Disclaimer: Tento článok je fikcia a akákoľvek podoba so skutočnými osobami a udalosťami je čiste náhodná.
Milé Bravíčko,
v živote každej mladej ženy prichádza čas, keď ju zvedavosť a rodiace sa city privedú k rozhodnutiu nenávratne sa vzdať peľu nevinnosti. Chcela by som sa Ti zveriť, aký bol ten môj prvý raz.
Pred časom mi osud poslal do cesty istého muža. Už dlhšie som si všímala jeho kladný postoj k strelným zbraniam, ktorý mi veľmi imponoval. Preto som nedokázala odolať, keď raz navrhol, že by som to s ním niekedy mohla skúsiť na strelnici. Predstava, že sa budem smieť dotknúť jeho zbrane, ma napĺňala doposiaľ nepoznaným vzrušením.
V dohodnutý deň ma odviezol na okraj mesta, kde sa nachádza to miesto neobvyklej radosti. Z kufra svojho strieborného tátoša vytiahol kufrík, v ktorom som tušila prísľub nadchádzajúcich chvíľ. Rozochvene som ho nasledovala do útrob nenápadnej budovy skrývajúcej mnohým neznáme možnosti.
On ako skúsený strelec prišiel pripravený. Ako som zistila vo vstupnej hale, jeho kufrík skrýval nielen dotyčný predmet, ale aj ochranu. Sluchu. Ochranu zraku vzápätí zabezpečil u pána za pultom. Skúseným pohybom si oboje nasadil, moje trasúce sa ruky však potrebovali trošku viac času. Nechcela som na sebe dať poznať nervozitu, ani to, že si so slúchadlami na ušiach pripadám ako Otík z Vesničky.
Blížili sme sa k ošumelým dverám, a ja som si bola vedomá, že ak nimi prejdem, nebude už cesty späť. Srdce mi búšilo, no pohľad na môjho sebaistého spoločníka mi dodával odvahu. Zhlboka som sa nadýchla a odhodlane vykročila v ústrety svojmu osudu. Miestnosť, kam sme vošli, bola trochu ponurá a zvláštne osvetlená, vedela som však, že to všetko má svoj účel.
Keď z kufríka vytiahol svoju zbraň, moje srdce sa rozbúchalo ešte rýchlejšie. Najprv mi ju zo všetkých strán ukázal, pričom neustále dbal na bezpečnosť. Potom mi predviedol plnenie zásobníka. Prsty sa mi síce stále chveli, ale statočne som náboje natlačila na miesto. Ten posledný som nechala naňho, bol už nad moje sily. Obvykle nerada ukazujem svoje slabosti, no v tejto situácii nebolo vhodné hrať sa na hrdinku.
Konečne nastala chvíľa, ktorú som netrpezlivo očakávala a zároveň sa jej obávala. Moje ruky zovreli jeho zbraň. Najprv neisto a opatrne, no po jeho povzbudení a usmernení smelšie a pevnejšie. Pri zasunutí zásobníka celým mojím vnútrom prebehla extatická vlna. Natiahla som ruky a zacielila. Zaznel výstrel, a po ňom ďalší a ďalší. Vzduchom sa začal niesť pach spáleného pušného prachu. Zbraň v mojich rukách sa vzpínala a chrlila nebezpečnú silu, prázdne nábojnice cinkali na podlahe a ja som vedela, že môj život už nikdy nebude úplne rovnaký ako predtým.
Keď už v zásobníku neostal ani jediný náboj, zavládlo ticho. Moje neustále rozochvené ruky položili ten nebezpečný predmet na pultík pred sebou. Celá v rozpakoch som pohľadom našla oči svojho mentora. Bez slov stačil spínač po svojej ľavej ruke. Verdikt sa za okamih dostavil.
Milé Bravíčko, nikdy som si svoj prvý raz nepredstavovala takýmto spôsobom, ale v srdiečku si túto spomienku navždy uchovám.
S láskou
Angie
P.S. A ešte pozdravujem Fľushkyho, ktorý ma povzbudil k napísaniu tohto vyznania.
