Rojkovia snívajúci o trvalom pobyte uprostred toskánskeho vinohradu sa nájdu v každej lepšej spoločnosti, Dailymale nevynímajúc, a tak som sa rozhodol, že vám dám jeden tajný tip na skvelú dovolenku. Je to síce v Umbrii, ale od Toskánska čoby strapcom hrozna dohodil, nie je to len vinohrad, ale aj ovocný sad, a najlepšie je, že na rozdiel od vinohradu vo vašom vlastníctve tu nemusíte ani prstom pohnúť.
Kedysi dávno, ešte v minulom desaťročí, som v časopise Geo natrafil na reportáž o nejakej Isabelle, ktorá hľadala a zachraňovala ovocné odrody vyobrazené na renesančných obrazoch. Treba mať na pamäti, že renesancia na území dnešného Talianska prekvitala v časoch, keď Starí Slováci objavili tepelnú úpravu jedla a s veľkou nedôverou začínali testovať okrúhlu technologickú novinku z oblasti Mezopotámie. Keďže jednou z mojich ďalších ťažko pochopiteľných záľub je pestovanie starých odrôd ovocných stromov, rozhodol som sa, že ak to bude aspoň trochu možné, spojím príjemné s ešte príjemnejším a pôjdem sa pozrieť, ako plnia päťročnicu talianski súdruhovia družstevníci. Mal som v hlave niekoľko plánov, ako presvedčiť Isabellu, aby ma prijala do svojho príbytku, ale keď som si ju preklepol na internetoch, zistil som, že býva v bývalom mini-kláštore z 13. storočia, a pozor, prekvapenie: prenajíma časť budovy so šiestimi posteľami a dvoma kúpeľňami. Aby sme to však nepreplatili, dal som dokopy partiu piatich osôb, v ktorej som všetkých účastníkov zájazdu poznal len ja, a nikto ďalší nepoznal viac než dvoch ľudí. V časoch tesne poštudentských sme nemali vlastné auto, tak sme sa rozhodli za pár šušňov letieť s momentálne zosnulou SkyEurope do Rimini a tam si požičať auto. No, auto. Bol to Fiat Punto a doteraz nechápem, ako sme v ňom prežili piati dvetisíc kilometrov za týždeň. Odviezli sme sa do Citta di Castello (narodila sa tu Monica Bellucci) a odtiaľ za pár minút do dedinky Lerchi, nad ktorou v tieni ovocných stromov, cypruštekov a olivovníkov tróni San Lorenzo, kráľovstvo Isabelly Dalla Ragione. Že to nie je len nejaká talianska babička, ktorú náhodou vyhrabal nemecký reportér dovolenkujúci na nudapláži pri jazere Trasimeno, ale skoro až celebrita, zistíme, keď prídeme akurát ku koncu natáčania dokumentu o nej pre nejakú americkú televíziu. Nasleduje hostina pre filmárov a prichádzajúcich hostí a tu pomaly zisťujeme, ako si Taliani vedia užívať život. Keď domáca pani donesie cestoviny, sme dosť sklamaní ich smiešnym množstvom. To sme ešte netušili, že Taliani majú cestoviny iba ako predjedlo. Boli v nich len paradajky, syr a bazalka, ale prisahám, že som lepšie cestoviny v živote nejedol. Nasledujú pečené miniatúrne jaterničky a klobásky, skvelý chlieb so šialene tvrdou kôrkou, asi päťkilový balvan parmezánu (alebo niečoho podobného), z ktorého nevie odkrojiť nikto okrem Isabellinho brata, pečená kukurica s maslom, niekoľko melónov a samozrejme kvantum miestneho vína. Dávame sa do reči s Američanmi a tí po zistení, že sme zo Slovenska, hádajú, aké je naše hlavné mesto. Najviac mimo bol Vilnius, najbližšie bolo Brno. Taliani sú neuveriteľne priateľskí, po pohári vína s nami odmietajú komunikovať po anglicky a začínajú sa lekcie taliančiny. Po odchode filmárov nás Isabella ubytuje v kamennej budove, ktorá zvonku vyzerá ako stredoveká maštaľ, a možno ňou aj kedysi bola. Moje najhoršie obavy sa rozplynú hneď po vstupe do interiéru. Na nábytku starom ako samotná budova sa povaľujú knihy z prvej polovice 17. storočia, postele sú skvelé, kúpeľne čisté a všade vonia levanduľa.
Kláštor aj s okolitými pozemkami kúpil Isabellin otec a pomaly ho zrekonštruoval. Spolu s dcérou sa pustil do zháňania starých odrôd ovocia a množili ich vo svojom sade. Na môj vkus síce používali najbarbarskejšiu metódu štepenia, ale čo už s nimi, keď už chceli byť takí renesanční. Samotný kláštor si netreba predstavovať ako nejakú veľkú budovu, odhadujem, že viac než 10 ľudí naraz tam nikdy nežilo. Výhody sadu, ale hlavne vinohradu netreba pripomínať, napriek tomu tak urobím, pretože mi to robí dobre. Čiže, ráno vstaneme, jeden až dvaja ľudia idú nakúpiť do Lerchi (1 km tam, druhý späť), ďalší človek ide do záhradky natrhať bylinky a paradajky (nemýliť si s tými červenými plodmi, čo kupujete v Tescu), a ja idem pozbierať nejaké figy, jablká a pár dvojkilových strapcov hrozna. Večer zas máme k dispozícii víno z Isabellinej pivnice. Raňajky sa teda dosť natiahnu, je to spoločenská udalosť dňa. Plánujeme výlety a hlavne si užívame skvelé talianske potraviny.
Bytová zástavba v Perugii
Ak sa niekedy vyberiete do Talianska a páčia sa vám starobylé mestá, vykašlite sa na preplnenú Florenciu a obrovský, špinavý a tiež preplnený Rím. Odvezte sa do prvého mestečka niekde na kopci, najlepšie skoro ráno, keď ľudia idúci z rannej omše kupujú na trhu zeleninu. Keby bol hociktorý z domov, ktorý uvidíte, niekde na Kopčianskej, tak celú Petržalku vyhlásia za pamiatkovú rezerváciu. Taliani však v tých domoch normálne bývajú, namiesto toho, aby ich úplne zakonzervovali a vyberali vstupné. A pozor! V Taliansku nepoznajú nič také, ako pešia zóna. V uličke, kde by sa nezmestila ani Fabia so sklopenými zrkadlami, vás pokojne zrámuje nejaká Fiatka, v horšom prípade aj Touareg. Aj vo vatikánskej záhrade vás môže na kašu rozjazdiť papamobil bez toho, aby sa za vami vôbec niekto obzrel. Mne osobne sa najviac páčila ranná zastávka v Orviete cestou do Ríma. Je to kamenné mesto na sopečnej skale, jediná moderná architektúra je tam parkovací automat. Najväčšou atrakciou Orvieta je krásny gotický chrám, choďte sa tam pozrieť, stojí za to. Alebo západ slnka v Monte Santa Maria Tiberina, čo je miniatúrne mestečko rovno nad Lerchi. Pochybujem, že tam žije viac ako päť ľudí. V každom prípade, nevideli sme nikoho. Akoby sme sa ocitli v 14. storočí v meste spustošenom morovou ranou, jednoducho skvelé. Skvelú atmosféru mali aj posedenia pri jedle v centre Citta di Castello. Človek tam nadobudne pocit, že my, stredoeurópania, sme naozaj menejcenní. Namiesto rádia Expres z reprákov reštaurácie si môžete skočiť na koncert vážnej hudby do románskej katedrály alebo priamo na hlavnom námestí počas pravidelného bazára kúpiť za pár stoviek štyristoročné mapy a knihy. Nikto na vás nezazerá, ochotne vám ukáže svoj najvzácnejší kus a porozpráva o ňom, zamáva vám, aj keď si nič nekúpite. Iný svet. Inou kategóriou je Perugia a Assisi, tam už o ľudí zakopávate, hlavne v Assisi. Ale stále sa oplatia. Perugia je vraj najlepšia v októbri, vtedy je tam týždňový festival čokolády, už pár rokov sa tam chystám, ale zatiaľ mi to nejako nevyšlo.
Orvieto
Suma sumárum, krásne miesta, skvelí ľudia, dokonalé jedlo a veľa mestečiek, na ktoré nezostal čas (Spoleto, Gubbio, Arezzo, Foligno...). Komu by náhodou chýbala voda, Taliansko je vlastne len rezanec pevniny vystrčený do Stredozemného mora, za hodinu jazdy autom sa dostanete buď na východné alebo na západné pobrežie skoro odkiaľkoľvek. Sedem a pol trojuholníka pizze Hawai z ôsmich.
