Mind the gap…
Vybrali sme sa späť pre batožinu. Keď človek vie, že kam má ísť a ako, tak je to jednoduchšie, ako sledovať GPS, ktoré občas (často) blbne medzi vysokými stavbami. Humanoid na recepcii internátu nás rozoznal a pustil nás pre batožinu.
Už bolo poobede, metro bol preplnené, dusné. Celkom ako počasie začiatkom júla v Bratiške, len s tým rozdielom, že človek mal šancu, že ak vylezie z metra, tak tam nebude 37 stupňov, ale len príjemných 26. A keď má šťastie, tak aj spŕchne.
Síce nespŕchlo, keď sme dorazili do Paddigtonu, kde sme mali ubytovanie, ale teplota bola celkom fajn. Paddigton station je dosť veľký a práve naše metro nás vypľulo na opačnej strane, ako sme mali ubytovanie. Tak sme zase trošku poblúdili kvôli uzavretej ulici a navigácii, ale nakoniec sme to našli. Tichá slepá ulička, v podstate sa to volalo námestie s parkom uprostred.
Na ubytovaní bol aj určitý humanoid, ktorý nám dal aj karty, lebo elektronický kľúč funguje len na jednom mobile a dosť blbé by bolo stáť s vybitým mobilom pred dverami vlastného ubytovania po celodennom kochaní a fotení imperialistického dedičstva Británie.
Ubytovanie bolo celkom v pohode. My sme vyfasovali piate poschodie, oni tretie (aspoň Eva nemusela toľko po chodoch). Jedna miestnosť, dosť veľká na to, aby sme sa tam nedrgali traja s vybavenou kuchynskou linkou a malý kuchynským stolom. Skrine boli síce také, že jedna polica a ostatné na vešiak, ale vešiaky neboli a my sme nepriniesli.
Pred odchodom na večeru sme zistili, že Briti sú hrdí nie len na svoju polajtnosť, ale aj na elektrické vedenie a na ubytovaní chýbal adaptér. Síce mali sme jeden, ale dokúpili sme ďalší (aký perfektný biznis model, dalo sa to kúpiť v každom obchode od 5 libier). Síce adaptér sa nevmestil do zástrčky v kúpelke, tak som sa holil naslepo na druhý deň (alebo tretí). Potom to aj tak vyzeralo.
Dcéra našla nablízku libanonskú reštauráciu. Ja som odmietal s tým, že ak sa poserem, tak nikam na druhý deň nepôjdeme. Ako sme sa prechádzali, že kde sa najesť, tak práve v tej libanonskej reštaurácii sme mali najviac ľudí. Tak sme sa obetovali všetci. Nájsť miesto pre 7 ľudí nebola sranda, ale poskladali nám stoly. Pozreli sme si, čo by sme si mohli dať a väčšina si objednala dačo kuracie. Ja som odvážny, tak som si dal jahňacinu. Doniesli nám k tomu taký pikantný hummus s majonézou, ktorý ale chutil len mne a manželke, tak sme mali trojnásobné porcie pikantného hummusu.
Dobre najedení sme sa ešte vybrali do stanice Paddington, kde som videl predajňu potravín, nakúpiť dačo na raňajky. A potom sme sa už len hodili do postele.
Deň 2
Dajako som nespal dobre. Zvyknutý vstávať o šiestej ma to dobehlo, tak som vstal o piatej greenwich tajm. Máme deň separátne. Adam s rodinou si idú pozrieť London Eye a potom Národnú Galériu. S Evinou klaustrofóbiou to bude sranda na London Eye, ale prežila to nakoniec. My sme sa rozhodli pre Greenwich. Pozrel som si, čo nového tam píšu, ale väčšina iba to, že zaplatiť 18 babiek je zdieranie. Nevadí, pozrieme sa tam.
Našiel som stanicu metra pri Hyde parku (Lancaster Gate), odkial je to len jeden prestup na DLR do Greenwichu. DLR je také mestské železnica, ktorá niekedy ide pod zemou a niekedy vyjde na povrch a môžete sledovať mrakodrapy, lode, mosty. Bola nedeľa, pre ostatných turistov skoro ráno (okrem tých, čo idú o pol piatej na vrcholy Tatier a okrem Norielle, ktorá v tom čase by mala za sebou minimálne dve pamiatky UNESCO). My sme sedeli v poloprázdnom vagóne s čumeli sme na mesto. Vystúpili sme pri Cuty Sark. Stále bolo pomerne ráno, málo turistov, tak sme zašli na jednu kávu (ja nepijem). Potom sme obišli plachetnicu. Rozmýšľali sme, že sa pozrieme na tunel pod Temžou, ale sme sa rozhodli, že cestou naspäť,
Len tak sme sa ponevierali, lebo času dosť, tak sme prešli do Royal Navi College. Podľa street view je tam informačné centrum a predaj lístkov, ale ono bolo otvorené zadarmo. Tak sme si pozreli výstavu, vyskúšali námornícke čiapky, brnenie a išli ďalej. College je naozaj obrovský a starý. Zablúdili sme aj do kostola sv. Petra a Pavle, kde sa akurát pripravovali na omšu (alebo ine chválenie aktuálneho Boha aktuálneho náboženstva), takže fotky len z vonku.
Pomaly sme sa dostali do National Maritime múzea. Pred vchodom boli rozmiestnené veľké pomaľované gule (asi veľkosť človeka). Tam sme tiež zapadli na hodinku. Ja, čo neviem nič o moreplavectve a vôbec o lodiach som bol celkom rád, že sme tam zablúdili.
Už bolo načase sa pozrieť hore do observatória, lebo od jednej sme mali rezervovaný vstup do British Múzea. Funguje to tak, že je to zadarmo, len si treba rezervovať a v ten deň od tej hodiny do zatvorenia je možné vojsť. Tak sme vyšľapali v parku hore. Na vrchole za tých 6 rokov postavili sochu nejakému vlkovi (General James Wolfe) a ohradili kopček, kde sme sedeli a mali sme perfektný výhľad. Na nultý poludník naozaj škoda vyhodiť toľko peňazí, aj keď malá sa tešila, že bude skákať naraz na východnej aj západnej pologuli. Cez plot sme videli, ako komicky to vyzerá. V planetáriu bola nejaká akcia, takže ani tam sme sa dlho nezdržali a to už aj tak bolo po jednej hodine. Tak sme rýchlo zliezli dolu, našli sme prvý fastfood (bol to mekáč) hneď vedľa stanice DLR a išli sme späť.
