Terra Incognita: Poloniny (I.)

Deň prvý

Palota

Kedysi dávno ktosi postavil domček pri železničnej trati vedúcej zo Slovenska do Poľska, smerom z Medzilaboriec do Lupkova. Neverili by ste, ale za Medzilaborcami je ešte jedna dedina a za ňou cestný hraničný priechod do Poľska. Dedina sa volá Palota, na kopci nad dedinou ide spomínaná železničná neelektrifikovaná jednokoľajová trať, ktorou sa dá vlakom (veľmi zriedkavo) prejsť cez Slovensko - Poľské hranice. Táto trať potrebovala akúsi réžiu a tak okolo nej vzniklo zopár stavieb, vrátane spomínaného malého domu. Bizarnou zhodou okolností sa tento bývalý železničiarsky domček stal naším útočiskom počas pár dní, ktoré sme plánovali veselí a šťastní stráviť v lone divočiny, za koncom sveta, obklopení len tichom, komármi a divokou prírodou Palotskej jedliny. Celé to dopadlo trochu dosť inak, ale kto nevie improvizoväť, nech nechodí do lesa. Pôvodne sa expedície mali zúčastniť 4 kusy dospelých (chlapi) a 5 kusov detí, na minimálne dvoch autách, ale viete ako, človek precízne plánuje a Satan vyťahuje z rukáva tromfy. Vážne ochorenie príbuzného a choroba jedného dieťaťa zdecimovali počet turistov na 5 (2 chlapi a 3 deti). Nevadí, hlavne že bude pekné počasie (buehehe). Mám rád východ a motív na tento výlet bol oddych na mieste kde je minimum ľudí, kde v noci super vidno hviezdy (park tmavej oblohy), kde spravíme pár prechádzok po okolí a vrátime sa plní pozitívnych zážitkov naspäť do civilizácie.

Výlet začal v Trnave 7:00 a s niekoľkými prestávkami sme hneď o 16:00 mali v rukách kľúče od chaty. Cesta autom mala 480 kilometrov. V Medzilaborciach sme ešte dokúpili pár drobností v miestnom Tesku. Onedlho sa ukázal prvý prieser. K chate totiž nevedie normálna cesta pre bežné auto. Dá sa tam prísť po roztrieskanej štrkovej ceste vedúcej popri železničnej trati, alebo nadivoko po lúke. Cesta cez lúku sa pre Octaviu ukázala ako neschodná a tento pokus dostať sa k chate skončil neúspechom. Auto sme teda nechali pod kopcom pri potoku na mieste, odkiaľ sa dalo ísť pešo k chate. Síce to bolo hore strmým kopcom, ale aspoň tam bolo blato, žihľava a mali sme hrozne veľa vecí. Konečne sme otvorili chatu, otvorili pivo a rozhodli sa, že ďalší deň budeme len tak bohapusto nepríčetne relaxovať. Večer keď sa úplne zotmelo, bola parádna viditeľnosť. Mesiac bolo cez ďalekohľad vidno ako na dlani. Pre istotu sme si dali ešte po pive a zaľahli spať.

Deň druhý

Palota - Lupkovský tunel - Stary Łupków a späť

Ráno sme si dali pivo, potom ešte jedno a začali sme plánovať čo ďalej. Bolo pred obedom, začínalo piecť slnko a padlo rozhodnutie že skúsime prechádzku do Poľska, cez Lupkovský tunel. Dali sme si pivo a začali baliť nejaké veci na cestu: pivo, vodu, niečo na jedenie a pivo. Raz veľmi dávno som tam už bol. Spomienkový optimizmus spôsobil, že som si to pamätal ako pomerne nenáročnú prechádzku popri koľajisku, po štrkovej cestičke, hore miernym kopcom. Zamkli sme chatu a vyrazili.

fotka č.1.: cesta k Lupkovskému tunelu

Na začiatku to vyzeralo fajn. Bolo pekne a vládali sme, stúpanie je celý čas len veľmi mierne. Prvý problém sa objavil keď si 2/5 turistov uvedomili, že nemajú práve ideálnu obuv. Kamene boli ostré ako sviňa a bolo ich cez biednu podrážku cítiť čím ďalej tým viac. Priamo úmerne so stúpajúcou teplotou klesalo odhodlanie dôjsť až k tunelu a nazrieť do Poľska. Navyše bolo to oveľa ďalej, ako som si to pamätal (premotivovaní 60 kiloví ultramaratónci sa ráčia zdržať smiechu). Motivovať detiská aby šliapali ďalej a ďalej bolo čoraz ťažšie, no najväčšia tragédia bolo to, že sa minulo pivo. Bola horúčava a v tieni boli len krátke úseky. Nakoniec sme konečne zazreli portál tunela.

fotka č.2.: portál na slovenskej strane tunela

Keďže po tejto trati chodieva vlak len výnimočne - len počas letnej sezóny, len v nedeľu, len v priestupné roky a len smerom do Poľska, nebáli sme sa že by nás mohol prekvapiť nejaký poľský supervlak. Tunel je veľký ako sviňa pretože od roku 1882 do 1920 bol dvojkoľajový. Niekoľko krát ho zničili a zavalili rôzne armády počas kadejakých šialených akcíí, tie akcie sa volali prvá svetová a druhá svetová vojna. Vnútri bol fasa chládok a dokonca tam aj bolo osvetlenie. V strede tunela je hranica SK-PL. Trochu sme dúfali že v Łupkowe nájdeme nejaký sklep, kde doplníme zásoby piva, no na tomto bohom zabudnutom mieste doslova skapal pes. Síce tam je obrovská stanica, snáď ešte väčšia ako v Hanušovciach nad Topľou, ale je celá ošarpaná, okná sú prázdne a špinavé, nikde ani živej duše a celé to vyzerá len o trochu lepšie ako nejaké mesto duchov. Ale bol tam akýsi železničiar, mal tam auto a cez okno sme videli jeho pracovisko, počítač, zapnutý monitor ale samotného vedúceho nebolo. Obchod nikde.

fotka č.3.: železničná stanica Stary Łupków

Prechádzajúc sa okolo budovy, napadlo nás že by sa hodilo pivo, ale už som tuším spomínal že k dispozícii bolo len pár deci vody a tak začal strategický ústup. Ukázalo sa, že predsa nejakí ľudia účinkujú aj v tejto oblasti a našli sme čosi ako penzión (Schronisko Agroturystyczne Radosne Szwejkowo) kde nám domorodec ochotne poskytol zásoby vody na spiatočnú cestu. Prešli sme okolo jazierka s kačkami, v diaľke sa pásli kone, no inak tam nebolo široko ďaleko nikoho. Príroda stále famózna, lúky, stromy, zeleň, kriaky. Návrat bol namáhavý a vyčerpávajúci, deti už nevládali, horúco bolo ako v pekle. Keď sme došli k tunelu, už smerom k chate, mali sme toho akurát dosť. Voda sa ukázala ako rozhodujúci faktor, vďaka ktorému sme boli schopní dotrmácať sa do základného tábora. Boli sme totálne vyšťavení a cesta na Maguru (tak sa volá chata) sa nám zdala nekonečná. Chôdza po tých kameňoch ozaj pripomínala lego firewalk. Pffffsssst.... otvorili sme pivo, konečne, potom ešte niekoľko ďalších, zaopatrili deti, spáchali základnú hygienu a zaľahli spať. Na ďalší deň bol naplánovaný auto výlet, smer Dukla, vyhliadková veža, cintorín, mohyla. Cesta mala ísť cez Poľsko, smerom na Komańczu, ďalej potom smer Wisłok Wielki, až na Duklu.

A našli sme takéhoto chrobáka: