Jedného dňa sa stal zázrak a neznáme sily, ktoré zlomyseľne zasahujú do životov bežných smrteľníkov, sa akosi pozabudli a namiesto toho, aby dojebali predĺžený víkend autorovi článku zlým počasím alebo náhlou virózou jeho detí, prípadne nepredvídateľnou poruchou auta, neurobili nič. Žiadne tornádo, zemetrasenie, tsunami, nijaké záplavy, výbuch sopky, metánovo-sírovo-plutóniový dážď, prípadne štátny prevrat. Možno to tak bolo, pretože výlet neplánoval (len veľmi ledabolo) a náhle sa presunul v priestore, z Trnavy na Liptov. Tajomné sily nestihli adaptovať plány, a tak sa v inkriminovaný deň nič neskurvilo, práve naopak, podaril sa úžasný výlet do slovenského “Grand Kaňonu”, do Kvačianskej doliny. Autor sa vyhrážal cestopisom z Malého a Veľkého Borového, ale keď to ten osud zariadil inak, tu máte článok o výlete kúsok od nich. Obe (figy) Borové sa nachádzajú neďaleko Kvačian a určite tam je tiež pekne!

Výlet začal náhodou, pretože okrem nenáročnej turistiky autora baví degustácia produktov minipivovarov a rôznych obskúrnych druhov piva. Na Liptove je len pár takýchto minipivovarov (2ks) a jeden z nich je v dedinke Kvačany. Volá sa Brontvai. Teraz sa naskytla ideálna príležitosť pozrieť sa do podnikovej predajne, reštaurácie a pivovaru (all in one). Nakoniec to dopadlo mierne kontroverzne. Reštaurácia je pekná, obsluha veľmi milá. Obsluhoval nás taký sympatický čašník, okamžite nám bolo jasné, že nie je tunajší*. Jedlo chutné, len objednávku trochu doplietli, no nebolo to nič hrozné. Desivé však boli ceny, ktorými to celé zabili. Cenová hladina bola nastavená tak, akoby mal vedľa chalupu Jeff Bezos a pri nej Larry Ellison a oproti, cez potok Kvačianka, Carlos Slim. Predstavujem si, ako všetci traja ráno chodia na čerstvé rožky do Coop Jednoty, poobede relaxujú a popíjajú Gazdu Premium. Prirovnal by som to k “Hospodě na Mýtince”, dražoba taká, aby im tam nechodilo príliš veľa ľudí. Celkovo udeľujem dva a pol pozlátených platinových príborov z päťmiestnej škály.

Po zaplatení účtu sme špekulovali čo ďalej. Po krátkej porade sa rozhodlo, že oprobujeme začiatok doliny a potom sa uvidí. Na hornom konci Kvačian nás privítal zloduch strážca parkoviska a po zaplatení výpalného tri eurá za jedno auto sme zaparkovali. Preštudovali sme si informačné tabule, zorientovali sme sa, určili, kde je sever. Náčelník vydal rozkaz, a tak začal výstup hore po cestičke, červenou značkou, popri Kvačianke (veľmi sa mi páči názov tohto potoka). Naša výprava bola v zložení 4ks dospelých a 3ks detí. Najmenší turista (3 ½ roka) mal na rýchlosť skupiny vplyv asi ako kotva na loď, ktorá chce ukotviť pri pobreží. Preto sme ani neplánovali dôjsť až k známym mlynom “Oblazy”, stačilo nám ísť, pokiaľ bude dieťa vládať. Keď sa po prejdení slušnej časti cesty v diaľke objavila medzi stromami vyhliadka “Malý Roháč”, stanovili sme si ju ako cieľ putovania. Cesta pomaly stúpala, Kvačianka bola čoraz nižšie, bolo ju menej vidieť a počuť. Prišli sme k miestu, ktoré sa volá Kobyliny (podľa toho, čo som bol schopný nájsť na webe). Bola tam taká kvalitná priepasť a výhľad, že som najskôr neveril svojim očiam. Kráčal som pomaly a opatrne k zrázu, stratil som reč a padla mi sánka. Modzog celkom vystresovaný vizuálnymi podnetmi usilovne a nadšene spracovával ten nápor. Keď už v roku 2017 začne DM vychádzať v trojrozmernom formáte, možno uvidíte tú bezprecedentnú hĺbku a budete musieť uznať, že je to čistá fantázia.

Foto č. 1.:

 

Fotka je, bohužiaľ, len z mobilu, oči máte v poriadku. Prvýkrát som počas výletu ľutoval, že nemám poriadny foťák a že neviem fotiť (uprostred obrázku dole kus pravej dolnej končatiny). Odhadoval som hĺbku, tipoval som to na 100 metrov, ale vraj je to len 80. Napriek tomu, za túto scenériu udeľujem plný počet bodov. Toto miesto odporúča 10 z desiatich samovrahov (údaje z roku 2010, čerpané z výročnej správy Slovenského cechu hrobárov). Nikde žiadne zábradlie, pochopiteľne.

Po predýchaní pokračujeme ďalej a občas čítame informačné tabule popri ceste. Na jednej takej tabuli (č. 11.) sa píše pomerne ťažko uveriteľná záležitosť:

“Aj keď tomu už veľa ľudí dnes nemôže uveriť, ešte v 80-tych rokoch bola Kvačianska dolina jednou z hlavných spojníc Oravy a Liptova pre automobilovú dopravu.”

Foto č. 2.:

Ako turistická cesta dokonalé, ale ako cesta pre autá? Čo vám šibe? Naozaj si to dokážem len ťažko predstaviť. Existuje síce priesmyk Stelvio, alebo Grimsel, či DN7C, ale toto? Neskutočné… Hľadal som dôkazy po internetoch, no žiadnu inú fotku, okrem tej na informačnej tabuli, som nenašiel. Bohvie, či by tam dokázal výjsť trebárs autobus. Poschodový. Keby som tak poznal nejakého šoféra, opýtal by som sa.

Došli sme k cieľu cesty. Vyhliadka Malý Roháč je skvelá. Bezchybná. Parádna. Po peknej drevenej lávke sa ide na plošinku, odkiaľ vidno veľkú časť Kvačianskej doliny. Niečo ako “Skywalk” v USA, len celkom iné. Fotoaparát len v mobile, kombinovaný s mojou neschopnosťou čokoľvek pri fotení manuálne nastavovať… Nevadí, tu je posledná fotka.

Foto č. 3.: (slovenská prechádzka pod oblakmi - vyhliadka Malý Roháč)

 

Cesta nazad prebehla bez akejkoľvek mimoriadnej udalosti, okrem opätovného nahliadnutia do kaňonu riečky Kvačianky. Aj náš najmenší turista to zvládol bez ujmy, takže výlet prudko odporúča aj Komora slovenských pediatrov a Liga pre duševné zdravie detí. Kedysi dávno som prešiel vedľajšiu Prosiecku dolinu a prišiel cez Kvačiansku do Kvačian, ale to už by sa s malými deťmi nedalo tak ľahko. Detaily takejto túry nájdete napríklad tuto.

Tak to by sme mali. Teraz všetci vypnite počítače, zahoďte tablety, nastavte si OOO, vypnite internety a utekajte ozlomkrky do Kvačian!

 

Vďaka za pozornosť

Otras Mozgu

 

* čašník bol černoch