Keby ste nevedeli, čo je Digital park, tak je to budova. Digital preto, lebo z desiatok v ňom sídliacich firiem, sú asi tri z oblasti IT a Park preto, lebo to žiadny park nie je. Ak by som vám túto budovu mal nejako opísať, tak si predstavte veľkú hranatú hovadinu celú ocápanú sklom, t.j. vyzerá zhruba ako 80% toho, čo sa tu za uplynulých 10 rokov postavilo. Zrejme aj preto vyhral DP cenu Dušana Jurkoviča za fasa architektonické dielo. V pokeci okolo sa píše napríklad toto: „...je to aj prejav toho, že kým protiľahlá konkurencia Auparku je agresívna a arogantná, Digital park je diskrétny, decentný a podľa nás oveľa vhodnejší na najvyššie ocenenie.“ Keďže ja sa ale na budovu neviem pozrieť týmto úchylne fetišistickým pohľadom a nepredstavujem si, ako sa Aupark v noci zakráda cez diaľnicu k Digital Parku a potom ho agresívne nakladá úplne bez predohry do vodovodných rúr a pritom ho škrtí elektroinštaláciou, nedokážem to nejako oceniť. Ja sa na DP dokážem pozrieť iba z pohľadu človeka, ktorý v ňom musí tvrdnúť tak v priemere 9 hodín denne. A to je už iná káva.


Už príchod do budovy má svoje úskalia. Vchádza sa točitými dverami, ktoré majú asi 500 kg, ale ovládajú sa manuálne, čo ja ešte zvládam, ale niekedy mi tak napadne, že čo by sa stalo, keby sa mi medzi ne a sklenenú stenu (ako inak) dostala napríklad horná končatina, alebo iný telesný výčnelok. Či by nastala hladká amputácia, alebo viacnásobná devastačná fraktúra. Ale zisťovať to nemienim, lebo kým si nepípnem kartičkou v robote, nepovažuje sa to za pracovný úraz. A propos, magnetická kartička. Bez tej sa dnes už ani nevyseriete. Ja len kým vôbec vstúpim do priestorov pracoviska, musím ju použiť trikrát. Najprv prejsť cez turnikety, potom vo výťahu, aby som sa dostal na svoje poschodie (turnikety a výťahy sú takými obrovskými technologickými skvostmi, že sa im venujem v samostatných odstavcoch) a potom, aby som si otvoril dvere z chodby od výťahov.

 
*Výťahy
 
Výťahy, do ktorých nastúpite, stlačíte tlačidlo a potom sa odveziete na požadované poschodie sú príliš mainstream a old-school. Digital park objednal výťahy vzor. cyberpunk 2500. Takže to prídete, priložíte kartičku na snímač a až potom môžete zvoliť požadované poschodie (a aj to nie každé, kartička má nadefinované, kam vás pustí a kde už ste persona non grata). Čo je ok, ak to stihnete, kým sa nezavrú dvere, čo sa dá zvládnuť napríklad keď ste vo výťahu sami. Totiž medzi každým priložením kartičky je istá latencia, kedy asi pracovníci výťahového bezpečnostného centra spracúvajú túto sofistikovanú požiadavku (napríklad pracovník Juraj J. chce ísť na prvé poschodie, skontrolujme, či má prístupové práva, ak áno, vytlačme to na ihličkovej tlačiarni, parafujme a založme do šanónu s nápisom „approved“, ak prístupové práva nemá, robíme to isté, akurát založíme do „dissaproved“ a ešte zapíšeme do excelovskej tabuľky, ktorú si vedieme na štatistické a skartovacie účely), takže to možno nestihnete a potom ste vydaný napospas vašim výťahovým spolucestujúcim. Ja by som možno tieto bezpečnostné opatrenia rozšíril, predsa len, takej kartičky sa môže zmocniť každý, takže unikátny pin-kód by bol lepšou voľbou, vyzeralo by to napríklad takto:

-  Zadajte poschodie.

-  Prvé.

-  Zadali ste prvé poschodie, chcete potvrdiť svoju voľbu? Áno/Nie.

-   Áno.

-   Zadajte vaše zamestnanecké číslo a PIN kód.

-   6819793; 19732489751223

-   Zadali ste vaše zamestnanecké číslo a PIN kód, chcete potvrdiť svoju voľbu? Áno/nie.

-   Áno.

-   Zadali ste „áno“. Vzhľadom na to, že ste nezadávali svoje ID a PIN kód už viac ako 8 hodín, opíšte z displeja tento text a potvďte.

Objaví sa napríklad takáto captcha:

 
 
 
A tak ďalej... Navyše algoritmus, na základe ktorého fungujú výťahy, je čisto náhodný. Teda ony sú tam tlačidlá, ktorými sa výťahy privolávajú, ale sú to len atrapy. Výťahy totiž jazdia a zastavujú, ako sa im zachce, takže to vyzerá zhruba tak, že stlačíte tlačidlo na prízemí, vidíte, že výťah stojí na prvom poschodí, hovoríte si „chvalabohu“, potom sa ale dve minúty nič nedeje, keď sa začne hýbať výťah zo šiesteho. Fascinujúce, vedel by som sa na to pozerať celý deň. A vlastne niekedy to aj vyzerá, že budem musieť. Ešte je tam inak jeden tzv. VIP výťah (pre motrokov z horných troch poschodí), ktorý má hlasové pokyny – napríklad „dvere sa zatvárajú“, alebo „prízemie“. Zrejme horní motroci trpia závažnou oligofréniou a nevedia, že vystupovať a nastupovať je optimálne pri otvorených výťahových dverách, nie zatvorených. No čo vám poviem, háj tek. DP síce má aj schody, ale je prísny zákaz sa čo len na ne pozrieť - zrejme je obava, že by v ich priestoroch dochádzalo k ulievaniu sa, narkománii, znásilneniam a samovznieteniam (nie nevyhnutne v tomto poradí). 
 
*Turnikety
 
Turniketov sa do DP objednalo veľa. Dovolím si tvrdiť, že až príliš. Neviem, či naschvál, alebo omylom, ale napríklad, keď idete do táckárne, absolvujete jedny turnikety pri výťahoch, potom prejdete asi 10 metrov a dverami do táckárne, kde hneď za nimi sú turnikety ďalšie (hej, aj na rascovú polievku a gordon blue potrebujete prístupové práva, aj keď môžete to osrať a ísť zvonku, tam z nejakého dôvodu turnikety nedali, asi sa boja, že by im ich ukradli). Keďže dvere sa otvárajú dnu, tak v malom priestore medzi nimi a turniketmi vznikajú pomerne často situácie ako vytiahnuté z publikácie „Šírka intímnej zóny a jej vynútené zmenšovanie vplyvom nezvládnutej ergonómie vstupného otvoru do miestnosti“. Navyše turnikety sú ovládané umelou inteligenciou a niekedy si povedia, že ma jednoducho nepustia. Ešte do roboty by to bolo možno aj fajn, aj keď neviem, ako by moji nadriadení reagovali na sms-ku „Som doma, nechcel ma pustit turniket, opravte mi to v dochadzke, xoxo“, ale že ten hajzel nechce, aby som išiel domov, to sa mi zdá už trochu príliš.
 

*Mikroklíma
 
Už som spomínal, že DP je celý zo skla? Tak to spomínam znova, lebo je to dôležité. Ďalšia dôležitá vec je, že okná sa nedajú otvárať. Teda niekde hej, napríklad zo strany od Rusovskej ich je dosť (asi kvôli imidžu), ale u nás napríklad nie. Zrejme rozpočet na okná zožrali turnikety. A tieto dva faktory a nie úplne funkčná klíma (vzduch príliš neochladzuje, zato robí fasa prievan) má za následok, že priemerná teplota je tu tak zhruba 27 stupňov. Čo je ideálna pracovná teplota, ak je vaše pracovisko stánok so zmrzlinou a cukrovou vatou na kúpalisku v Štúrove a ste 50-kilová osemnástka s hypotenziou. Čím chcem povedať, že nie je príliš ideálna pre mňa. Pri takejto teplote sa mi chce vyzliecť sa do treniek, ľahnúť si pod stôl, pod hlavu si dať šanón s rizikovými klientmi a až do fajrontu si pospať. Teda ak sa mi vôbec niečo chce, niekedy vďaka nedostatku kyslíku mám dojem, že pri vedomí ma drží len neustále zívanie.  
 
Zase ale aby to nevyzeralo, že sa len sťažujem, tak niektoré veci sa podarili. Napríklad je tu super výhľad na železnicu a ľudí prebiehajúcich cez ňu. A hajzlové kabínky sú murované, takže je tam dostatok súkromia, aby si človek zahral tri levely Angry birds, kým sa mu usuší z prehriateho ofisu prepotená košeľa. Hm, teraz rozmýšľam, mám tri hviezdičky vo všetkých leveloch? Idem to zistiť...