Ako som už spomínal, v každej spoločnosti sa nájde pár čiernych ovcí, dementov, exotov, obetí šikanovania či kajšmentkerov. Pochodil som viacero prevádzok a všade som nejakých našiel. Rád by som vám predstavil našich štyroch kolegov, s ktorými sme mali tú česť spolupracovať.

 

Začnime tým najlepším kolegom S. Nakoľko by som nerád spomínal mená, volajme ho napríklad Supermário. Supermário je asi 1,8 m vysoké zvieratko s konskými očami, smutným výrazom, koordináciou tela na úrovni hajzlového pavúka a plnými guľkami. Tento kolega sa prejavoval ako geniálny robot, no zároveň vám ho bolo strašne ľúto. Ak sa Supermário naučil nejaký štandard, tak ho dodržiaval na 120%. Bol úžasne presný, oddaný a neľútostne výkonný pracovník. Ak ste sa nestihli naučiť pred zmenou niektorý nový štandard, postup práce, či ingrediencie na kampaňové produkty, stačilo za ním prísť a „vyskúšať ho“, či ovláda novinky. Vy ste sa to od neho  naučili, on dostal úspešný checklist, win-win. Dodnes si pamätám, ako nám raz robil jeden manažér kontrolu. Nakoľko nevedel nič nájsť, tak si vymyslel, že máme v Big Macoch málo šalátu a preto nám nemôže dať 100% hodnotenie. Ja som ale vedel, že na mojej strane mám silu vesmíru a povedal som mu, že sendviče obkladal Supermário a strčím svoj palec z nohy do fritézy, ak tam nedal správne množstvo. Tak sa teda rozhodlo, že spravíme krutý test váhou, Supermário mal za úlohu na jedno nabratie, bez pozerania, položiť na váhu 30 g šalátu, s toleranciou +/- 3g. Supermário prišiel k váhe, zavrel oči, strčil ruku do misky a položil na váhu, ktorá ukazuje i desatiny gramu, presne 30,0 g šalátu. Je to proste boh. Po čase jeho prehnanú ochotu začali niektoré svine zneužívať a potom to dopadlo tak, že aj keď o 14.00 skončil, tak ste ho ešte o piatej večer videli , ako niekomu pomáha, zadarmo a s úsmevom na perách. Za jeho slabé (alebo silné, záleží od uhla pohľadu) stránky by sme mohli považovať, že bol i vo svojom veku tesne pred 30 stále panic a tak mu sperma troška tlačilo na mozog. Bežne sa stávalo, že čakal aj 8 hodín na novú kolegyňu, len aby sa s ňou porozprával, zistil, odkiaľ je a či je zadaná, prípadne, či sa k nej môže pridať do sprchy. Aj sme sa mu chceli zložiť na „kňažku lásky“, ale nakoniec sme sa rozhodli, že ho nebudeme traumatizovať.

 

Na druhom mieste v roztomilosti už nikoho nemám, tak prejdeme na opačnú stranu. Kolega D., pracoval ako večný lobista, ešte keď som nastupoval a pracuje až dodnes. A ešte dlho, dlho bude, až kým nepomrie. Výzorovo sa mi celkom podobal a preto by niekto mohol povedať, že je ako jogurt, nízkotučný, nízky a tučný. My sme ale zastávali názor, že sme skôr asymetrickí, asi meter vysokí a asi meter širokí. S vekom nad 35 rokov, hravo strčil do vrecka väčšinu kolegov, ale radšej nechcem vedieť, čo všetko si strkal do vreciek. Možno si spomínate, že lobista sa pohybuje medzi zákazníkmi, je milý, ústretový, zbiera tácky, utiera stoly, zametá, pomáha pri detských oslavách a upratuje záchody. Tak presne takýto náš D. nebol ani zďaleka. Pri zametaní vám ako zákazníkovi kľudne zlámal nohy metlou, narazil do vás vozíkom, či pri mopovaní vás oblial alebo prebehol mopom po teniskách. V zadnom vrecku nosil celý deň špinavú a smradľavú handru, s ktorou utieral úplne všetko. Sklá, nerezy a zrkadlá „leštil“ štýlom, že ak bola na zrkadle kvapka vody, on z nej spravil mazanicu cez polovicu zrkadla, za ktorú by sa nehanbil ani ožratý koprofilik (od slova KOPROFÍLIA, odporúčam naštudovať, úplná chuťovka) v TOI-TOI búdke na konci festivalu Pohoda. Ak ste sa odvážili navštíviť jeho doupě, tak vás privítal vražedný pohľad, z ktorého naskakovali zimomriavky a pravdepodobne si ho natrénoval už ako malý gestapák. Na požiadavku vám síce vždy odpovedal s úsmevom, že to a to spraví a nájde si na to čas, ale pri zapojení všetkých zmyslov ste mohli vidieť, ako sa mu v hlave premietajú slová: „Zabijem ťa, zabijem ťa a rozsekám touto táckou a už ťa nikto, nikdy nenájde, muahahahaaa.....“ (smiech na ovládnutie sveta).

 

Naším tretím pánom na holenie bol najstarší obyvateľ gulagu. Tento pán síce chodieval do práce len pár krát za týždeň a aj to len na cca 4 hodinky ale pravidlá, a slušné mravy mu boli evidentne cudzie. Pravidelne si nezaznačil príchod do práce, ale nanešťastie sme o jeho príchode vždy vedeli, tak sme to moc neriešili. Ráno prišiel ako duch, priplazil sa na miesto, kde ho nik nečakal a zvrieskol na celú reštauráciu : „Dobré ráno dievčatá.“ Potom sa šiel von poprechádzať do blata a aj keď my sme chodili nadránom bosí, aby nám ranná zmena nepovedala, že máte niečo ešte poumývať, lebo je tam ťapka, tak on zásadne pochodil celé lobby. Potom si spravil kávu, ale vždy sa slušne spýtal, či môže a zobral noviny a šup ho na záchod. Nie pre zamestnancov, ale pre zákazníkov. Veď prečo nie! On odtiaľ síce po 30 min vyšiel s úsmevom, ale ja som tam nedokázal nikoho poslať, aby po ňom upratal, ešte asi tak hodinu. Nepomáhali prosby, nepomáhali úplatky. Skúšali sme pánovi aj „jemne naznačiť“, nech používa na svoje vypúšťanie KRAKENA personálne wc, no darmo.

 

Najlepšie na koniec a keďže sme tu mali troch pánov, ani „dámy“ sa nemusia cítiť menejcenné. Pani vo veku asi 45 rokov, nesympatická blondína (krutá obhajkyňa povier a legiend), okuliare vždy na špičke nosa a ešte aj nakrivo nasadené, šiltovka maximálne vpredu, ako to len šlo, takže ak chcela niečo vidieť, musela zakloniť hlavu dozadu. Zvonivý hlások kanadského drevorubača ešte umocňoval dupľovanosť komunikácie a nelogické myslenie. Slečnu volajme napríklad Monča, nech nemusím komunikovať s písmenkom. Monča robievala iba nočné zmeny, inú by nezvládla. Bežne sa vám asi o 01:00 hod v noci stalo, že za vami došla a zvrieskla:

 

Monča: Čhaau, čhaau!

Ja: Ahoj Monči, veď už sme sa videli, zdravil som ťa.

Monča: Thy mháš dneska nhočnú?

Ja: Áno, mám nočnú, či tu vidíš aj iného manažéra?

Monča: Nie, nie, ........ (chvíľka ticha) a akho sa mháš?

Ja: Dobre sa mám Monči, a ty?

Monča: Fhajn, fhajn.

 

O hodinu či dve sa dané kľudne zopakovalo. Asi sa rada zdravila. Medzi jej poznávacie znamenia patrila i nezničiteľnosť a extrémna jemnosť slona v porceláne. Toto „žieňa“ dokázalo zlomiť nohu na šalátovom stole, obiť kovovú zárubňu na dverách, rozbiť záchodovú misu či postrácať za jednu noc aj 3 či 4 kusy náradia ako sú špachtle, kliešte či nádoby na zeleninu. Po čase sme si uvedomili, že pre našu reštauráciu je tento zamestnanec pridrahý, nakoľko boli škody, ktoré napáchala, takmer nevyčíslitelné. Aby toho nebolo málo, tak sa dokázala stratiť na zmene i na pár hodín. Bolo bežné, že ste ju našli napríklad v mrazáku, po tom ako ste ju dlho nevideli. Tam stála, pozerala do steny, keď ste sa spýtali, čo tak dlho robí, odpoveďou (s kľudom Angličana) bolo, že si nevie spomenúť, po čo sem išla.

 

Jedným z posledných zážitkov bolo, keď sa nám stratila na nočnej asi na 2 hoďky. Ale nakoľko sme stíhali a nemali sme náladu sa rozčuľovať, neriešili sme to. Následne šiel kolega navážať do kuchyne suroviny a ja som o chvíľu počul stráááášný rehot. Tak som šiel za ním, že čo sa deje. Popritom, ako sa rehotal, mi prezradil, že sa počúral od smiechu, paráda, a nech sa pozriem dnu. Vojdem dnu a čo nevidím. Nad dverami v miestnosti pre oddych zamestnancov bol na malej poličke televízor. Monča šla na ňom utrieť prach a utrhla poličku a ako televízor padal, tak ho nejakým zázrakom chytila do rúk. Televízor bol ale v elektrine a ona nedočiahla na zásuvku, pretože bola vo výške utrhnutej poličky, takže ho nemala ako a kam položiť. A tak ten televízor držala a čakala, kedy ju niekto pôjde hľadať. Po dvoch hodinách konečne začula, ako ide kolega okolo a tak naňho zakričala Phooomhoooooc.....Phooomhoooooc.