Stúpam do kopca nad Svätým Jurom, idem hľadať zvyšky zrúcaniny Bieleho Kameňa. Je tesne pred začiatkom jari, zo zeme vyskočili snežienky, ale zeleň, bezohľadná voči biednym zvyškom hradných múrov, ešte drieme. Ako stúpam, ruiny hradu, ktoré si pamätám z minulosti ako stratené, ožívajú predo mnou a vôbec nevyzerajú opustene. Práve naopak, sedemstoročný hrad, spustnutý po odsťahovaní Palfyovcov v roku 1609, poslednú ranu mu zasadilo turecké plienenie v roku 1663, sa ako už zúfalka netvári. Okolo neho zberajú ľudkovia usilovne kamene, vynášajú ich hore holými rukami alebo pomocou malého pásového vozidla. Zbadám hradnú vežu, takú veľkú si ju nepamätám a hradné veže predsa nie sú snežienky, aby rástli len tak, lebo sa to na jar patrí. Niekto ju opravil a vyslobodil z húštiny, v ktorej sa utápala. Dobrovoľníci zo združenia Castrum Sancti Georgii.

Pozostatky hradov delíme na tri druhy:

Udržiavaný zachovalý hrad

To je kategória typu Bratislavský, Trenčiansky, Oravský, Spišský atď., v ktorých sa môžete poprechádzať po zachovaných miestnostiach, posedieť si na stoličkách a počkať si na hradné strašidlo alebo sa ním stať počas nočných prehliadok, ktoré robia práve na takýchto hradoch.

S hradmi to nie je ako s ľuďmi. Kým pri hradoch sa nám páči akýkoľvek udržiavaný, pri ľuďoch je to polemické. Kým na udržiavanú Studenkovú sa rada pozriem, na Putina, ktorý vyzerá už ako vosková figurína, sa dá pozerať len vtedy, ak sa človek nebojí hradných strašidiel. A keď sme už pri tejto téme, na tému Studenkovej udržiavaného vzhľadu sa na internete vyrobilo už toľko vtipov, že mi to príde, ako keby sme si my ženské nemohli dovoliť to, čo muži a pritom práve od nás sa čaká, aby sme stále dobre vyzerali. Neviem, ako to kedysi ľudia robili, ale každý hrad dobre vyzerá. Na rozdiel od gýčových hradov novodobých boháčov.

Udržiavaný stredne zachovalý hrad

Je to ako hrad s erektílnou disfunkciou. Už nestojí tak, ako by mal a nemusíte sa naň chodiť pozerať ani hneď ráno po zobudení, nebude to lepšie. Čachtický, Beckovský, Starhrad, Dobrá Niva, Lietava...

Sem-tam sa vyskytne hradná miestnosť, aj keď vám nie je celkom jasné, či stojíte v obývačke bývalých hradných pánov alebo v ich spálni, ale je to miestnosť a to sa už ráta.

Neudržiavaný spustnutý hrad

To je niečo, ako keď po rokoch udržiavania hladiny niekoľko promile v krvi zistíte, že okrem hladinky sa vám nepodarilo nič v živote si udržať. Partnera, peniaze, prácu. Zrútil sa vám celý svet. Gelnica, Tornaľa, Zniev, Biely Kameň.

Je ťažké zachraňovať takto spustnuté hrady. Nastupujú dobrovoľníci, ktorí sa rozhodnú z úplne nezištných dôvodov a nik netuší, akú roztopaš v tom nachádzajú, drieť do úmoru počas voľných víkendov v lese. A to všetko preto, aby z úplne spustnutej zrúcaniny vyrobili možno stredne zachovalú zrúcaninu.

K Bielemu Kameňu sa viaže povesť o žene, ktorá nedostala z banky hypoúver na novú chalúpku a stará drevená sa jej už rozpadala. Vybrala sa teda s dieťaťom na chrbte počas svätojánskej noci na hrad hľadať poklad. Ako sa tak v noci túlala pomedzi hradné múry a na cestu jej svietili svätojánske mušky, otvorila sa pred ňou veľká biela skala. Vošla aj s dieťaťom dnu. Okolo nej bolo neuveriteľné množstvo pokladov. Truhlice plné smaragdov, zafírov, rubínov, krásne opracované, aj s certifikátmi pravosti. Položila dieťa na zem a ako bez rozmyslu hrabala a hrabala, ako to už medzi pospolitým ľudom chodí. Vzala si viac než mohla uniesť a tak jej cesta domov trvala až do rána. Vtedy zakikiríkal kohút a skala sa s praskotom zatvorila. Keď sa žena ráno vrátila na hrad, nenašla ani bielu skalu, ani vchod do nej. Celý rok sa trápila, slzy prelievala, poklad porozdávala a tisíckrát oľutovala svoj čin. Keď však počas ďalšej svätojánskej noci prišla na hrad, pred ňou akoby spod zeme vyrástla veľká biela skala, do ktorej bol vchod. Keď vošla dovnútra a na zemi našla skutočný poklad, svojho syna, ktorý sa tam nič netušiac hral s drahokamami. Schmatla malého gamblera a utekala s ním ozlomkrky z hradu. Chlapcovi ostalo v ruke pár drahých kameňov, za ktoré mu potom kúpila počítač. Odvtedy chlapec sedí len pri ňom, hrá počítačové hry do zblbnutia a mama sa teší, že ho má doma.

Ja medzi zvyškami múrov gotického hradu nájdem tiež "poklad" a to šéfku dobrovoľníkov a vyjadrím svoj údiv nad vynovenou hradnou vežou. Pustíme sa do rozhovoru a ona mi prezrádza, ako sa to všetko udialo. Sympatická ajťáčka Monika začala pred niekoľkými rokmi v rámci dobrovoľných aktivít, ktoré podporuje nejedna ajtácka firma v rámci spoločenskej zodpovednosti a starostlivosti o čistenie hláv svojich ťahúňov, čistiť so svojou partiou okolité lesy od odpadkov. Keďže sa odpadková história ťahala až do dôb socializmu, vynášali z lesa plné vrecia konzerv a elektrospotrebičov z onej doby. A tak, milí moji turisti, ak nájdete v lesoch v okolí Svätého Jura ešte nejaké odpadky z čias totality, pozbierajte ich a prihláste sa na ústredí Dailymalu a dostanete za odmenu pár petrošekelov od Sorosa. Po zbere odpadkov nasledovala výsadba stromčekov a keď už aj toho mali dosť, rozhodli sa zachraňovať zrúcaniny. Po Plaveckom hrade a Revišti prišiel pred vyše rokom na rad Biely kameň.

V čase, keď sa ho ujali, ovíjal zvyšky jeho múrov brečtan, ktorý sa dožíva aj päťsto rokov, takže zostarol spolu s hradom. Aj keď je brečtan alebo Hedera helix liečivá rastlina, ktorá pomáha pri vykašlávaní, na ochranu múrov doslova kašle. Svojimi úponkami ničí štruktúru múrov a spôsobuje ich postupný rozpad. Tento z Bieleho Kameňa mal liany hrubé ako svalnaté chlapské stehno (trebárs ako stehno fešáka Momoa), ale na rozdiel od aquamanovho stehna nepôsobil tak sexi.

Monika organizovala brigády, počas ktorých nasadila na brečtan rebríky a chlapov. Tí liezli hore po múroch a sekali hlava-nehlava zeleného kameňožrúta. Keď partia chlapov vyhlásila, že viac sa už nedá, pozvala ďalšiu partiu dobrovoľníkov. Tí, netušiac, že partia pred nimi to vzdala, nasadili všetky svoje sily a sekali vyššie a vyššie. Keď sa už naozaj nedalo ísť ďalej, lebo liezli už skoro pánu Bohu do okien, pozvala si horolezcov. Tí sa zlaňovali po múroch a dosekali zvyšok brečtanu. Pred ich očami sa postupne objavili dovtedy schované múry, radostne lapajúce po vzduchu. O múry sa neskôr oprelo lešenie, stará hradná veža prešla liftingom a novo menovaná hradná pani Monika a jej priatelia sa tešia z jej krásy. Magistrát mesta sa tiež tešil a za odmenu im konečne kúpil mechanizmus, aby to nemuseli robiť ďalej holými rukami. Aj keď si v stave núdze vedeli dobrovoľníci vytvoriť vlastný "mechanizmus". Postavili sa do radu zospodu priekopy pod vežou až k jej úpätiu a podávali si kamene. Teraz však behá pyšne po hrade pásové vozidielko a pomáha zberať popadané skaly spod hradu, aby sa vrátili na svoje pôvodné vyhriate miestečka.

Dobrovoľníckych rúk je však stále potreba. Nielen takých, čo občas prídu na hrad, aby trochu popracovali, vycapili to na sociálnu sieť a zbierali lajky a srdiečka, ale poriadnych makačov, čo budú mať hrad ako svoju srdcovku. A tak, kto má skutočný záujem pomôcť, uvádzam facebookovú stránku dobrovoľníkov: https://www.facebook.com/Hrad_Biely_Kamen, ich webovú stránku www.hradbielykamen.sk a email na Moniku: hrad.bielykamen@gmail.com.