“Nie, to nie je možné, musíš sa mýliť, civilizácia predsa končí niekde za Trenčínom.”
“To by si sa čudoval! Asfaltové cesty existujú aj oveľa, oveľa ďalej, údajne až niekde do Prešova…”
“Zbláznil si sa.”
“Bol som tam! Dokonca cesty pokračujú aj za Prešov, a aj za Prešovom žijú ludia!”
“Nezmysel. Nie, nehnevaj sa, určite preháňaš. Zase si priveľa pozeral TV Lux!”
“Ty mamľas. Pozri sa, tu sú fotky, išiel som tam, až do Humenného a potom ešte dalej.”
“Ako sa to volá? Gumenné? To ale už nie je na Slovensku, však?”
“Haha, veľmi vtipné, samozrejme, to je v Čiernorusku, dilino. Ideš autom z Humenného cez Sninu...!”
“Cez čo? Cez Sviňu?”
“Cez Sninu, potom ďalej, smerom na Stakčín, tam je na križovatke ozajstný tank a pamätník a ešte aj pravoslávny kostol, fakt pekné to je.”
“Nejako sa mi to nezdá. Snina, Stakčín, tank… išiel si do Donbasu?”
“Nie, človeče, ideš smerom na Stakčín, výpadovkou zo Sniny, to už je aký pojem, však? Stakčínska cesta. Šoférujem, a tam na kraji cesty máva teta s igelitkami v rukách, poviem si, aha, domorodec, ten by mohol vedieť cestu na Starinu.”
“Nastarinu? Čo to je? Hádam si ju nevzal.”
“Vodárenská nádrž Starina. Najväčšia vodná nádrž na pitnú vodu na Slovensku! A áno, stopárku som vzal. Normálne, zastavil som a ona suverénne sadla do auta vedľa mňa, a vtedy som pochopil, že rusínčina je naozaj cudzí jazyk, ktorý sa seriózne vyučuje na miestnych základných školách. Hovorila niečo ako: ”...tak ľen idyte naprosto, ta priama puť, Staryna tam…” Viac som sa nepýtal. Vystúpila neďaleko tanku.”
“A išiel si ešte ďalej?”
“Samozrejme, veď taká príležitosť sa musí využiť, takáto buržujská automobilová turistika. Išli sme teda k nádrži Starina, okolie vyzeralo úplne skvele. Začínala sa vo mne prebúdzať zvedavosť, kam a ako vlastne pokračuje tá cesta. Zastavili sme na kraji cesty a ja vyvaľujem oči a začínam chápať, že Národný park Poloniny je neprávom zabudnutý krásny kus nedotknutej, divokej a čistej prírody. Všade ticho, sneh, lesy, oblé dlhé kopce, ich zasnežené hrebene v ostrom kontraste so zamračenou zimnou oblohou.
Pre istotu som zapol navigáciu a hľadal som, kam sa vybrať ďalej. Keď som našiel v mape dedinu Runina a bolo vidno, že tam končí cesta, vedel som, že sa tam musíme ísť pozrieť. Prešli sme cez mini dedinu Príslop, odbočili sme na Topoľu, a už sme boli v Runine.
Dobre, a čo teraz? Išli sme smerom ku kostolu a pred ním sme zbadali dve šípky: “Obecný cintorín 200m” a “Vojenský cintorín 500m”. Na, tu máš, a je to jasné. Vojenský cintorín v Runine chcem vidieť. Aj keď nebolo úplne zrejmé, kde presne by sa mal nachádzať, lebo v smere, kam ukazovala šípka, bola len cesta k vzdialeným hospodárskym budovám na neďalekom kopci a celé to mohla byť pasca na turistov. Po krátkom váhaní a vyhodnotení situácie, kontrole stavu paliva v nádrži, sme sa nakoniec odhodlali a prešli sme tých 500 metrov a veru, zrazu sme zbadali cintorín.
Podľa informácií z tabule pri bráne, je toto ruský vojenský cintorín, s hrobmi vojakov padlých počas prvej svetovej vojny, pri ruskej ofenzíve v Karpatoch, na jar roku 1915. Zapálili sme sviečky pod krížom a chvíľu meditovali nad nekonečnou hlúposťou ľudí, ktorí sa namiesto spolunažívania v mieri dokážu vraždiť a zabíjať. Nonsens! O takéto zabudnuté cintoríny sa stará v rámci svojich možností tento spolok. Pekné od nich.”
“A to je celé, vrátili ste sa živí, ako vidím.”
“Živí a zdraví. A v lete by sa patrilo spáchať konečne nejaký poriadny výlet, lepšie spoznať a preloziť Poloniny, pozrieť prales Stužica a možno vyliezť na Kremenec. Už sa teším.”
“Dobrovoľne? Do takej divočiny? Nestretli ste ľudožrútov? Zmutované lietajúce sedemhlavé chobotnice krížené s pavúkmi? Z Černobyľu? Černobyľ je neďaleko od Runiny, však?”
“Neďaleko, čo by si kameňom dohodil a zvyšok prešiel pešo (838 km, po ceste E40, smer Ukrajina).”
“Takže príbeh má šťastný koniec.”
“Áno, je skutočne potvrdené, že aj v Mordore, ďaleko od Bratišky, sú cesty, elektrický prúd, dýchateľný vzduch, pitná voda, GSM signál a dokonca živé autochtónne obyvateľstvo (Homo sapiens sapiens). Radioaktívny spad v norme, Geiger-Müllerov detektor ani nepípol (lebo som žiadny pred výpravou nezohnal).”
Postscriptum:
V texte boli umiestnené reálne produkty vytvorené človekom (tank v Stakčíne, nádrž Starina, vojenský cintorín) ale aj vytvorené prírodou, ešte kedysi pradávno, počas tektonického formovania karpatskej sústavy pred 15-20 miliónmi rokov (my starší si to pamätáme, však Zaki?). Autor rád navštevuje zabudnuté dediny na konci sveta, kde sa akoby zastavil čas a odporúča to každému. Alebo radšej nie, pretože potom by tam prišlo naraz strašne veľa ľudí a tlačili by sa tam a potkýňali a padali jeden cez druhého a tretieho, a to by bolo desivé.
Ďalší pseudocestopis bude možno z dediniek Veľké a Malé Borové.
Thank you and best regards,
Otras Mozgu
