Po dlhšej prestávke nastal správny čas a uskutočilo sa ďalšie dobrodružstvo zo série Zem neznáma. Teraz sme navštívili Telgárt a preskúmali blízke okolie. Jediné, čo som vedel bolo, že táto dedina má čosi spoločné so SNP. Dá sa odtiaľ ísť na Kráľovu hoľu a blízko je jaskyňa, dokonca aj kopec „narafali“. A ešte aj Telgártska slučka.
Výlet začal v piatok, 29. júna poobede, keď končil školský rok a napriek obavám, že začne exodus státisícov malých ľudí s rodičmi smerom zo západu na východ, za babkami a dedami, nič také sa nekonalo a cesta po R1 bola bez komplikácií. Počasie bolo luxusne letné, príjemných 14 stupňov, fúkal taký sugestívny vietor, že na R1-tke zapli výstražné dopravné značky „pozor: silný bočný vietor“.
Telgárt je síce dosť ďaleko, ale aspoň tam nič nie je, takže je to ideálne miesto na útek z civilizácie, naspäť do lona divokej prírody. Od Podbrezovej treba správne neodbočiť na Čertovicu, ale ísť na Brezno a potom ešte ďalej. Celé nám to trvalo takmer 3 hodiny. Zaparkovali sme a ubytovali sme sa. Prvé príjemné prekvapenie, nemenovaný penzión hneď vedľa hlavnej cesty vyzerá super, pekné a čisté izby (každá s vlastným WC a sprchou), v interiéri drevo, v obývačke krb, telka, všetko ako sa patrí. Po skúsenostiach ešte z VŠ sa vyspím aj vo vani ak by trebalo, ale keď sa dá, chcem spať v posteli. Občas sa prihodí, že ubytovanie je dobré, ale napríklad matrace a postele nestoja za nič. Tu to bolo skvelé, matrace parádne, naozaj všetko bez chyby. Mali sme k dispozíci na dvore aj altánok s grilom, mini trávnik pre detiská na hranie a ešte aj veľkú drevenú kaďu na večerné romantické kúpanie. Haha. Podvečer prebehla štandardná aklimatizačná procedúra pomocou rôznych destilátov, debatujeme a zrazu som sa ráno zobudil a zistil, že ideme na výlet.
Takže po rannej káve bolo počítanie malých ľudí, odhad smeru cesty pomocou buzoly a mapy. Nástup do áut, smer Dobšinská ľadová jaskyňa, je to celkom blízko. Zaparkovali sme a mladá sympatická jaskynná deva nám chladnokrvne ponúkla papierik za 3,5 € zato, že môžeme auto nechať na parkovisku. Vykročili sme smerom k vchodu do jaskyne, trvá to asi 20-25 minút, podľa toho v akej ste forme. Hneď dole blízko hlavnej cesty je aj smutný zomierajúci hotel „JAS“.
Dnu do jaskyne sa dostanete v tlupe asi 150 kusov. Je tam zima, oblečte si vetrovku. Keď sme sa zliezli na prvé jaskynné zhromaždisko, sprievodca začal recitovať o čo tu vlastne ide. Samozrejme, v jaskyni je všetko zakázané, chráň vás Satan, keby ste sa náhodou dotkli ľadu! Tento zákaz ma natoľko zaujal, že som sa na to opýtal sprievodcu, no dostal som z neho len lakonické vyjadrenie. Prvé dotknutie ešte odpúšťa, na druhé upozorní a po treťom už nastupuje polícia. Všade majú kamery. Tak mal som z toho zmiešané pocity. Asi na dvoch miestach sa ľad rozhodol vytvoriť cencúle na zábradlí vyhliadkovej trasy, tak to vyzeralo ako výnimka, ale kdeže! Dozorcove jastrabie oko videlo, ako sa ehm, čiesi, dieťa toho chytilo a tak ho upozornil: „Nedotýka mäsa ani ľadu na zábradlí…!”
Dosť však bolo pindania, jaskyňa je úžasné miesto, to čo tam za tých pár rokov vzniklo, je neuveriteľné. Fotky nemáme, pretože možnosť použiť fotoaparát je spoplatnená desiatimi eurami, záberov je plno na webe. Prehliadka netrvá dlho, odhadujem tak 20 min. Z informácií, ktoré hovoril rozprávač, ma najviac zaujala tá o korčuľovaní. Volalo sa to „Ľadové slávnosti“ a bolo to kedysi v roku 1893. Ha! Neuveriteľné.
Po opustení jaskyne padlo rozhodnutie kúpiť materiál na večerné grilovanie, či opekanie. Netušili sme, kde by mohol byť nejaký Sainsbury's či aspoň Woolworths, tak sme sa rozhodli, že skúsime nakúpiť v Dobšinej, čo sa zdalo byť hneď za kopcom. Vyšli sme z dediny Stratená, naľavo ďaleko dole bolo vidno nádrž Palcmanská Maša, a zrazu sme boli na vrchole a ja som zízal zo všetkých síl, hovoriac si, dofrasa toto je čo?
Slovenské mini Stelvio? Ďaleko v doline bolo vidno nejakú civilizáciu, výhľad guletrhajúci, luxus, paráda, krása. V Dobšinej sme našli jeden jediný otvorený obchod, boli to potraviny Milk-Agro, tak sme svižne nakúpili a prášili nazad. Dole pod kopcom ma osvietilo, uvidel som, že toto je slávny Dobšinský kopec, spomenul som si na legendárne video „narafali“ a pochopil, čo hovorca posádky z havarovaného auta hovoril o frajerine. Podľa mňa je frajerina prejsť cez Dobšinský kopec aj za triezva. Nie len s dva a pol promilami (ešte šťastie, že šofér vtedy utrpel len otras mozgu a psovi nič). Cesta bola parádna, na motorke (sic!) to musí byť extaticko-epické.
Po návrate sme pokračovali v intoxikácii a nálada pomocou rôznych nápojov s nenulovým obsahom alkoholu, postupne gradovala. Došlo aj na kúpanie v kadi, maximálna pohoda.
Ďalší deň bol plánovaný odchod nazad do civilizácie, predtým sa ešte však uskutočnila krátka prechádzka do lesa za dedinou.
Tunel po ceste do lesa (pohľad smerom do Telgártu).
Plno čučoriedok tam je a potmavší domorodci to naplno využívajú, prebieha čučoriedková žatva a potom úrodu predávajú popri ceste. Aj veľa húb je tam, tie tiež predávajú, my sme našli len dva dubáky. V diaľke bolo vidno aj železničnú trať a tej sa týka jedna ozaj pozoruhodná vec: Telgártska slučka. Priznám sa, že som si až po príchode domov poriadne pozrel o čo ide – je to podivný železničný tunel a potom viadukt, celé technické riešenie je zvláštne a unikátne po spomenutej technickej stránke. Detailejšie je to popísané v tomto linku. Nebol čas, aby sme to skúsili aj prejsť vlakom. Takže niekedy inokedy.
Takýto pamätník je v centre Telgártu. To keby ste náhodou nevedeli.
Po ceste domov sme sa zastavili aj pri prameni Hornádu, je to taká celkom malá studnička. Ešte predtým obed na ranči a dlhočizná cesta domov, do našej milovanej Trnavy.
Suma sumárum: pekný pohodový výlet, príroda krásna, ubytovanie výborné, skvelý víkend je za nami. Odporúčam pre rodiny s detiskami, s nami bolo aj jedno mini bábätko (1 r.), mama ho nosila v takom detskom nosiči. Nepršalo, aj keď to vyzeralo všelijako, škoda len, že bola taká zima (13 stupňov bolo v nedeľu). V penzióne robia aj výbornú pizzu. Bez tatárskej omáčky.
Dovidenia v Telgárte
Otras Mozgu
