V lete, roku pána 2019, sa uskutočnil rodinný výlet do krásnej, šťavnatej, kamenistej, dobrodružnej doliny neďaleko Liptovskej Mary. Je to Prosiecka dolina, ktorou sa dá prejsť do susednej, Kvačianskej doliny a tak zabiť celý deň kvalitným pohybom na vzduchu, v prírode, v lese, vo vode, v kameňoch a mimo civilizácie. Ehm. Počasie bolo parádne, letné, pražilo slnko a pán Boh Satan zaplať za to, že trasa viedla často cez les, kde sa dalo skryť do tieňa. Výlet začína na konci dediny Prosiek, na parkovisku, kde vás privíta usmiata teta z parkovacej služby a zaplatíte dve eurá. Vezmeme proviant, vodu, nealko pivo a vyrážame.
Hneď na začiatku vidíme takúto obskúrnu skulptúru svätého Svorada, na elipsovitej veci uprostred fotky je stručne napísané, kto to bol. Trochu mi to pripomína Iron Maiden a preto tejto soche dávam 4,8 z 5 sadomäso klieští. Svorad kedysi ukrutne dávno, ešte ako mladý novic, žil kdesi za Prosieckou dolinou. Bol to "benediktínsky emerita" (neviem, čo to je) a údajne viedol taký husto-kruto-prísny asketický život, že železná reťaz, ktorú nosil omotanú okolo pása mu časom vrástla do tela, čo mu spôsobilo smrť. Podľa mňa to je dosť nezmysel, no nevadí, skúšať to radšej nebudeme.
V Prosieckej doline tečie horská bystrina Prosiečanka, ktorá formovala túto dolinu. Celkom na začiatku sú gigantické skaly (skalná úžina Vráta), vyzerá to nejako takto:
Trasa tejto túry vedie okolo koryta potoka, alebo popri potoku v lese. Stúpanie je len mierne a túru zvládnu aj celkom malí fagani. Ideálne je obuť si niečo s pevnou podrážkou, pretože v teniskách cítiť každý kameň a po chvíli to už zľahka ide na nervy. Očividne sa však dá táto prechádzka absolvovať aj v tzv. "žabkách", ktoré mala na dolných končatinách obuté jedna okoloidúca kobieta zo skupiny poľských turistov. Keďže náš výlet bola len čistá improvizácia, nemali sme ambície prejsť až do Kvačianskej doliny a nazad. Cieľom bol vodopád, ale tušili sme, že bude asi pokazený. Približne v polovici cesty k vodopádu sa cestička dvíha do prudšieho kopca, kde sa dajú nazbierať maliny. Paráda. Čím viac sa blíži poludnie, tým stretávame viac turistov. Viac turistov, viac adidas...
Prichádzame k rázcestiu k vodopádu, sadneme si a skúsime nealko pivo. Som zdesený, aký neskutočný hnus to je, aj keď bolo chladené, nepite to ľudia, bol to myslím Zlatý bažant. Odbočíme smerom k vodopádu, prejdeme popod ďalšie ozrutné skaly, zlezieme po niekoľkých reťaziach a vodopád nevodopáduje, lebo je sucho. Ale aspoň vidno kadiaľ tečie voda.
Výhľady nie sú také epické ako v susednom kaňone, kde tečie Kvačianka, ale tiež je to tu veľmi pekné. Po zhodnotení nálady, počasia a ostaných premenných sme zistili, že saturácia prírodnymi krásami je dostačujúca a vraciame sa teda smerom k nášmu luxusnému autu. Po ceste nazad sme stretávali ešte viac turistov a potom tam už bolo ozaj plno a vlastne tam bolo ľudí, ako keď idete v sobotu v centre Prašníka na zmrzlinu. Zaujímavý moment nastal, keď sme stretli hore bežiaceho prítulného milého psa. Predpokladali sme, že patrí k skupinke turistov, ktorá išla rovnakým smerom. Ale oni kričali už vopred: "To nie je náš pes!" Čiže to bol nejaký pes turista. Možno vyšiel až na Svoradovu planinu, snáď hej. Nestretli sme vlkov, medveďov, hadov, ani inú nebezpečnú háveď. Už celkom na konci sme predbehli menšiu skupinku sliepok, ktoré počúvali cez mini prenosný reproduktor nejaký nevkusný hip-räp-hop.
Verdikt: určite tam choďte, ak budete na Liptove. Ak by sme mali viac času, išli by sme ešte od rázcestia ďalej až k takým parádnym rebríkom a možno ešte ďalej na planinu Svorad. Kedysi som tam už bol, ale to bolo dávno. Bicyklom sa to nedá, jedine že by ste ho tak 95% času niesli na chrbte, ale susedná dolina - to by sa asi aj dalo. Utekajte tam, dobre vám hovorím! :)
s pozdravom: dovidenia v Prosieku,
Otras Mozgu
