Dlho som si pod pojmom srdce predstavovala žolíkové karty, symbol v esemeskách, kuracie srdcia na smotane, mňam, a tam som aj skončila. Potom sa mi narodilo dieťa a odrazu mi fešák v bielom plášti kreslil čosi s komorami, chlopňami a systémom zložitejším ako manuál k novému inteligentnému náramku na meranie kalórií synchronizovaným so smartfónom. Kreslil mi to pol dňa a ja som sa to potom niekoľko dní, kým sa rozhodlo, čo ďalej, snažila pochopiť. Ocitla som sa na oddelení, kde pobehovali deti s jazvami uprostred hrudníka.

Myslela som si, že ma tu budú iritovať lekári alebo sestričky, o ktorých čítam občas články, akí sú hrozní, že berú pacientov ako flákoty mäsa, ale nakoniec ma paradoxne iritovala skupina, do ktorej som patrila – matky. Keďže som v tomto prostredí strávila veľa mesiacov, pozorovaním som zistila, že existuje pár špeciálnych sort.

Prvé sú matky - výživové poradkyne. Kardiologička vysvetľovala jednej takej, že bábätko by malo trochu pribrať, aby zvládlo náročnú operáciu, a tak musí byť zopár dní trpezlivá. Obetavá matka sa zmenila na urýchľovač času a od tej chvíle kŕmila dieťa tak často, ako len vládala. Drobec nezvládol taký príjem potravy a tak z neho mlieko vystreľovalo ako nafta vo vrtnej veži a všetci sa čudovali, prečo stále vracia a namiesto priberania chudne, vrátane obetavej mamičky.

Ďalšia snaživka sa rozhodla zotaviť školáčika po operácii a tak usúdila, že strava v nemocnici je určite hnusná, veď sa o tom všade píše, a tak prikrmovala malého pacienta jeho obľúbenou mäkkou salámou z bufetu, ktorú rozumne skladovala v zásuvke nemocničného stolíka. Znovu údiv nad vracajúcim dieťaťom a bojový pokrik po sestričkách, ktoré nestíhali prezliekať posteľ.

Páčila sa mi aj edukovaná matka, ktorá bola presvedčená o tom, že zdravá strava je tá, o ktorej sa píše v babských časákoch, čiže vysoký podiel surovej zeleniny. Diétna sestra sa jej síce pokúšala vysvetliť, že tesne po operácii je predpísaná šetrná diéta, ktorá spočíva v konzumácii len zemiakového pyré a mäsového haše, všetko ľahko stráviteľné, ale keď sa nik nedíval, pchala do dieťaťa kusy surovej mrkvy, papriky, kalerábu… Nebudem opisovať, čo všetko sa dialo s malým pacientom. Ostatné prehrešky vo forme prepchávania detí obľúbenými sladkosťami sú už len odvar.

Ďalšia sorta sú matky-estétky. Jasné, že zdravotníctvo, ktoré úspešne vyciciavajú politickí kamaráti, nedisponuje zariadením hotelového typu. Staré nemocničné lôžka, plechové stolíky, chýbajúce lôžka pre matky, ktoré nahradzujú ležadlá a ostatné špeciality. Donesieš si svoj príbor, svoj toaleťák, svoje nervy. Ale kua, keď mi lekár nakreslí, ako vyzerá srdce s defektami komôr, stenózami tepien a inými zábavnými činnosťami matky prírody (omg, s tým sa fakt nedá pumpovať krv) a vzápätí na to mi popíše operácie, počas ktorých hodia moje bábätko na mimotelový obeh, podchladia ho a v podstate na živom-neživom tvorčekovi urobia postupne v tom mikrosrdci hotové divy, tak seriem na to, že moja prdel bude sedieť na starej stoličke namiesto koženého kresielka, hlavne, aby ten drobec otvoril oči. Je fakt, že čím závažnejšie diagnózy majú deti, tým viac ubúda matiek-estétiek, akoby odrazu tie žienky vedeli what´s going on.

Mimochodom, po pár rokoch som trávila dovolenku v jednom slovenskom mestečku a keď moje dieťa chytila dajaká pliaga, na miestnej pohotovosti sa ma stará pani doktorka s údivom spýtala, ako je možné, že je to prospievajúce, na pohľad zdravé dieťa, keď v časoch jej štúdia medicíny mala poznatky, že deti s takýmito diagnózami neprežijú. A tak som jej s hrdosťou lekára-amatéra kreslila na papier, čo všetko jej mladší kolegovia postvárali a obe sme kývali nadšene hlavami.

Jedna z ďalších sort sú matky-hundrošky. Tie budú z princípu hundrať na všetko. Na zlú stravu, na každý bakaný pohľad sestričky unavenej po nočnej a pracujúcej za zlomok matkinho platu, na to, že jej lekár nevysvetlí dostatočne, čo všetko budú robiť s jej dieťaťom (pokiaľ to nie je kolegyňa, je to pre doktora zbytočné, unavujúce, zdĺhavé a nemá to pre malého pacienta žiaden efekt okrem toho, že jeho matka hysterčí pri neznámych pojmoch). Obvykle každý z nemocničného personálu vie presne, čo má robiť, aj keď o tom pacienti s radosťou pochybujú.

No a je tu, vážení, ďalšia kapitola otravných obetavých matiek – matky s medicínskym vzdelaním, ktoré získali surfovaním na nete. V tejto nebudem ohovárať cudzie subjekty, prihodím čosi aj na seba. Štúdiom vypožičaných lekárskych skrípt som dospela k tomu, že viem, čo sa deje okolo môjho dieťaťa. Keď po dlhých pooperačných problémoch môj potomok otvoril oči, zbadala som rozšírené zreničky.

„Bol dnes podávaný adrenalín?“, kontrolovala som sestru a keď pokrútila hlavou, poučila som ju, že je to potom jasný dôkaz krvácania do mozgu a musí zavolať lekára. Ten pribehol tak rýchlo, že koniec plášťa mu ešte vial na chodbe, kým stál pri lôžku zložitom ako kozmický koráb. Prebehol vycvičeným pohľadom prístroje, dieťa, papiere a vážne sa na mňa zadíval:

„Oneskorená reakcia na adrenalín, čo sa stáva, keď ho je veľa. Ale pokiaľ si pamätáte, museli sme ho podávať, boli pooperačné problémy. Ale vďaka za upozornenie.“

Ďalšie poplachy som už nerobila. Ticho som sledovala rýchle sa pohybujúce biele postavičky, ktoré si robili svoju robotu, nechali po sebe pokrikovať vynervovanými matkami a tešili sa, keď dieťa vyhrabali z toho najhoršieho a keď som zapochybovala o tom, či je vôbec dobré, aby boli matky s deťmi v nemocnici, presviedčali ma, že je to najlepšie, čo môže mama urobiť pre svoje dieťa. Napriek prehnanej neuváženej starostlivosti je matka presne to, čo tam dieťa potrebuje. Dokonca aj tie najmenšie, ktoré stále spinkajú a vyzerajú, že to majú na háku, aj tie podvedome vnímajú matkin hlas, jej prítomnosť a všetko to, čo tvorí zázrak ich neviditeľného prepojenia. Deti s matkami v nemocnici sa zotavujú rýchlejšie. Je to vraj v praxi overené, potvrdené.