Leto 2008. Ako typický študent slovenskej VŠ som letný semester skončil už v polovici mája. Až do polky augusta som teda fachčil na brigáde v jednom záhradnom centre. Robota v pohode, trošku som sa aj opálil, akurát pláca bola dosť slabá. Vtedy mi zavolal môj vtedajší vedúci z futbalu, že hybaj so mnou robiť elektrinu.

Ja: Ale ja o elektrine nič neviem.

Vedúcko: Čo tam potrebujes vedieť, naleješ a piješ (hurónsky rehot). Ale fakt, tam netreba nič vedieť. Ty vieš po anglicky, to sa nám môže zísť.

Ja: No a kde, ako, čo?

Vedúcko: Do automobilky na severe Slovenska. Budúci týždeň ideme.

Ja: A prachy?

Povedal mi sumu, ktorá bola 2,5 násobkom toho, čo som mal doteraz, takže v záhradníctve som povedal čau a hurá do automobilky.

Po príchode do automobilky bolo všetko fajn, ujal sa nás jeden Slovák, ktorý tam robil už dlhšie, ukázal nám, kde budeme pracovať a aký je systém práce. Ten spočíval v tom, že každá partia (zámočníci, elektrikári, montéri atď.) boli Slováci a k nim bolo pridelených pár Kórejcov, ktorí im pomáhali a vraveli, čo a ako sa bude robiť. A toto platilo doslova. Pokiaľ nemáš čo robiť, len stoj. Človek by si myslel, že sa bude treba aspoň nejako zašívať a pretvarovať sa, že niečo robí, ale vôbec. Nebolo čo robiť, alebo sa Kórejci radili, tak sme stáli opretí o niečo, pofajčievali, alebo len tak debatovali medzi sebou.

Do dokonalosti to dotiahli brigoši, ktorí tam mali na starosti upratovanie. Bolo ich veľa a pomerne skoro zistili, že ak budú rýchlo upratovať, robota im vydrží tak na hodinu. Preto zametali asi 20-centimetrovými pohybmi metly, vyzeralo to ako spomalený curling.

K našej 5-člennej partii boli priradení traja Kórejci, neskôr pribudli ďalší dvaja. Všetci mali okolo päťdesiatky, iba jeden bol zhruba v mojom veku. Najväčší problém bol v tom, že ani jeden z nich nevedel po anglicky. Dohadovanie potom vyzeralo, ako keď sa rozpráva hluchý so slepým v posunkovej reči. Nakoniec však došiel nejaký väčší kápo z automobilky a povedal: Invojs, tú wíks. Takže prachy boli poriešené a mohli sme ďalej pracovať poflakovať sa. Ešte na margo toho big bossa: keď prišiel, tak sa mu žiadny z Kórejcov nepozeral do očí, každý pozeral na zem, ako keby tam práve našiel niečo zaujímavé. Neviem, či je to tak stále, alebo sa len tak báli tohto konkrétneho.

Asi v druhom týždni sme ťahali jeden väčší kábel a bolo ho treba vytiahnuť po lešení. Ako najmladšieho samozrejme vyslali mňa a so mnou išiel jeden Kórejec. Bol asi o hlavu väčší ako kýbel a evidentne mal nejaký komplex z toho, že všetci Slováci (pod "všetci" myslím naozaj všetkých) boli vyšší od neho. Stále o sebe tvrdil, že je kung-fu panda a že je riadne silný. Chvíľku som si ho tak doberal, že isto nie, že je malý, a tak. Mal som z toho dobrú zábavu, keď sa vtom chlapík zrazu hodil na fošňu (stále sme boli na lešení asi 5 metrov nad zemou) a spravil na šupu 50 klikov. Pri jeho výške a dĺžke rúk bol rozsah pohybu asi 20 cm, ale aj tak úctyhodný výkon na 50-ročného chlapa.

V treťom týždni sme ťahali káble na spojazdnenie výrobnej linky (také veľké oplášťované hovädo). V pohode si robíme, keď jeden kolega len tak prehodí, že kde sú Kórejci. Popozeráme tak dookola, samý Slovák, pýtame sa partie, ktorá robila vedľa, nikto nič nevie. Asi o 15 minút prišla do haly partia policajtov a hľadala Kórejcov. Ako sa neskôr ukázalo, väčšina z nich nemala pracovné povolenie, a tak sa museli schovať. Naši sa schovali pod strechu toho oplášťovaného hoväda, kolega im tam bol zaniesť kýbel, nech sa majú aspoň kam vyčúrať.

Najlepšie sa mi robilo s mladým Kórejcom. Ten vedel trochu po anglicky, a keď nevedel, vždy mal pri sebe kus kartónu, na ktorý mi nakreslil, čo chce. Bol podľa neho z malého mesta (600-tisíc obyvateľov), robil v Samsungu a tu bol na akejsi výpomoci, ak som to dobre pochopil. Porozprával čo- to o rodine, o Kórei. Na Slovensku sa mu veľmi páčilo, vravel, že je tu všade veľa miesta, ľudia majú rodinné domy (Kórejci bývali priamo v dedine, v ktorej je fabrika), pekné hory. U nich je to vraj strašne prepchaté, (Kórea je 2.5x väčšia ako Slovensko, ale má 10x toľko obyvateľov). Vravel, že býva v paneláku na 23. poschodí.

Keď sme sa už trochu lepšie spoznali, došlo aj na osobnejšie témy. Pýtal sa ma, aké veľké náčinie asi nosia Slováci v gatiach. Snažil som sa mu naliať čistého vína a odpovedal, že priemer bude asi tak 15, na čo troška posmutnel. Keď to ako-tak rozdýchal, začal kresliť na kartón niečo, čo vyzeralo ako nejaká násada na penis (aj by som nakreslil v skicári, ale šéf mi vidí na monitor). Keď videl môj nechápavý pohľad, tak posmutnel ešte viac.

Na obedy chodili všetci mimo fabriky, vrátane Kórejcov. Slováci na menu, kam sa dalo, Kórejci mali v dedine svoju vlastnú „dedinku“, kde bývali a mali aj svojho vlastného kuchára. Ten mal asi dosť slabú fantáziu, lebo vždy, keď sme sa opýtali, čo mali na obed, tak bola odpoveď rovnaká: „rajs, sup a kimči“. Prvé dve ok, aj keď trochu divná kombinácia. Kimči je kvasená príloha zo sezónnej zeleniny. Ja osobne som ju nejedol, ale kolegovia vraveli, že to bolo pikantné jak šľak. Sem-tam nám doniesli aj niečo ochutnať. Raz doniesli nejakú svetlú pálenku, už neviem, ako sa volala, ale nemala žiadnu chuť a bola aj riadne slabá, niečo ako vodka s vodou. Koštovali sme aj ich citrónový keks (že je citrónový, sme vedeli len podľa obrázku na obale). Celkovo tá ich strava bola nič moc, asi preto chodili skoro každý večer do miestnej krčmy na pivo a hranolky. Na druhej strane ani jeden z nich nemal nadváhu, tobôž nebol obézny (s výnimkou big bossa, ten bol vypasený solídne).

Inak ale bolo vidno, že automobilka je pre Slovensko strategická investícia, lebo všetkého bolo dostatok. Kórejci dotrepali veľké množstvo lodných kontajnerov, ktoré boli naplnené všetkým možným, čo mohli pri stavbe fabriky potrebovať. Čo sa nepoužilo, to nám rozdali (flexobrúsky, kotúče, zváračky, káble...). Dali by aj viacej, keby na vrátnici nestrážil veľmi akčný esbeeskár. Viete, taký ten typ, čo vidno, že ho to strašne baví a kanady a čierne kapsáče z army-shopu nosí, aj keď je vonku 30 stupňov. Ten vždy dôkladne kontroloval celé auto, otváral kufor a podobne.

Fachčilo sa v priemere 10-11 hodín denne, ale keď ste preč z domu na ubytovni, tak vám je to jedno. Apropo ubytovňa. Tá bola v priľahlej dedine. Zvonku vyzerala celkom dobre, zvnútra to už bolo horšie. Tri sprchy na celé poschodie + tri umývadlá. Zvyšok osadenstva našej chodby tvorili spoluobčania, ktorí robili niekde v ZA na stavbe. O nejakom praní oblečenia nemohla byť reč, v sprche bolo vždy po členky vody, lebo bola zapchatá od blata z bagandží, ktoré si tam spoluobčania umývali. Steny boli kvalitné, sadrokartónové, bez akejkoľvek izolácie, takže keď čávovi vo vedľajšej izbe zvonil ráno budík, tak sme vstávali aj my.

Po 4 týždňoch v automobilke sa mi začínal zimný semester, ale keď som si predstavil, ako vyzerajú úvodné dni v škole, tak volanie mamonu prevážilo a zostal som ešte ďalšie tri týždne. Krúžkovice  sa predsa len lepšie absolvujú s plnou kešeňou peňazí.

J.