Britain (stress on T)

Čo očakávať od krajiny, kde kráľ nastupuje do funkcie vo veku vyššom ako priemerný vek dožitia v našej neskazenej slavianskej gubernii, kde ani nevedia, ktorá je to tá správna strana ulice, po ktorej sa má jazdiť a priemerná farba pokožky obyvateľov naznačuje, že to nie sú slavieni a spikujú dajakou čudnou amerikánčinou. Keďže sme tam už boli na výlete, tak predstavu sme už mali. Ale človek je tvor nepoučiteľný, tak sme išli zase.

Zostava trošku iná. Puberťáka mám dlhodobo v tom skazenom západe a ešte k tomu na tých ostrovoch, tak z našej rodiny sme boli traja a kamarát s manželkou (nazvime ich Adam a Eva) a pubertálnymi dvojčatami (povedal by som, že nazvime ich Ain a Kabel, ale ich hlas nebolo počas tých piatich dní počuť, tak to budú označovaní len číslom).

Nápad sa zrodil ešte minulý rok, keď bol u nás kamarát a kecali sme o vysokej škole, kam chodí puberťák v Londýne. Že on ešte nebol v tej skazenej krajine, jeho deti tiež nie (žena už raz bola, ale bola múdro ticho) a mohli by sme ísť na veľkomestskú turistiku po maturitách, keďže tam boli dvaja nešťastníci, čo sa mali prejaviť v tom, že sú dospelí. A toto museli dokázať svojimi vedomosťami v škole pred zeleným stolom. Síce čudný rituál, ale slaviensky.

Dohodli sme si termín, obstarali letenky. Potom aj ubytko a kúpili sme si aj dajaké vstupy, urobili provizórny program. Nie veľmi tesný, aby sme mali čas si posedieť v mekáči, na káve alebo len tak ad hoc urobiť dačo. Keďže my sme už boli v Londýne a oni nie, tak okruh záujmov bol trošku iný, ale vedeli sme nájsť aj spoločné témy a miesta. Ubytko sme mali v Paddingtone, neďaleko stanice. Za mňa celkom útulné a nevadilo by mi, keby sme bývali aj ďalej, lebo aj tak človek v tom veľkomeste nikam nechodí pešo (aj by sme ušetrili na cene ubytovania), ale väčšina rozhodla.

Dva dni potom, čo sme sa dohodli na termíne, nám prezradil puberťák, že dva dni z našej návštevy veľkomesta ešte bude v Tunise. Ale že nám vybaví, aby sme si mohli nechať veci na izbe, keďže dôjdeme ráno a izbu máme až od druhej. 

 

Deň 1.

Ráno mi zvonil telefón ešte predtým, ako som nastavil budík na štvrtú. Eva pre istotu zisťovala, či sme nezaspali. Oni už dávno boli hore, my ešte rozospatí sme sa potácali po dome. Eva zabezpečovala aj mikrobus. Rovno na 4:30. Od nás na letisko 20 minút, tak sme tam naozaj boli dve hodiny pred odletom. Vytiahli sme si raňajky, čo sme mohli urobiť aj doma, ale pravidlá sú pravidlá. My sme zvykli brať puberťáka na letisko tak, že za hodinu má odlet a má už aj otvorený gejt, čo tam dorazíme, ale teraz sme na dovolenke, tak musíme všetko absolvovať podľa pravidiel.

Kontrola na letisku prebehla nad očakávania. Netreba vyberať žiadnu kozmetiku, tablet, nukleárny reaktor z batožiny. Preskenujú spolu s batožinou, stačí si len vyprázdniť vrecká a dať dole opasok. Následne držať rifle a prejsť cez miniatúrny stargate. Podľa možnosti bez pípania, keď človek nemá rád socializačný úmysel cudzieho chlapa, ktorého prácou je ošahávať. Kúpili sme si vody a išli ku gejtu. Let náhodou nemeškal, tak sme nastúpili. Síce mailom nám došlo, že ktorými dverami máme nastúpiť, ale asi väčšina cestujúcich maily nečíta, lebo v tej úzkej uličke stretnúť anglánku, čo sa tlačí s batožinou od predných dverí dozadu, nebola žiadna výnimka. Akonáhle sme vzlietli, tak som sa išiel vyčúrať, lebo k raňajkám som vypil pol litra vody a pantomímu letušiek dajako som už nevnímal kvôli tlakom na mechúr. Kým som sa vrátil, tak rodina už zaspala. Tak som si vybral tablet, slúchadná a išiel som čítať. Potom som prišiel na to, že okuliare na čítanie som zabudol, ale zväčšiť písmo (aj keď v adobe akrobate) sa dalo.

Na rozdiel od zážitku spred 6 rokov, keď pred nami sedeli tri puberťáčky z Raichu, ktoré sa stihli sťať počas dvojhodinového letu, bol to celkom kľudný let, lebo alkohol sa na palube už nepredáva.

Síce pri pristátí to vyzeralo, že je v Londýne zamračené, no čakalo nás príjemných 22 stupňov. Vyhodili nás dakto na konci a terminálu a to až tak, že sme museli prevážať dajakým elektrickým samočinným čudom, až kým sme nedošli k samoobslužnej pasovej kontrole, na ktorú čakalo pokkt ľudí natlačených do húsenice. Došli sme k automatizovanému systému kontroly pasov (starý Bubba, ktorý pred 6 rokmi kontroloval naše pasy je už asi nezamestnaný, chudák), postavili pred predchodcu AI, priložili pas, pozreli sa do kamery a keď AI usúdil, že sme mrjáci nevýznamní, čo nepredstavujú nebezpečenstvo pre krajinu jeho veličenstva, tak nás to pustilo. Okrem Evy, ktorá sa tam hrala dosť dlho s pasom, prestúpila k inému AI, ktorého sa snažila nahovoriť, že ona nič a ako krásne sa vie usmievať. Humanoida, ktorý tam manažoval ľudí sa márne pýtala, on tam bol na to, aby to išlo plynule a keď sa je to nedarilo, tak odrádzal chudákom postaviť sa za ňu. Keď sme si už mysleli, že sa môže rovno otočiť a vrátiť sa lietadlom, ktorým sme došli, tak sa jej otvorili vráta do zeme kráľa.