Kedysi dávno pradávno, okolo roku pána 1543 nášho letopočtu, sa tlupa vyčerpaných praľudí rozhodla, že by bol dobrý nápad usadiť sa, náčelníkovi sa už nechcelo ďalej trmácať, zapichol teda budzogáň do zeme, povedal si: “Ďalej ani za boha, nikam už nejdeme, stačilo, tu budeme bývať.” Pár tichých skeptických hlasov zaniklo v nadšených výkrikoch: “Konečne!”, “Aby ťa Perún do prdele trafil, toto teda trvalo!” Po búrlivých ováciách vypili proto-prisťahovalci zopár demižónov ohnivej vody, zaspali, a nadránom sa poobzerali, v akej prdeli to vlastne sú. Zistili, že vidia sútok dvoch riek, jeden potok bol väčší, ten pomenovali Laborec, tú menšiu vodu Vydraňka. Potom prešlo pár stoviek rokov a zrazu je tam mesto Medzilaborce. Toto mestečko je dnes na periférii záujmu, na hony vzdialené od významného spoločenského diania, od automobiliek spôsobujúcich závratný 2% rast HDP, od bankových mrakodrapov, nákupných centier, Napapijri butikov, vegánskych bukvicovo-fairtrade kaviarničiek, skrátka je to ďaleko odvšadiaľ. Toto je Východ, alebo Exit, tu sa to celé končí, za Medzilaborcami je už len jedna dedina, príroda, lesy, lúky, nepoužívaný železničný tunel a Poľsko. Ak by tam Niekto chcel ísť, nech sa páči, tu je plán.
Ako sa teda dá do takých Medzilaboriec dostať? Vedie tam spevnená asfaltová cesta? Treba si zadovážiť Marauder, alebo stačí iné bežné auto? Majú tam železničnú trať? Má tadiaľ trasu ropovod? Plávajú hore Laborcom lode? Je mesto elektrifikované? Žije tam niekto? Ak áno, prečo, preboha? Čítajte ďalej a možno sa dozviete odpovede aspoň na niektoré z týchto pálčivých otázok!
Pretože napríklad také Humenné je oveľa bližie k Medzilaborciam ako Bratiška, naša epická cesta začne tam. Do obyčajného auta nastúpia autoturisti a vyštartujú. Cesta prebieha bez mimoriadnych udalostí, je príjemné aprílové počasie, 8 stupňov nad nulou, benzínu majú dosť, zásoby potravín nemajú, rádioaktivita je v norme (menej ako 0,3 μSv/h). Prechádzajú cez dedinky, niektoré sú označené aj takýmito bizarnými dodatkovými tabuľkami v jazyku národnostnej menšiny.
obrázok č. 1.:
Trasa vedie aj cez dedinu Ľubiša, jeden občan odtiaľ to dotiahol až do prezidentského paláca. Cesta trvá necelú hodinu, popri nej občas vidno neelektrifikovanú železničnú trať, ktorá pokračuje až do Medzilaboriec. Kedysi sa dalo ísť vlakom ešte ďalej do mesta Sanok v Poľsku, ale bohvie prečo, vlak tam už nechodí, asi nestačila kapacita trate pre tie stovky miliónov turistov.
V Medzilaborciach od roku 1991 existuje Múzeum moderného umenia Andyho Warhola. Medzilaborce a Warhol je podobne známa dvojica ako napríklad Margita a Besná, Kremienok a Chocholúšik, Pat a Mat, Phobos a Deimos. Ech. Andyho podnik je blízko hlavnej cesty, pod pravoslávnou cerkvou: Chrámom Svätého Ducha (postavený roku 1949). Hneď vedľa cez cestu je iný menší chrám, zasvätený konzumu a nakupovaniu (Tesco). Tak a ten kostol, on má celkom psychedelický tvar a údajne je to architektonický lebo v sebe mám unikát jediná vec, ktorá sa nedá stratiť, žiadny iný taký nie je u nás. Staroruský renesančný sloh sa to volá. Páči sa nám to, je to také originálne. Škoda, že bol zatvorený a autor ako bludná ovca márne otváral dvere, nebolo mu súdené nafotiť sakrálnu výzdobu a tie veci, čo bývajú po kostoloch, tak teda nabudúce sa to možno podarí. Ale nazad do múzea.
obrázok č. 2.: (A. Warhol vo fontáne, v pozadí pravoslávny kostol)
Múzeum je v pestrofarebnej budove postavenej v štýle socialistického konštruktivizmu. Má veselé farebné priečelie a pred vchodom rozpučeného Maľucha (nevedno prečo). Je to bývalý alebo možno aj súčasný “Dom kultúry”. Ďalšie sklamanie, čo sa týka výskumu Medzilaboriec prišlo po zaplatení vstupného, keď rezolútne “nie”, bola odpoveď na otázku: “Môžeme vnútri fotiť?”. Takže originály Andrejových obrazov vám poskytne internet, fotenie bolo dovolené len v maličkej úvodnej časti galérie, nebola odvaha fotiť najvzácnejšie skvosty ani potajomky. S fotením si nerobil ťažkú hlavu anglicky hovoriaci turista, ktorý v hlavnej sále bohapusto vytiahol foťák a cvak! V tom momente na neho spadla sieť, vtrhla tam ochranka, dostal masáž pendrekom po krížoch a celého fialového ho vykopli von tak, že pristál až v Prešove. Haha. Nie naozaj. Ale alarm sa spustil a kvičal asi také dve minúty. Plus blikali zlovestné červené svetielka nad každým obrazom. To bolo celé. Vlastne nie, on to spravil o pár minút zase. Nevadí. Fotografie do článku teda nie sú, a navyše tomuto druhu výtvarného umenia aj tak (až tak veľmi) nerozumieme.
obrázok č. 3.: (priečelie budovy a vstup do múzea)
obrázok č. 4.: (časť interiéru galérie, kde nebol zákaz fotiť)
Samotná výstava je fasa, pre warholofilov a pop-art-maniakov. Je tam plno obrazov, a aj kadejaké Warholove relikvie, nejaké výstrižky zo starých novín, listy, oblečenie, Andyho prastarý walkman (taký buržujský model, mal pretáčanie na obe strany a aj nahrávanie). Kto chce, tak taká mladá teta podá aj oduševnený výklad, o čom to celé je. Za primeraný poplatok. Fakt, že je to celé veľmi pekne spravené a tých Andrejových divných obrazov je tam veľa. Choďte tam, nie je to až tak, ehm, ďaleko, veď napríklad taká inštitúcia Tate Modern je oveľa ďalej z Bratislavy. Samozrejme predávajú sa tam aj suverény, ten, kto si nekúpi repliku slávnej konzervy od paradajkovej polievky*, akoby ani v Medzilaborciach nikdy nebol.
Výlet sa uskutočnil počas Veľkonočnej soboty, asi aj preto bolo v meste nejako pusto. Po krátkej prechádzke smerom do centra turisti našli otvorenú kaviareň a tam pri káve v hlavách triedili zážitky. Bola aj snaha nájsť a pre zaujímavosť zdokumentovať ponuku nejakej realitky, ale naporúdzi žiadna nebola, a zrejme sa v tomto meste byty až tak nepredávajú.
obrázok č. 5.: (centrum - pravdepodobne)
Návrat do civilizácie prebehol hladko. Cesta a príroda pozdĺž Laborca je super, ideálna na letný výlet motorkou. Na záver cestopisu ešte k tým otázkam z úvodu: autom alebo vlakom alebo Suzuki V-Strom 650 — áno — Marauder netreba — áno — nie — nie — áno — áno — nevieme.
Tak neviem, ako by teraz tí prastarí Slovieni z úvodu článku hodnotili, či to bol dobrý alebo nie najlepší nápad, založiť Medzilaborce. Ťažko nejako príliš mudrovať, autor má rád Exit, ale Medzilaborce a severovýchod Slovenska pôsobia v porovnaní s juhozápadom ako úplne iný svet. Očividne sa tu však dá žiť, pretože mesto nebolo ľudoprázdne. Aj keď teda, čo tam domorodci robia, ako a kde pracujú, je dosť záhada.
Nabudúce by trebalo pozrieť sa na tie Poloniny poriadne.
z ďalekého východu pre DailyMale.sk
Otras Mozgu
*(paradajková polievka nie je súčasťou balenia)
