Chara prišla s úžasným nápadom. Chce, aby som s ňou šla na sever ostrova, aby som videla jej vystúpenie. Čo by znamenalo, že sa do Korfu vrátime až po polnoci. S ním to už všetko vybavila a dohodla. Ach jaj, toto sú tie ženské veci, ktoré spolu máme robiť? Ale vidieť grécke tance a sever ostrova si nenechám ujsť. Cestou tam sa skoro pogrciam vzadu v aute. Spomínala som, že cesty na Korfu sú kľukaté? Po jednej takej som sa viezla takmer hodinu, kým naša cesta neskončila v Arillas. Dorazíme krátko po západe slnka, takže z dediny nemám už nič, ani len netuším, ktorým smerom je more. V hotelovom bare mi majiteľ na rozbúrený žalúdok naleje čiernu sambucu a ja som mu nesmierne vďačná. Hotelík je plný Britov a majiteľ a jeho syn, ktorý obsluhuje spolu s ním, hovoria opäť dokonalou angličtinou. Volajú sa Giorgos a Iannis, ale Briti im hovoria George a Johnny. Najviac som sa asi páčila čašníkovi Antoniovi, ktorý keď ma zbadal, neodtrhol zo mňa oči. V praxi to znamená, že sa na mňa nalepil vždy, keď mal príležitosť. Vraj netušil, že na Slovensku žijú také krásne ženy. Tak to pridaj, pomyslím si. Od Chary zinkasujem svadobnú partu, ktorú mi nasadí na hlavu. Zrazu sa chce so mnou takmer každý Brit fotiť. Sambuca vo mne a dobrá nálada spôsobí, že mi to je absolútne jedno a rozdávam úsmevy na všetky strany. Cestou späť do mesta už môžem sedieť vpredu a aj tak mi príde tak trochu nekonečná. Šofér Marios nás informuje, že v meste začala horieť stará 200-ročná továreň na mydlo rodiny Patounis.
„Fuck, tá rodina príde o všetko,“ skonštatuje a v aute zavládne čudné ticho. Na rodinné podniky a na krachy ako také sú Gréci citliví. Akonáhle vystúpim, zacítim v nose štipľavý dym. Je to možné, že to cítim až sem? Nestihnem spraviť ani dva kroky a už počujem „motorku“. Som skutočne ohromená, že prišiel presne načas. Ale ohromená v spojitosti s ním som častejšie. Cestou do Campiello ideme aj okolo továrne. Námestie je plné miestnych aj turistov, ktorí sledujú hasičov. Z budovy stúpa čierny dym a sem-tam ju ešte oblizne plameň. Nevyzerá to dobre, kým to dohasia, bude určite už po budove. A teta v obchode vraj vôbec nepochopila, prečo jej strkám tie kľúče. Tento deň bol fajn, ale teším sa zajtra na pláž. Možno ani ten Geišberg mi už nepríde taký otravný.

Nemá však dobré správy: Dimitrimu zomrel dedko. Pohreb v Grécku zvykne bývať už na druhý deň a to znamená, že dostal voľno a my musíme byť na pláži už od rána, celých 12 hodín. Je mi ľúto Dimitriho, ale ľutujem aj nás, že musíme vstávať o 4 hodiny skôr, ako sme zvyknutí. Ráno sme obaja rozbití ako cigánske hračky. Gipsy toys. Pochopil by vôbec, ako to myslím? Minule som sa mu snažila vysvetliť, že sa zvykneme ožrať pod obraz Boží – under the picture of God a že sa zvykneme oslovovať časťami tela – srdiečko, uško... či rôzne iné pomenovania genitálií. Nezožala som s tým veľký úspech. Vždy lepšie, ako keď mi on sem-tam povie love. Čože som ja love?

Pláž je ešte úplne prázdna. Kto by tam chodil na deviatu? Piesok tu je trojfarebný: biele, žlté a čierne zrnká vytvárajú jednoliatu masu. More je teplé ako polievka a vstup je veľmi pozvoľný. Nikde žiadne mušle, nikde žiadne nič, ani kamene, ani riasy. Iba čistučká voda. Vzduch sa ešte celkom neoteplil a tak váham, či sa mám vyzliecť do plaviek. Nakoniec sa rozhodnem nechať si šortky ešte na sebe a idem sa prejsť po pláži. Čuduj sa svete, na kraji zálivu som našla zopár mini mušlí veľkosti asi päťcentovky a jednu väčšiu hrebenatku. Teším sa z toho ako malé decko a on sa zhovievavo usmieva, keď mu ich s hrdosťou ukazujem. Je trochu podráždený, lebo musí robiť 12 hodín a ja ho úplne chápem. 
Zo spánku ma vyruší pohladenie po líci. Skoro som chytila zrádnika. Zaspala som asi hneď, ako som si ľahla na ležadlo a teraz mi doniesol freddo cappucino a sendvič.
„Bez cukru,“  trpezlivo čaká, kým sa zorientujem, čo sa deje.
„..fcharisto,“ zamumlem v snahe si sadnúť a prehodiť s ním pár slov. No to sa on už zvrtol na päte a stráca sa mi z dohľadu. Dnešok bude fakt veselý. Asi začínam dúfať, aby sa zatiahlo a začalo pršať. Pustila som sa do sŕkania fredda cappucina. Neviem prečo, ale aspoň tu na Korfu som sa stretla s tým, že obyčajným frappé tu pohŕdajú. Vraj to si môže spraviť každý doma, keďže základom je aj tak instantná káva. Na freddo už musíš mať mašinu, a preto si ho väčšinou dávajú v kaviarňach. Vraj ho vymysleli benátski mnísi. Má afrogalu, čo je tá mliečna pena, veľa ľadu a sladené je cukrovým alebo medovým sirupom. Cukor by sa v ľadovej tekutine nerozpustil. Celkovo, vďaka Benátčanom tu majú dodnes dosť silnú kaviarenskú kultúru. A musím povedať, že zlú kávu som tu ešte nepila. Ale zasa ja nie som žiaden odborník, ktorý si kávu dlhé minúty prevaľuje na jazyku a rozplýva sa nad farebnými tónmi, ktoré cíti v jej chuti. Mne tu káva proste chutí. Väčšinou k nej v kaviarni donesú aj džbán vody, nielen taký malý pohárik. V tomto teple mi to dokonale vyhovuje a zväčša tú vodu vypijem ešte skôr ako kávu. Voda z vodovodu chutí čudne, má vraj veľa vápnika. Zisťujem to aj sama, keď zvešiavam bielizeň, uteráky držia tvar. A účes drží, napadne mi vždy, keď vidím, že by som ich mohla kľudne aj postaviť do kúta. Neviem, či zase zabudol pridať aviváž, alebo je to fakt také zlé. Na vlasoch to veľmi nebadám, aj tak ich mám celé dni zopnuté do copu, lebo neznášam, keď sa mi lepia o upotený krk.
Keď tlačím sendvič, opäť už musím myslieť na večeru. Je tu úplne normálne, že sa tu je aj o polnoci. Ešte som sa nestrela s tým, že by niekde mali zavretú kuchyňu už o desiatej. Ale chvíľu trvalo, kým som si zvykla na také neskoré jedenie. Grécku kuchyňu zbožňujem. Z predjedál hlavne dolmades. Vínne listy plnené korenenou ryžou, ale bez mäsa. Najlepšie, aké som kedy jedla, boli v rodinnej reštaurácii Bellavista nad Kontogialos. Boli ešte teplé a také lahodné. A k tomu ten dobrý penový chlieb namáčaný do výpeku. Ale on ich nemá príliš rád. Väčšinou objednáva jedlo tak, že ani neviem, čo dostanem pred seba. Prvýkrát som bola trochu zarazená, keď prišiel čašník, on na neho vysypal objednávku a čašník vzápätí odišiel.
„Kam šiel, veď ja som si ešte nič neobjednala!,“ začala som sa rozhorčovať.
„Neboj sa, objednal som ti, uvidíš.“ Ach, zas tie jeho biele zuby.
Väčšinou takto objedná dve-tri malé predjedlá a jedno-dve veľké hlavné jedlá. K tomu nesmie chýbať domáce víno. Medzi moje ďalšie obľúbené predjedlá patrí grilovaná feta s medom a sezamom a marinované huby. Často podávané je aj saganaki, je to tiež feta, ale vyprážaná. Pastisada je zase typické jedlo z Korfu, ide o zapekané cestoviny. Niečo na podobný spôsob ako sú lasagne, ale príde mi to oveľa ľahšie, nadýchanejšie a koniec koncov aj mnohokrát lepšie ochutené. Sofrito je teľacie mäso v bielej cesnakovo-vínovej omáčke. Samozrejme musakou tiež nikdy nepohrdnem. Čo ma trochu vyvádza z miery je, že ku všetkému dávajú hranolky. Je to trochu čudné, napríklad k lahodnému a mäkučkému kuraciemu v krémovej hubovej omáčke sa mi hranolky vôbec nehodia. Trochu zvláštny prežitok, ale všimla som si to aj na Balkáne. Tak isto ako muž objednáva, je aj zvyknutý všetko platiť. Bol to boj, kým som si vydobyla, aby som mohla zaplatiť večeru.
„Nechcem žiť na tvoj účet,“ vysvetľujem mu.
„Ale, veď ty si môj hosť!,“ Tak to je fakt ten správny argument, pomyslím si.
„Buď statočný, honey, ty to zvládneš.“ Tentokrát som, zdá sa, vyhrala. Na večeru sa zvykneme riadne natlačiť a takmer vždy to následne ľutujem. Veľmi. Ale neviem odolať, keď to jedlo majú také dobré... Mmmm dolmades... Asi by som sa mala ísť schladiť do mora. Namiesto kadejakých kučeravých myšlienok snívam o jedle. Ťažký level.

...tbc...