Ako sme sa pohli, do očí mi zafúkal ostrý, ale teplý vietor. Toľko k tomu, ako sa ešte včera dušoval, že z bezpečnostných dôvodov budem nosiť helmu. Na jeho Piaggio. Domácky nazývané „motorka“. Hádam si aj na ten vietor časom zvyknem. Už som si zvykla, že šiltovku si treba dať buď šiltom dozadu alebo si ju pripnúť radšej o ruksak. Prvýkrát mi totiž za jazdy odletela z hlavy a ešte som aj dostala vynadané, že keď ideme na „motorke“, mala by som si odpustiť rôzne zjajknutia a výkriky.
„Zľakol som sa, vieš?“, povedal polovyčítavo. Ja som sa zľakla tiež, keď mi odletela.

Ach, toto Grécko. Taká čudná krajina. Neviem, ako dlho by mi trvalo, kým by som si zvykla na miestny vodičský štandard. Jazdia ako hotentóti, ale na rozdiel od Slovenska to akosi nevyvrcholí do nehôd. Ani po sebe zúrivo nekričia a negestikulujú ako Taliani. Absolútne najväčším zlom na cestách sú taxikári. Volajú ich grim reapers. Sú nebezpeční, arogantní a agresívni, na rozdiel od všetkých ostatných. Obiehajú všade a všetko, ani ostré zákruty im nie sú sväté. Väčšinou tu nemajú ani len jazdné pruhy. Možno niekde pred križovatkou, aj to asi iba priamo v Korfu-towne. Lebo hlavné mesto má 40-tisíc obyvateľov. Pre nich je Bratislava city a ja sa musím nad tým v duchu smiať.

Každé ráno sa vydáme na opačnú stranu ostrova. Znie to tak dobrodružne. Pritom je to asi dvadsať minút cesty po krásnom zelenom ostrove. Vždy sa však ešte zastavíme u Mikela na kávu. Sem-tam dostanem aj koláčik. Sťažka si povzdychnem. Toto nie sú práve moje vysnívané raňajky, chýba mi poriadny chlieb, syr a kopa zeleniny. Na Korfu nemajú takú kultúru raňajkovania. Darmo sa snažím vysvetľovať, že je to najdôležitejšie jedlo dňa.
„Každé jedlo je dôležité“, uškrnie sa. „Zvlášť pre teba, čo?“, ukázal biele zuby, či skôr medzery medzi nimi. Bum nič, bum nič, noty na bubon... nie, noty na bubon sú komplikovanejšie ako hovoria legendy. Ale aspoň netrpí medzizubnými kazmi ako ja. Hlavne, že mu žiadny nechýba.
„Navečeriame sa na pláži alebo tu v meste?“, spýtam sa nesmelým hlasom. To už on nevydrží a smeje sa na plné kolo.
„Je len ráno a ty už fakt myslíš na večeru? Veď si ani kávu nedopila.“
Tak ráno vôbec nie je, honey, je jedenásť, pomyslím si.
„Nechce sa mi zasa počúvať tie Theodorove kecy.“ Theodor je spolumajiteľ baru a väčšinou nám varí večeru. Ale pomedzi to ešte musí vykladať historky z jeho bezstarostného mládí. Ako precestoval „celú Európu“ v tom hipsterskom VW. Pod Európou si predstavuje Španielsko, Francúzsko, Nemecko a Švédsko. Nezabudne dodať, že peniaze vždy mal a dodnes má. Asi ma to má presvedčiť, aby som sa prestala ťahať s niekým, kto pre neho len pracuje. Je to vůl. Vždy ho odbijem čarovným úsmevom a vetou „Good for you!“, za čo ma jeho zamestnanci majú ešte trochu radšej.
„No tak to ťa úplne chápem. Vymyslíme dačo večer, dobre? Má sa mi ozvať aj Chara, možno pôjdeme von s babami, hm?“, nesmelo sa usmejem a prikývnem. Vždy, keď počujem jej meno, musím sa v duchu smiať. V gréčtine to znamená šťastie, v arabských jazykoch hovno. Nemôžem mu to povedať, lebo by si z nej robil doživotne srandu. Chúďa Chara.

Cesta na pláž na západnej strane ostrova je kľukatá a hornatá, ako celý ostrov. Vždy cestou hore dúfam, aby nám tá „motorka“ vydržala. A cestou dole z kopca zvyknú miestni vypnúť motor. Deväťdesiatstupňové zákruty s dosť nepriaznivým sklonom, ale tabuľu s údajom som si dodnes nikde nevšimla. Podľa toho, ako veľmi musíme brzdiť, zapne motor pri supermarkete, no niekedy zídeme až úplne dolu k baru. Aj tak si myslím, že ten motor zapne len kvôli tomu, aby som prestala mať infarktové stavy.
„You know the drill“, zahlási a ja prikývnem. Ešte mu darujem čo najočarujúcejší úsmev. Sčasti preto, že mi svitá nádej, že dnes večer nebudem musieť počúvať Theodora, sčasti preto, že zapol ten motor aspoň pri supermarkete (a že som si stihla zakývať s predavačkou) a sčasti preto, že je to on. Očami už hľadám Dimitriho, jeho kolegu. Keď ho zbadám, začnem mu nadšene mávať. Vysúkam zo seba tie dve grécke vety, ktoré ovládam. Dimitri sa uškrnie, lebo vie, že aj keby mi hocičo na to odpovedal, musí už po anglicky, lebo by som mu nič nerozumela. A ja zasa naňho hľadím s údivom... ako tento chlap môže mať 34? Vyzerá na 45 a aj to mu lichotím. Rukou mávne k poslednému voľnému ležadlu vpredu.
„Dnes máš šťastie, nie je zatiaľ veľa ľudí. Ale dnes je grécky deň, o chvíľu sa začnú zbierať domáci. Ugghh, neznášam nedele!“ Dimitri je taký čudnosmiešny týpek. Vlasy má vyblednuté od slnka, oči žiarivo modré a je schopný okomentovať hocičo. Vraj keby nemal doma ženu, zbalil by si kufre a šiel by na Slovensko hľadať moju kamošku, čo tu bola so mnou, keď začínala sezóna. Vtip storočia.

Začína sa nám denná rutina. On celý deň maká a lieta ako handra. Ja nehanebne nerobím nič, čítam si, počúvam hudbu alebo audioknihu, spím, míňam si naškrečkované dovolenkové dni, čumím do mora a sem-tam si idem zaplávať. Akože seriózne zaplávať. Od môjho miesta po hentú skalu a späť a ešte sa chvíľu nechám unášať vlnami. Vo vode ma opaľuje oveľa rýchlejšie, ale je mi to už jedno. Aj tak už vyzerám ako domáca. Usmejem sa nad tým, keď si spomeniem, aká som bola biela, keď som prišla na začiatku sezóny. Dimitriho to vtedy riadne znepokojovalo, ale keď som mu sľúbila, že do piatich dní budem vyzerať ako indické decko, prestal namietať. Raz bol cez zimu v indickej Goe, rozpráva o tom doteraz, a preto mi toto prirovnanie prišlo vhodné akurát pre neho. Teraz sezóna pomaly končí a na mne to je značne vidieť.
Keď počas dňa vysmädnem, vyhľadám ho očami v dave a následne si precvičujem telepatické schopnosti. Raz je to lepšie, raz horšie, ale dávam tomu šancu. Keď sa nám konečne pohľady stretnú, rukami mu naznačím, že by som chcela piť a veľkosť fľaše. Že som to ja, nikdy sa príliš neponáhľa, zákazníci majú predsa len prednosť. Ale potom sa aspoň na chvíľočku pristaví na kus reči. Sprisahanecky mi donesie fľašu vody a do rúk natlačí club sandwich, ktorý som si síce nepýtala, ale on vie, že ho určite zhltnem na trikrát. Ja mu dám na oplátku hroznový cukor, o ktorého existencii nikdy nepočul, ale pripomína mu to cukríky, ktoré mu nosila jeho mama z UK, keď bola navštíviť rodinu. Čupne si k môjmu ležadlu, slnečné okuliare si posunie nižšie, aby som mu videla do očí a so zúfalstvom prednesie:
„Neznášam nedele!“
Usmejem sa a čo najpovzbudivejšie poviem:
„Neznáša ich aj Dimitri, ale vydrž to už, už len štyri hodiny.“ Keď to vyslovím, uvedomím si, že to, čo som povedala, nie je nič povzbudivé. To, že aj Dimitri neznáša nedele, je len potvrdením toho, že sú ozaj neznášaniahodné a nie sú to len štyri hodiny, ale až štyri hodiny. A obaja vieme, ako sa ku koncu dňa začne čas vliecť.
„Gréci sú idioti“, odvrkol na margo nedele, postavil sa a zmizol niekde v útrobách baru. Keď Grék vyhlási, že Gréci sú idioti, nemôžem nesúhlasiť. Najradšej by som ho pohladila, ale akosi mám pocit, že by sme nemali dávať ostatným devám na pláži nádej, že by toto patrilo k službám.

Koniec šichty sa vždy strašne vlečie. Dočítala som aj tú dementnú knižku, ktorá bola súčasťou nejakého ženského magazínu, ktorý som si kúpila na letisku. Mala som si kúpiť ešte jednu, lebo takto tu zahyniem. Mrle ma žerú, Mariána Geišberga, rozprávajúceho príbeh od Dominika Dána, ma už tiež omrzelo počúvať. Sledujem, ako slnko zapadá za skalu. Jedna z najčastejšie fotených scenérií na ostrove. Má to niečo do seba, dokonca aj keď sa na to človek pozerá častejšie, ako by sám chcel. Takto k záveru dňa ma vždy prepadnú myšlienky, či by som sa nemala predsa len začať poctivo učiť gréčtinu. Čítam, síce pomaly, ako z osobitnej školy, iba málo slov mi však dáva význam. Kam sa hrabe taliančina, dánčina a iné jazyky, ktoré keď počujem, viem si čo-to dať dokopy, aj keď som sa ich nikdy neučila. Pri gréčtine ani zaťať. Ako-tak som si navykla na ich písmo a snažím sa prečítať všetko, čo mi príde pod ruky. Už viem prečítať názvy všetkých obchodov, ktoré máme po ceste na pláž. Najhoršie alebo najlepšie je to, že keď si niečo píše na facebook, prd rozumiem. Aj keď to náhodou prečítam tempom slimačím, aj tak nerozumiem. Je to najhoršie alebo najlepšie. Ešte som sa nerozhodla.

Predsa len, v mnohých prípadoch ani nechcem vedieť, čo kto postuje na facebook, a už dupľom nechcem vedieť, ak on sám na facebook postuje nejaké chujoviny. Fascinujú ma napríklad týpci, ktorí vyplakávajú, ako ich žiadna nechce. Popritom lajkujú fotky vymakaných fitnesiek. Niekedy sa zmôžu na komentár, ako by ju naložili. Isteže. To, že práve oni sami nie sú žiadni fitnesáci, ani nemusím spomínať. V pamäti sa mi vynorila scéna z brehu nemenovanej nádrže v okrese blízkom premiérovi, kde akurát prebiehala promo akcia Fernet Stocku. Hostesky, cicušky v žltých plavočkách a domáce osadenstvo vo vyťahaných tielkach, vyšmatlaných flip-flopoch, so špinavými nechtami ako na rukách, tak aj na nohách, s karpinami v očiach a slinou v kútiku úst. Znalosť spisovnej slovenčiny minimálna (aj keď práve takí majú v obľube sa vysmievať západniarom, že hovoria tvrdo). Starostlivosť o ústnu dutinu absentujúca, lebo majú teóriu, že keď celý večer piješ, aj tak si všetko dezinfikuješ. Ako ruka v ruke ide so zanedbaným zovňajškom aj prázdno v hlave. Chalani poväčšine ledva dokončili nejakú školu a ak sa im podarilo zmaturovať, pasovali sa do roly intelektuálov. Na všetko majú svoj vlastný názor, ktorý počuli od ostatných v krčme. Také typy sú tie najlepšie. Nikdy nič nedosiahli sami, na všetko mali pomoc, príhovor, tlačenku, známych. Úplatky a všimné je pre nich automatika. K žene sa to správať nevie, ale je to celé len jej vina, lebo buď je zlatokopka alebo kurva. Hostesky sa nasilu usmievajú, úbožiaci hrajú frajerov. Vždy ma pobaví, keď sa takýto miestny čávo neskôr ulakomí na babu, ktorá má od fitnesky zjavne ďaleko, ale je rovnako zanedbaná ako on, mastné vlasy, odrastená farba, ani len snaha vyzerať kultúrne. Zdutý výraz a úsmev zabudnutý doma na háčiku v kúpeľni, keď sa naposledy usmievala akurát tak sama na seba. Momentálne sa však driape po vysnívanom kariérnom rebríčku a celý deň urovnáva handry v reťazci s oblečením. Už v treťom za posledný polrok. Nie, to nie je o tom, ako kto vyzerá. Ja sama sa nepovažujem za modelku a nikdy som so žiadnym modelom ani nechodila. Skôr je to o tom, ako sa vnútrajšok niekoho tak dokonale dokáže pretaviť do vonkajšku. Keď niekto pozná svoje rezervy a tak nejako prirodzene sa snaží zlepšovať sa, je to určite lepšie, ako byť presvedčený o svojej vlastnej dokonalosti. „Dievčatá asi ešte nezbadali, aký som podľa mojej mamy krásny.“ Pri tejto myšlienke som sa usmiala a povrtela hlavou.

Koniec šichty sa fakt vždy vlečie. Po západe slnka sa pomaly obliekam a balím si svoje pakšaméty. Trochu váham, či mám vyjsť hore do baru. Je to Theodor verzus small talk s Iannisom. Iannis je strašne chudý a trochu to potom pôsobí, že má v porovnaní s telom priveľkú hlavu. Ale je vtipný a milý. Keď ho capnem po zadku a nazvem modelečkou, smeje sa aj Giorgos za výčapom.
„Heeeej, videl som ťa, ako obchytkávaš cudzích chlapov!“, zakričal na mňa so širokým úsmevom postávajúc pri „motorke“. Srdce mi poskočilo, lebo to znamenalo, že ideme rovno do mesta.
„Ešte musím Theodorovi zabehnúť po cigarety do obchodu, o 5 sekúnd som späť,“ uzemnil ma, keď som sa chystala už-už sadnúť si zaňho. Na tieto jeho odhady času som si už zvykla. Všetko trvá pod 10 minút. Keď som raz priletela a čakala naňho v meste nad zálivom, dušoval sa, že už ide z práce a príde o 10 minút. Poznajúc cestu, predstavila som si, ako mi to píše počas jazdy po serpentínach s vypnutým motorom a zachvátila ma mierna panika. Ak sa cestou zabije, nebudem mať kde spať. No našťastie to bolo 10 minút v jeho časovom ponímaní. V tom skutočnom to bolo 25.
Teraz však Theodor využil jeho neprítomnosť a snažil sa ma ohúriť znalosťou slovenčiny. Myslím, že mi dodnes neverí, že charašo určite nie je slovenské slovo. Je to vůl.
Celkovo sa slovenčina na Korfu vyskytuje zriedka. Na Kontogialos pláži je jeden päťhviezdičkový hotel, kam Slováci s istotou chodia, ale chvalabohu som žiadneho ešte nestretla. Ktorý Slovák by dobrovoľne opúšťal päťhviezdičkový hotel, kde má all inclusive? Spoliehala som sa na to, že aj tých pár metrov, ktoré by museli zdolať po pláži, aby sa dostali medzi plebs, je pre mnohých až príliš.

...tbc...