„Preceda, načo si ma volal? Všetko nám to padá na hlavu, čo chceš ešte riešiť?“ Robo, prezývaný Internista, bol očividne nervózny. Oči mu lietali po celej miestnosti a neustále si prehadzoval jednu nohu cez druhú, potom naopak a nakoniec si sadol na ruky. „Pri všetkej úcte k tebe a k tomu, čo sme spolu dokázali... O tri hodiny Laco pristavuje lietadlo, smer Belize. Nemám veľa času, musím ešte dobaliť pár drobností. Prosím ťa, čo je tu na smiech?“
„Nikam nejdeš Robino, všetko je vybavené. Zavolaj žene, že môže kľudne vybaliť. Lacovi zavolám sám, aj tak ešte musíme prebrať pár vecí. Dlží mi za nájom, kokot.“
„Hrabe ti, Preceda? Sme v prdeli, všetko hrá proti nám,“ Internista sa rozvzlykal. „Taká kokotina... Dvaja mŕtvi nímandi, pes po nich doteraz neštekol. Keby to boli štátnici nášho formátu alebo biznismeni nášho formátu, nepoviem, ale pošahané decká, ktoré ani nerozumeli tomu, čo našli. Videl si, v čom chceli bývať? A do smrti by to splácali. Chamraď somrácka. A kvôli takým musím utekať ako voš z mŕtveho bezdomovca. Maj sa, Preceda, a pozdrav baby, teda vlastne už len Svetlanu.“
„Posaď sa, Robinko. Mal som sen.“
„Ja som tiež mal ešte pár snov, ale z tohto sa už nevylížeme.“
„Neskáč mi do reči. Snívalo sa mi...“
Internista sa pozrel na hodinky v cene čiastočne zrekonštruovaného domu vo Veľkej Mači. „Sory, brácho, ale na toto naozaj nemám čas,“ postavil sa a naučeným pohybom si zapol sako.
„Sadaj, kurva!“ zreval Preceda.
Internista sa mimovoľne prikrčil. Sadol si, ale bolo na ňom vidno, že ak sa zdvihne ešte raz, tak nadobro odíde a už ho nik nezastaví.
„Snívalo sa mi, že som si išiel zabehať na hrádzu. Vyšiel som z domu a kráčal som popri parlamente, keď som dostal geniálny nápad. Potreboval som to ihneď odskúšať, ale bolo päť ráno, nikde nikoho. Naraz som videl bežca. „Hej, ty drbo, okamžite poď ku mne!“ Tváril sa urazene, ale keďže mi nikto ani vo sne nemôže odporovať, prišiel. Chytil som ho do rúk a začal som ho hniesť. Týmito rukami.“ Preceda pred seba vystrel mozoľnaté dlane. „Milióny klikov, tony vymrvených kláskov, kamióny zvarkov... A týmito ručiskami som ho miesil ako cesto. Bál som sa, že ho rozlámem, veď vieš, koľko mám sily. A ako som ho miesil...“
„Preceda, fakt nemám čas na tieto kokotiny. Fakt nie.“
„A ako som ho miesil, Robinko,“ pokračoval Preceda zvýšeným hlasom, „stala sa neuveriteľná vec. Začal sa mi pod rukami meniť na jeden obrovský penis. A vtedy mi to došlo. Vysral som sa na behanie, len som tam čakal na chodníku a každého, kto šiel okolo, som miesil. Celé zástupy, tisíce a milióny ľudí. Lenže prekvapeniam nebolo konca. Videli to ľudia, naši ľudia, Robinko, a začali mi pomáhať. A vieš čím začali? Začali sebou. Nikdy v živote som nevidel, aby niekto s takou chuťou na sebe pracoval. Sami seba zmasírovali tak parádne, až sa z nich stali pohlavné orgány.“ Preceda vyprskol smiechom. „Vidíš, toto som ti zabudol povedať, zo žien som nerobil penisy, zo žien som robil...“
„Vagíny, samozrejme. Pokračuj, som zvedavý, či chápem, kam mieriš,“ Internista vyzeral o niečo uvoľnenejšie.
„Zistil som, že nie je orgán ako orgán. Penisy, ktoré som vyrobil ja, síce vedeli, že z nich niekto robí kokotov, ale keď sa na seba pozreli, zdalo sa im, že všetko je v poriadku. Vizuálne, samozrejme. Ale tí, čo zo seba vyrobili genitálie vlastnoručne, na nich to videl každý. Skúšali sa maskovať.“ Preceda z ničoho nič dostal záchvat smiechu. „Chápeš, videl som jedného, čo vyzeral ako konzerva v kimone, ďalší bol zapatlaný od hrnčiarskej hliny, od žaluďa až po koreň, iný zvolával stranícke štruktúry, ale až o týždeň, lebo mal zaplatenú dovolenku, ten bol len tak, nahý, lebo pochopil, že je nezamaskovateľný, ďalší sa maskoval za hrnček, ďalší mal policajnú uniformu a dokonca som videl vagínu, ktorá... to je jedno. Potom som sa zobudil a okamžite som si uvedomil, že musím ešte viac makať na tom, v čom som najlepší.“
„Kámo, to znie ako geniálny nápad. Len jedna vec mi na tom nesedí. Hovoril si, že ľudia to cítili, keď si z nich robil kokotov.“
„A piče. Nezabúdaj na piče, Robinko.“ Preceda mal dobrú náladu, sršal vtipom. Vtedy je neprekonateľný.
„OK, a piče. Takže oni to cítili. To je dosť nebezpečné, nemyslíš? To by sa nám mohlo vypomstiť.“
„Takže takto Robinko, všetko mám premyslené. Po á, zatiaľ mi všetko prešlo. Všetko. Vraj mi prejde aj vražda v priamom prenose. Jasné, chvíľu nás budú otravovať tie skurvené novinárske hyeny, pár penisov príde na námestia, ale o niekoľko týždňov bude pokoj. A po bé, iná možnosť nie je. Belize ti neujde, to tam bude večne. Neboj, neprídeš do neporiadku, slúžky môžeš dirigovať aj odtiaľto.“
„Preceda, klobúk dolu. Keď si takto zmangľoval mňa, hentá chamraď bude pre nás malina. Volám žene, ty zavolaj Lacovi. Počuj, vyplaš ho trochu, kokota, že je tu prevrat a že sú uzavreté hranice aj vzdušný priestor.“
Preceda sa rehotal v predklone. „Ty si jebo. Rovno tu ostaň, začíname ihneď.“
O pár dní neskôr.
„Toľko penisov som ešte nevidel. Vraveli, že dvadsaťtisíc?!“
„Len v Bratislave. A Bratislava by síce veľmi chcela, ale nikdy nebude čóóóó?
„Slovenskóóóó!“
„No dobre, to bolo v piatok, teraz sleduj Danielka, ide hovoriť, to bude iná šou.“
„To jak vyzerá? Pozri, ako krčí čelom! To čo robí, veď to vlastne nie je čelo! Preceda, sleduj, jemu sa z vrások na tom žaludi, čo má namiesto hlavy, vyskladal dvojkríž. Preceda! A do riti... Preceda, čo je to s tebou? Čo je to s nami? Ako to vyzeráme? Ja som bol v tom, že to myslíš obrazne. Myslíš, že to vidno?“
