Vidím, ako sa ku mne blíži a zdá sa, že má lepšiu náladu. Vraj večer pôjdeme určite dakam piť, za odmenu za tento dlhočizný deň a ja nič nenamietam. Veľa barov sa nachádza pri prístave. Ideme tam na „motorke“ a hneď som aj oľutovala, že som si nevzala sveter. Z mora sála chladný vzduch a rýchlosť „motorky“ chlad len prehlbuje. Why je taký podivný bar. Pripomína mi kolotočársku strelnicu prerobenú z maringotky. Je to celé také malé, ľudia postávajú navôkol. Ostatní nás už čakajú "vnútri", čiže čo najbližšie k baru. Došli aj nejaké Charine kamarátky. Jedna je Afrodité a druhá sa volá Evi. Dozvedám sa, že to je normálne meno v Grécku a nielen prezývka ako u nás. Tentokrát konečne prikvitol aj Lambros. Lambros je tiež povolaním dedič. Navyše je asi aj fešák. Neviem posúdiť, lebo mne príde úplne obyčajný. Ale zo Slovenska mám naňho pár ohlasov od kamošiek. Všetci sa na tom smejú, ale on je na to evidentne hrdý.
„Nezabudni im povedať, že som aj bohatý!“ Jasné Lambrosko... najviac sa páči mojej 70-ročnej kolegyni. Ostatní už plačú od smiechu. Keď Lefteris začne napodobňovať, ako Chara tancuje na diskotéke, skoro od smiechu padnem zo stoličky. V takýchto baroch sa pijú zásadne miešané koktejly. A pomedzi to sa pijú shoty. Pod tým si treba predstaviť tequilu s čokoládou, alebo tequilu s niečím, čo chutí ako cookies. Všetko mi to príde také gay. Celý Why bar, pijatika a vlastne aj títo moji Gréci. Dokonale nastajlované vlasy, upravené brady (okrem toho páperia, čo má Lefteris), zároveň úslužní k ženám, ale nie takým dotieravým spôsobom ako Taliani. Nie sú to takí prvoplánoví mačovia, ale sú veľmi kamarátski ku každému. Lambros so Spyrom vyzerajú ako typickí Gréci. On zas vyzerá najgréckejšie z nich.
„A to je grécka časť mojej rodiny vlastne pôvodom z Malty a po mame som Welšan! No modré oči a do neba ťahajúcu sa výšku zdedil len môj brat,“ fňuká z času na čas. Pritom s jeho bratom sa v tvári podobajú takmer ako vajce vajcu.  Zrazu si uvedomím, že pozerám do blba, a ostatní okolo mňa sú v družnej debate v rodnom jazyku. Spomeniem si, že kamarátka mi poslala rozsiahlu správu na facebook a cez deň sa mi to nechcelo veľmi čítať. Vytiahnem mobil a čo najrýchlejšie sa snažím prečítať si správu a odpísať. Lambros si to všimne a začne vŕtať:
„Taká dlhá správa, nezdá sa ti, že reaguješ prehnane?“ Že práve on hovorí o prehnanosti, on, ktorý je privysoký, pripekný, pribohatý. Postupne sa to tu už rozpúšťa. Čašníčka z hlavy povie každému sumu, ktorú je dlžný. Účty tu moc neletia, treba si ich extra vypýtať. Dávajú ich spravidla iba seriózne podniky, mám na to taký názor. Finančná správa však nespí, hlavne v lete. Vraj robia veľa kontrol. Za tú dobu, čo sa poflakujem na pláži, tam boli minimálne dvakrát. Obchádzanie pokladnice a daňové úniky práve neprospievajú štátu, ktorý je už aj tak v rozklade. Všimla som si, ako sa pochytil s čašníčkou. Nahnevane jej strčí  päťdesiatku a o chvíľu na neho ešte niečo kričí – asi majiteľ – od baru. Jemu sa nepozdávalo, že by za tri drinky a pár shotov mal platiť 50 € a majiteľ protestoval, prečo už odchádzame, že ešte nám nespravil „ponuku“. O jeho ponuky však už nikto z partie nestál. Nasadáme na „motorku“. Sukňu si už viem naučeným spôsobom upraviť tak, aby mi nelietala kade-tade. Akonáhle sa pohneme, naskočia mi zimomriavky. Teším sa, keď zabočíme medzi domy. Teplo, ktoré z nich sála, ma ako-tak ohreje. Inak, v Grécku je tolerancia alkoholu za volantom 0,5‰. Nie som si istá, ale po dvoch drinkoch a pár shotoch má už isto v sebe viac. Vŕtať radšej nebudem, radšej si predstavujem, ako mu ešte spríjemním jeho dnešný ťažký deň. Frflať určite nebude.

Posledný deň na pláži. Smúti aj obloha. Je zatiahnutá a vyzerá to, že bude už-už pršať. Pláž zíva prázdnotou. Aj mne je akosi chladno, ale Dimitri sa mi smeje, keď vidí, ako ma strasie, keď zafúka vietor.  Chýba aj grécko-americká rodina, ktorá používa čiernu kartu.
„A bez PINu a „no limits!“ ako mi neskôr rozpráva s vytreštenými očami.

Je mi tak nejako smutno. S kamošmi som si už pred polrokom dohodla túru v Tatrách, pracovne musím odísť do Paríža a doma musím dovybavovať hypotéku a byt. Čiže letenku zase späť sem som si ešte neobjednala, lebo neviem, kedy sa mi podarí všetko vybaviť. A z toho mám čudný pocit.
Samozrejme, čo čert nechcel: polhodinu pred koncom šichty sa dovalí do baru nejaká svadba. Asi 20 cudzincov vo veselej nálade. V duchu zúrim.
„Je mi to ľúto, ale vieš, že tu musím ostať. Sú to Austrálčania, svadba bude v Londýne a na ceste tam sa zastavili v Grécku na svadobnú pre-party. Vieš, že tipujú ako blázni, nemôžem odísť a je ich toľko, že mi musí pomáhať aj Iannis.“ Áno, ja to chápem. Je mi ľúto, že sa asi tvárim sklamane, ale tento večer som si predstavovala trochu inak. Počasie sa k večeru vyčasilo, a tak si radšej vychutnávam západ slnka. Na pláži som už posledná. Okrem pár svadobčanov, ktorí pobehujú medzi morom a barom už značne pod vplyvom. Z baru hrá hudba a smiech a chichot sa mieša s rozbúreným morom.
„Prosím ťa, neseď tu, choď si sadnúť hore,“ počujem hlas za mnou.
„Ja chcem ostať tu.“
„Prečo?“
„Lebo nevidím rozdiel medzi sedením tu a sedením hore. Vlastne hej, tu sa môžem pozerať na more a počúvať hudbu. Hore musím počúvať Theodora.“ Argument s Theodorom vždy zaberie. Tma príde rýchlejšie, ako som od nej čakala. Kde si bola, bitch, keď ťa človek potreboval oveľa viac? Nohy zabáram do teplého piesku, už mi je chladno. Zdvihnem sa a odhodlám sa ísť do baru na WC. Keď vyjdem, Theodor na mňa zakričí, že ma zháňal a zároveň kričí na neho, že ma už našiel. V jednej ruke drží Coronu, tá bude určite pre neho, a v druhej pohár vína. A na tvári sladký úsmev. Víno mi strká do ruky:
„Groom says hi. Posiela ti víno. Vraj čo je to za dievča, čo čaká na muža 10 hodín. A že či to nenaučíš aj jeho nastávajúcu.“ Neviem, či sa mám smiať alebo urazene mlčať. Ale radosť z toho, že pôjdeme už-už domov je vo mne taká veľká, že vo mne prevalcuje všetky negatívne nálady.
„Už pomaly pôjdeme. Gregg – to je ten ženích – už necháva uzavrieť účty a nenechal ani cent sprepitné. Môžem sa na to vysrať. Iannis sa teraz strašne smeje. Skákali sme tu ako takí opičáci a som zvedavý, či mi Theodor vôbec preplatí nadčas.“ Z očí mu šľahajú nahnevané blesky.
„Ale mohli by sme si ešte niečo dať na jeho účet, pozýva nás. Poď, zoznámim vás.“ A už ma ťahá smerom k baru. Jeho schopnosť sa do pár minút skamarátiť absolútne s každým, sa mi páči. Gregg je sympatický chlapík. Takmer dvojmetrový muzikant. Ospravedlňuje sa mi, že musím tak dlho čakať a vraví, že som skvelá. Zároveň pochváli aj jeho, a nakoniec dodá:
„A je ľavák! To je ohromné, že? Vedela si to?“
„Áno, ja viem, že je ľavák.“ Bola by som asi nakomplet sprostá a nevšímavá, keby som si toto doteraz nevšimla, nemyslíš? Zahryznem si radšej do jazyka a radšej sa čo najsladšie usmejem. Vlastne... už sa musím len usmievať. Postupne sa rozlúčime, zaželáme veľa šťastia budúcim novomanželom.

Letím priamo do Bratislavy. Neviem, kto vymyslel lety o siedmej. Chvalabohu, letisko je asi 7 minút „motorkou“. Navyše už viem, že na check-ine bude dlhočizná rada a už si nedávam ani len námahu vstávať na piatu.
Máme už nacvičené svoje divadielka. Prvýkrát to bol pre mňa šok. Skoro som vtedy pustila do gatí. Stojím si tak v rade na bezpečnostnú kontrolu. Zrazu po mne začne kričať nejaký príslušník. Po grécky. Reku fajn, krič si koľko chceš. No zrazu ma on schmatol za ruku a vraví:
„Poď! Musíme ísť k nemu, volá ťa.“
„Prečo? Nič som neurobila, len tu stojím,“ snažím sa zobudiť do skorého rána a pochopiť situáciu.
„Poď!“
Nesmelo sa pohnem. V ruke stískam pas a palubný lístok. Predbehnem celý zástup ľudí, ktorí na mňa tiež nechápavo hľadia. Viacerí z nich sú takí vydesení z kričiaceho Gréka, že si ani neuvedomia, že ich predbieham. A to sú väčšinou Slováci.
„Kalimera!“ Zahlási príslušník, odsunie ľudí stojacich v rade, vyšklbne mi pas z ruky, rýchlo ho skontroluje. Srdce mi trieska trochu viac ako obvykle. Ten môj sa ku mne skloní a pošepká mi do ucha:
„Len choď už rovno ku skeneru.“ Nechápem, ale poslúchnem. Rýchlo sa rozlúčime, ani slzy mi nestihnú vyhŕknuť, len sa ešte poslednýkrát otočím a obaja, príslušník, aj on, ma sledujú so širokými úsmevmi na tvárach. Švine! pomyslím si a usmievam sa tiež. Neskôr sa dozviem, že príslušník je jeho kamarát.


Až niekde nad Balatonom si uvedomím, že som odišla z Grécka a vraciam sa domov. Doma budem musieť zase raz bojovať s predsudkami, už  poznám všetky tie reakcie na to, keď sa niekto dozvie, koľko času som tento rok strávila v Grécku. Každý hneď predpokladá romancu ako z Bravíčka, ako som naletela plážovému baličovi alebo ako jemu zvlhli oči leskom peňazí, akonáhle sa dozvedel, že som zo Slovenska. Nič z toho však nie je pravda a mne sa to už po stýkrát nechce nikomu vysvetľovať. Nezoznámili sme sa na pláži, ale tak nejako normálne. V Španielsku je na to výraz compañeros de la vida, akurát v tomto prípade už nie sme len compañeros, na chvíľu určite. Čo ho je po mojich peniazoch, keď cez leto bez problémov zarobí dva či trikrát toľko čo ja? A navyše, pre mnohých som bola prvá Slovenka, ktorú kedy videli naživo. Mnohí o našej krajine nemali ani poňatia, a skutočne, ak si niekto v dnešnej dobe myslí, že Slovenka je v Európe dobrá partia, tak mu trochu kvapká na karbid. Rozhodla som sa nevšímať si predsudky a odsudzovanie od cudzích. Aj tak sa vraciam do reality a uvedomujem si to až bolestne kruto. Viem, že tentokrát neviem, kedy sa vrátim. Že musím vybavovať tú hlúpu hypotéku a že súdny znalec, podľa toho, čo som mala tú česť počuť v telefóne, je arogantný kus spomaleného hoväda. Že zas idem na služobku do úžasného mesta a celé dni strávim na najnudnejších meetingoch. Je mi jasné, že keď sa sem vrátim, budem sa vracať už do Atén a nie na Korfu.
Γειά σου Κέρκυρα! Jasu Kérkyra! Goodbye Corfu.