Po pár rokoch ma môj zdravotný stav zasa dohnal do nemocnice.
Minule to bola embólia, ako následok Covidu... tentokrát to ale, bohužiaľ, na nejakého netopiera hodiť nemôžem.
Už dlhšie som mal problémy s bedrovým kĺbom. Pobolieval, ja som kríval čím ďalej, tým viac. No, ale pretože normálny, biely, heterosexuálny, hlúpy chlap sa skloňuje podľa vzoru „chlap, dub, hrdina, stroj, kokot“, som to zanedbával, až nebolo úniku. Kĺb bolo treba vymeniť.
Ako, prečo, načo, a začo nie je podstatné. Dnes sa pozrieme na to, kde mi to menili a rozdáme pár hodnotení.
Takže: kĺb mi menili na ortopédii v Nemocnici Bory. Prijatie do lôžkovej časti prebehlo veľmi rýchlo a jednoducho. Na hlavnej recepcii o mne vedeli, odnavigovali ma do lôžkovej časti H, tá má vlastnú recepciu, kde má slečna (alebo pani, nech sme korektní) na starosti okrem prijímania pacientov aj všetky nemedicínske úkony, ako objednávanie špeciálnej stravy, objednávanie vyšetrení, prevozu, odvozu atď. Každý pacient dostane na ruku náramok, ako v all inclusive hoteli, s jedinečným QR kódom a ešte jedným písmenkovým, kde písmenko značí oddelenie, teda H a za ním nejaké číslo. Keď za vami príde návšteva, do kiosku pri hlavnom vstupe naťuká kód Hxxx, plus ešte nejaké identifikačné znaky (od kolegyne to chcelo prvé dve písmená mena a priezviska). Kiosk vám vypľuje lístok, kde konkrétny pacient leží. Ten odovzdáte na recepcii oddelenia, aby bola akási evidencia. Pacientsky kód sa zadáva do systému pri objednávke vyšetrení, pri odchode z oddelenia si ho oskenujú, rovnako ako po skončení ošetrenia... Fajn, aspoň sa po nemocnici nemotajú zombies hľadajúci svoje lôžko. Sestry vidia na veľkej obrazovke na chodbe, kto ma aký tlak, teplotu a rosný bod, plus či je vertikalizovaný a podobne.
Za mňa päť zlomených bedrových kĺbov z piatich.
No, takže izby... Všetky izby sú jednolôžkové s maximálne polohovateľnou posteľou, Wi-Fi, TV s asi 50 kanálmi (ale nemajú Netflix, Amazon, ba dokonca ani Voyo), klimatizáciou (btw., je to sálavý typ, takže nebezpečenstvo vzniku prievanu nehrozí) a vlastnou kúpelňou so sprchou a záchodom. K vybaveniu izby patrí ešte veľké kreslo, ktoré sa dá rozložiť na posteľ pre prípadnú sprevádzajúcu osobu. Takto vyzerajú všetky štandardné izby, nadštandardné nie sú. Nadštandard sa potom týka eventuálne sprevádzajúcej osoby, špeciálnych požiadaviek na stravu a podobne. Všetko maximálne čisté, pohodlné, účelné a premyslené. Fascinovalo ma vyspádovanie podlahy v kúpeľni a aj materiál z ktorého bola. Do 5 minút bola podlaha v celej kúpeľni suchá. Kurwa, toto chcem doma... Proste takto by mala vyzerať izba v nemocnici v členskej krajine EÚ a OECD v 21. storočí. Že to my vnímame ako luxus a totálny nadštandard, je to tak trocha vina nás samých (že sme netlačili na to, aby sa s tým niečo robilo), ale teda hlavne všetkých politikov za posledných 30 rokov, lebo sa na to jednoducho vysrali.
Každopádne za ubytovanie päť apartmánov hotela Hilton z piatich.
No a keď teda už bývame, mohli by sme sa aj najesť. Prvý večer som dostal špagety s plodmi mora. Prekvapivé a dobré... no, žiaľ, potom to išlo už len dolu vodou. Najmä nedokážem pochopiť ako niekto dokáže skurviť takú jednoduchú a dobrú vec ako granadír.
Za mňa dve plešiny Zdendu Pohlreicha z piatich. Tá druhá je udelená dodatočne, lebo som zistil kam až nemocničné stravovanie môže klesnúť.
Ale čo dokáže dojebať najlepšie úmysly je... áno, presne tak, človek. Na hovno je ti výborné ubytovanie, dokonalá strava, najlepšie technológie a techniky, keď Ti tlak ráno meria nasratý hroch s maniermi Dr. Mengeleho. Našťastie toto nie je prípad Borov. Odkiaľ pochádza veľká časť stredného zdravotníckeho personálu zistíte veľmi rýchlo podľa prízvuku, ktorý sa dá získať len konzumáciou halászlé, perkeltu a szomloi halušiek odmalička a popíjaním Barack pálinky od puberty. Ono, dnes sa obchvatom dostanete zo Šamorína do Borov... Zaki, za akú dobu??? No, dlho to netrvá. Personál mladý, dámsky aj väčšinou pohľadný, ochotný, usmievavý. Sestrička mi dokonca kúpila a doniesla kávu na izbu za vlastné, keď som sa pre samé kontroly nevedel dostať ku kávomatu. Izby upratuje 2x denne nejaká čata chlapov, podľa výzoru odniekiaľ z Bangladéša. Vedia asi tak 4 slová po anglicky, viac nepotrebujú. Tichí, výkonní, nenápadní. Polovicu personálu na pred- a pooperačnom oddelení tvoria Ukrajinci, rovnako mňa mala na starosti ukrajinská anesteziologická sestra. Rovnako je to aj so sálovými sestrami. Na tomto oddelení sa maká, ale je to také kľudné, žiadna panika, žiaden zhon, všetci vedia čo majú robiť. No a doktori... Za mňa zasa plus. Prídu, vysvetlia čo a ako budú robiť, po operácii tiež. Rovnako sa prišla predstaviť uspávačka (opäť mladá a pohľadná), povedala ako a čo bude robiť, ako dlho plánujú výkon a pretože som kvôli nadváhe a prekonanej embólii rizikový pacient, zoznámila ma aj s rizikami. Pekne na tvrdo. Ať víš do čeho jdeš. Po operáci prišla a opäť mi vysvetlila, že obavy nebyly důvodné, popriala skoré uzdravenie a už som ju nevidel. Ani nenapísala. Operačná sála vyzerala ultramoderne, na operačný stôl som si vyliezol sám, dovolil som skritizovať výber hudby pána primára (odpoveďou bolo niečo ako - tak to Vám za chviľu bude aj tak jedno).
Ľudia, za mňa 5 človekov z piatich.
Celkovo za mňa:
Nemocnica Bory 4,75 guliek z Fica z piatich.
P.S.: Kto bol v nemocnici, ten to pozná. Ráno, najlepšie ešte pred 6:00 sa rozletia dvere, zažne sa najväčšie svetlo, sestra vám zmeria tlak, teplotu a odíde... a svetlo nezhasne!!! Postavíte sa, svetlo zhasnete a v tom momente doletí upratovačka, zažne, prebehne mokrou handrou dlážku, odíde a... NEZHASNE!!! A verte, že to nie je len slovenská špecialita. Tak na Boroch sa mi to naozaj nestalo. Sestra ráno prišla, tichúčko otvorila dvere, zažala to najmenšie svetlo, ticho vás zobudila, vykonala čo bolo treba, odišla a aj to malé svetlo ZHASLA!!!
Takže Bory sú naozaj fajn, ale aj tak neprajem nikomu, aby musel ísť verifikovať moje poznatky.
