Koľkí z vás vedia, kde sa nachádzajú Želiezovce? Do roku 2002 som ani ja nevedel. Keďže som obyvateľom tohto malebného mestečka už nejaký ten piatok, urobíme si taký poznávací zájazd. Nech sa páči, nastupovať!
Pôjdeme po poriadku. Kde sa vlastne nachádza?
Google mapy, prípadne iný pomocník si s tým hravo poradí. Pre hrubý odhad skúsime takto. Nitriansky kraj. Levický okres. Potom z Levíc cestou do Štúrova leží presne na polceste. Dobrou pomôckou je ešte rieka Hron, mestečko leží na jej brehu. Takže do Želiezoviec sme trafili a teraz sa pozrieme, čo nás tam čaká a zabŕdneme aj trošku do histórie.
Povinná zastávka by mala byť v mestskom múzeu. Nachádza sa hneď vedľa parku Franza Schuberta a kaštieľa rodiny Esterházyovcov v Sovom zámočku. Kaštieľ aj zámoček dal vybudovať Esterházy ako letné sídlo, keďže na okolí vlastnili veľa pozemkov. Veľmi veľa. Pred múzeom je aj busta Franza Schuberta, občas ju nejaký vandal zničil, ale momentálne je tam. Múzeum má už svoje najlepšie časy za sebou a doslova z pekla šťastie, lebo budova vedľa neho pred pár rokmi vyhorela do tla.
Meno Schubert v tomto meste rezonuje často. Aj hotel na hlavnej ulici, ktorý už dávno neposkytuje hotelové služby, nesie jeho meno. Dnes je tam drogéria, čínsky obchod a kadečo. Celá táto schubertománia má opodstatnenie. Pán skladateľ bol v lete roku 1818 pozvaný grófom Johannom Eszterházym do Zselízu. Mal učiť mladú Carolinu a Máriu Esterházy hrať na klavír a trošku spievať. S učením nemal veľa starostí a tak aj niečo komponoval a zosmolil nejaké Three Marches Militaires. Do Želiezoviec sa vrátil ešte v lete roku 1824. Carolina nám trošku podrástla a Franzovi sa zapálili lýtka a akosi sa nám zamiloval. Mladá Kaja bola jeho múzou a keďže na okolí asi veľmi nebolo kam vyraziť, tak tvoril. Divertimento, Štvorručná fantázia f mol, Sláčikové kvarteto a mol a 6. symfónia C dur mali vzniknúť počas pôsobenia v Želiezovciach, alebo pod vplyvom emócií a zážitkov. Neviem, nebol som tam, ostáva nám iba veriť šprtom. Povráva sa, že vtedy s ním už plieskal syfilis a štvorručnú fantáziu napísal preto, aby sa pri hre mohol nenápadne prstami dotýkať komtesy. Keďže bol spoločensky nižšie, tieto dotyky mu museli stačiť, nič iné v tej dobe neprichádzalo do úvahy. Schuberta by sme mohli považovať za krátku epizódku v histórii. To taký pán Sacher sa zdržal dlhšie, pretože bol dvorným kuchárom rodiny Esterházy. A celkom sa mu u nás páčilo, lebo pani Sacherová v Želiezovciach porodila synka Eduarda, známeho to zakladateľa siete hotelov Sacher. Jeho tatko rád experimentoval v kuchyni a ako tak piekol a miešal, stvoril tortu. Takú obyčajnú kakaovú, s lekvárom a trochou šľahačky. Zdržal sa dlhšie ako Schubert, ale okrem známej torty sa po ňom nevolá v Želiezovciach nič. Síce predsa. Jedna ulica.
Pôjdeme sa prejsť po parku. V jednej časti stojí už spomínaný kaštieľ. Krásna stavba, ktorá je v dezolátnom stave. Do nejakých 70. rokov v nej bola škôlka, deťúchy mali kam vybehnúť a tak. No asi to nebol najvhodnejší priestor pre škôlku, vrchnosť to zatrhla a kaštieľ ostal napospas osudu a vandalom. Keď už vyzeralo, že sa rozpadne, miestna rodáčka a fitneska Timea Majorová zatiahla opravu strechy. Teda narodila sa v Bratislave, ale vyrastala v Želiezovciach. Naposledy sa tam niečo zrekonštruovalo tak, aby dovnútra nechodili vandali a aby sa to opäť nerozpadlo. Ak sa nemýlim, kaštieľ poslúžil aj ako rekvizita pri natáčaní neskutočne úspešného slovenského filmu Agáva, ktorý som tiež nevidel. Cez park tečie potok, ktorý nadšenci raz ročne vyčistia a mesto sem-tam pokosí trávu. Nachádzajú sa tu nádherné staré platany, dokonca aj jedno ginko a asi aj chránená rezervácia krtov, lebo krtincov je tam požehnane. Smerom k Hronu sa dá ešte nájsť amfiteáter, ktorý po zmene majiteľa začína ožívať a robia sa v ňom kultúrne podujatia, koncerty a nejaké diskopárty pre mládež.
Pri Hrone ešte ostaneme. Ako hlavné mesto biodiverzity sme nemohli odmietnuť ponuku na výstavbu malej vodnej elektrárne. Protestovali rybári, protestovali občania a priehrada tým pádom stojí a vyrába. Súčasťou projektu bolo aj prehĺbenie koryta v pár kilometrovej dĺžke a odstránenie hrádze pod mostom. Hrádzu teda rozobrali a ako voda klesala, tak sa objavilo torzo starého železného mosta. Tento starý most toho pamätal veľa. Viedla cezeň úzkorozchodná železnica, ktorou sa dopravovala cukrová repa z okolitých polí do cukrovaru v Pohronskom Ruskove. Jeho poslanie nakoniec ukončili Nemci, ktorí mali bobky z maršala Malinovského a jeho tankov, a tak ho vyhodili do vzduchu, aby následne dopadol do koryta. Tam čakal na zberačov kovov, muzejníkov a iných zvedavcov. V časti Mikula premávala cez rieku kompa smerom na Kukučínov a Sikenicu. V kríkoch sa dajú dohľadať oceľové pilóty a starý stĺp osvetlenia. Najväčší dôkaz o jej existencii však poskytuje miestna krčma, kde je vyhradená jedna miestnosť s názvom kompárska izba, kde sa stravovala a oddychovala obsluha kompy. Chcel som to miesto nafotiť, ale je tak zúfalo zanedbané a zarastené, že takú burinu si môžete pozrieť hocikde inde.
Aby sme uzavreli kapitolu Esterházyovcov, na miestnom cintoríne majú krásnu kaplnku, kde sú uložené pozostatky dcéry Márie. Kaplnke sa rozpadala strecha, podarilo sa nájsť peniaze na opravu a tak ju zachrániť pred chátraním. Akurát ma mrzí, že pôvodná strecha bola vyskladaná z bobrovky v dvojitom preplátovaní a teraz je tam nejaká najjednoduchšia obyčajná pálená škridla.
Čo sa týka kostolíkov, opäť máme pár pikošiek. V kostole sa nachádza kamenný sarkofág, ktorý bol pred dávnymi rokmi použitý ako skrýša nahanobeného a nakradnutého majetku istého Juraja Becsei Vesszösa. No a v milom Jurajovi sa pohlo svedomie za svoje hriechy a skutky a dal stavať kostol. Okolo toho sarkofágu. Tak sa teda stalo, že sarkofág je širší ako dvere v kostole a tým pádom sa nedá vybrať. Ešte sa v kostolíku nachádzajú vzácne fresky z roku 1390 od nejakého talianského grafiťáka Matúša. Teda nie všetky, ale aspoň niečo sa zachovalo. Týmto sú moje historické vedomosti takmer vyčerpané, kto chce, niečo si dohľadá v internetoch.
Poďme sa ešte pozrieť na nedávnu minulosť a veci, čo ešte stoja za zmienku. Mnohým ľuďom sa pri meste Želiezovce vybaví basa – niekomu ženská, niekomu mužská, podľa preferencií. Áno, je tam mužská väznica, cca 5 km od mesta v osade (alebo majer, čo ja viem?) Veľký dvor. Patrí však pod správu Želiezoviec. Ešte pred pár rokmi bolo vidno väzňov muklovať na okolitých poliach v mundúroch s pásikom. Dnes už nič, asi sú drahí, alebo čo.
Na kraji mesta smerom na Štúrovo stojí veľká hala závodu SES Tlmače. Areál obrovský, ako vieme, optimalizovalo sa a výroba bola utlmená. Nakoniec závod chátral, stroje zmizli a teraz sa tam vyrábajú nejaké betónové prefabrikáty. Ale keď ešte fungovali, cez mesto sa občas preháňali nadrozmerné náklady a jednému vodičovi sa podarilo vyklopiť náklad rovno v zákrute pri mestskom úrade a ochromiť dopravu na pol dňa.
V okolí mesta sa nachádzajú vinice a pestovalo sa tu veľa hrozna, medzi inými aj Pesecká leánka. Po okolí je veľa viničných domčekov, hlavne na druhej strane Hrona. Preto boli v Želiezovciach vybudované vinárske závody. Ako to už po revolúcii bývalo zvykom, sprivatizovalo sa, schátralo, nerezové tanky sa stratili a dnes sú obyvateľmi závodov bradatí hipsteri popíjajúci kvalitný cider s názvom Milenka.
Momentálne najväčší rozmach zažíva nemecký investor, ktorý na zelenej lúke vybudoval závod, kde sprvoti skúsené ženičky šili poťahy na nemecké gauče a pohovky. A išlo im to tak dobre, až sa začali skladať aj samotné pohovky, pracujú tam čaluníci, stolári, strihači, pristavali sa ďalšie haly a ružový svet ako z rozprávky. Veď to poznáte.
Myslím, že sa nám podarilo prebádať Želiezovce celkom podrobne, ak ste dočítali až sem, tak vám ďakujem za účasť a teším sa na stretnutie v diskusii. Chcel som toho nafotiť viac, ale akosi nebolo čo. Jednak nemám na fotenie talent a na druhej strane, potom by ste nikdy neprišli pozrieť Želiezovce naživo.
