Kde bolo tam bolo, za siedmimi stožiarmi, za siedmimi vytunelovanými tunelmi, ležala malebná krajinka zvaná Slovenschkto, autokraticko-demokratická republika diktátora Daniela Andrejka, generála v zálohe. Táto ruská gubernia, ktorá dlhé roky trpela pod jarmom západných kapitalistických firiem, obnovila pod jeho samoderžavím zašlú slávu slaviänov. Veľký brat kradmou rukou chránil slovanský ľud od deštruizmu, urážok hystérie, emócie urážok, slov expresívnych diania a útočenia do osobných stavov. Kremeľ tomtomu štátu rozdával toľko lásky, ako dokáže dať len človek človeku. A ľud si to užíval, ľud sa cítil dobre.
Prvý impulz národného obrodenia naštartovala pôžička na kapitálovom trhu, ktorá obyvateľstvo zadlžila na tri ďalšie generácie. Vizionár, ktorý ani vizuálne, vedel, že pilierom prosperujúcej krajiny je školstvo. Ministerka Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu, ktorú Andrejko urobil, preto pridelila všetky granty na výskum a vývoj zbrojárskym firmám. Najväčší balík sa ušiel tým novozaloženým, ktorých akcionármi boli naši ľudia a pohrobkovia privatizérov. Reformy však zasiahli aj základné školy, kde sa od základov prekopali učebné osnovy. Zo slovenského jazyka sa napríklad odstránila syntax, pridal sa nový pád dementál (chským? chsčím?) a čítalo sa už výlučne bez papiera. Na počesť reformátorov sa premenoval 5. júl zo sviatku svätého Cyrila a svätého Metoda na sviatok kapitána Andrejka a svetlého Gašparoviča. Ičko sa zároveň stal riaditeľom Jazykovedného ústavu Gašpara Ivanoviča, ktorý uprednostnil pred vysokou funkciou v Organizácii Spojených nádorov. Zmeny neobišli ani vysoké školy. Vysokoškolské tituly začali losovať v národnej tomtombole a uznávané boli už len záverečné práce so zhodou vyššou ako 85%. Na dvore každej školy musel byť samozrejme umiestnený stožiar a ako zvonenie na prestávku znela štátna hymna. Otupjevjanie národa tak bolo definitívne zažehnané.
Andrejko sa nebál horúcich gaštanov zodpovednosti a našiel riešenia aj problémov, ktorých zdedil. Stagnujúcu ekonomiku nakopol pomocou tlačenia lačných peňazí a stlačil spotrebnú daň na alkohol a cigarety na úroveň 10%, čo vykompenzoval zvýšením DPH-čky na knihy na 40%. Za správcu spotrebnej dane bol za ostrouhlým stolom jednohlasne zvolený Janko Slota a riaditeľom štátnych mäsokombinátov sa stal Anton Hrnko. V obchodoch bolo možné kúpiť iba slovenské potraviny (okrem horaliek, na ktoré bola prohibícia) od slovenských predavačiek oblečených v ľudových krojoch a Americký, Grécky či Francúzsky týždeň v Lidli bol nahradený Gemerským, Šarišským a Oravským. Ďalšiu dýku do chrbta multikulturalizmu zasadil zákon, ktorý prikazoval reštauráciám každý deň doplniť do menu bryndzové halušky a ako nápoj k nemu poldecák borovičky zadarmo.
Podnikateľské prostredie si taktiež prešlo očistcom. Vo výplatnom termeni júnovom, za kalendárny mesiac mája a v termeni decembrovom, sa vyplácali 13. a 14. platy. Zamestnanci navyše dostávali bonusy v podobe poukazov na hracie automaty a voucheri do verejných domov. Kariérny posun znamenal automaticky pridelenie výložiek, ktoré zamestnanec pri preberaní slávnostne vybozkával.
Novým hlavným mestom sa stala Revúca, kde sídlili národné aerolinky a zároveň aj národný lodný dopravca s flotilou viac než 300 pltí. Čo sa týka bezpečnosti, tak okrem znovuzavedenia povinnej vojenčiny začali hranice strážiť miliardové radary na protivzdušnú obranu a transportéry objednané cez zbrojovku, ktorú vlastnili podnikateľ s interiérovými dverami a zubár, zhodou okolností príbuzní funkcionárov Slovenskej národnej srandy. Orgány v činnom trestaní kontrolovali všetky poštové zásielky a na hraniciach sa kontrolovali po novom aj odtlačky pier, čo však ani nebolo potrebné, keďže sa skutky nestávali.
Normy sa plnili na viac ako 200%. Národný denník a národná televízia prinášali každý deň nové víťazstvá Andrejkovho režimu. Vláda nestála ani nepadala na žiadnom koncesionárskom poplatkovi a na žiadnom ministrovi, no napriek tomu Andrejko urobil ďalšie ministerky, ktorým pridelil zodpovednosť prehltávať. Tie sa zaslúžili napríklad o to, že sa v nemocniciach viac nefetila pleseň a po mnohých obštrukciách sa dokončila aj diaľnica Revúca - Moskva. Za bony sa po vystáti nekonečných radov dalo od záhadných osôb vykúpiť až niekoľko metrov internetového priestoru, kde sa okrem videí z Andrejových bozkávačiek s postsocialistickými diktátormi nachádzali iba články o morálnom a hospodárskom úpadku západu.
Rozvedený Andrejko si ctil tradičnú rodinu, a tak povolil násilie na ženách a zakázal interpunkcie tehotným ženám, ktoré si nevypočuli tlkot srdca plodu s podmazom sláčikového orchestra. Na počesť tohto generátora národných nápadov založila Silvia Šuvadová kult Andrejkovej osobnosti, čo odôvodnila tým, že v jeho spoločnosti prvýkrát ucítila božiu prítomnosť. Výrok "hrdo, odborne, slušne" dopĺňali na uliciach slogany "Vojna je mier", "Sloboda je otroctvo" a "Nevedomosť je sila", pričom ľudia pergamentne na Červenom námestí v Ruskej Novej Vsi skandovali heslá ako "S Danielom Andrejkom na večné časy a nikdy inak!" či „Ťažko vládzem, fakt som dosť popil“. Ľud svojho generála bezhranične miloval, keďže viedol kormidlo, ktoré sa volá štát, v ústrety fungujúcej scenérie štátu.
