici mám teda nachystanú Hlbinnú ponorku, lebo s vesmírom sa nezahráva, a nechcem vedieť, ako štípe hovno z dvojmetrového holuba.