Takto, aby bolo hneď na začiatku jasné, nemám už dieťa, ale dospelé žieňa, ktoré mi však stále plní úlohu dieťaťa. Navyše zákon myslí na sprevádzanie rodinného príslušníka do zdravotníckeho zariadenia na vyšetrenie a myslí tým aj toto dospelé decko.

Od narodenia si táto osôbka nahonobila peknú kopu diagnóz, vďaka čomu som si odkrútila pobyty s chorým dieťaťom v nemocnici na tri ďalšie životy a fakt sa o tom mienim s najvyššou vrchnosťou pri ďalšom mojom delegovaní na Zem aj pohádať. Nemocničných pobytov počas detskej éry bolo viac ako prstov na rukách, plus jedna noha k tomu. Od jednoduchých úkonov ako bolo kŕmenie odstriekaným materským mliekom striekačkou do pusy, neskôr lyžičkou tuhá strava, prebaľovanie, kúpanie formou utierania telíčka mokrou gázou, neskôr asistencia pri sprchovaní a návšteve toalety až po náročnejšie úkony ako výmena mokrej gázy na mokvajúcich ranách, prelepovanie uvoľnenej kanyly, sprevádzanie na sonografiu a RTG mimo oddelenia. Všetko to doplnené úkonmi láskania, hladkania, falošného pospevovania pri posteli, čítania básničiek, Anny zo Zeleného domu, ktorá mala, našťastie, odrazu viac pokračovaní, ako som poznala zo svojho detstva a spoločného spania držiac sa za ruky. Jedna z rúk bola často polepená leukoplastami a občas slabá, tá druhá bola vytrvalá. Mala som asi veľké šťastie na dobrý personál, alebo v núdzových situáciách je aj zdravotník len človek. Keď som nedostala mamičkovskú posteľ, dovolili mi odísť až veľmi neskoro služobným východom. Keď som si postavila hlavu, že tento vyše dvadsiaty RTG absolvujem s ňou a nedovolím ju už strčiť do tej trubky, pretože aj keď je bezpečnejšia a pohodlnejšia ako vyzerá, malá v nej vydesená vrieska, dostala som kovovú zásteru a ostala som pri nej. Utišovala som ostatné deti v izbe, ktoré tam nemali matky, aby mohlo moje spať.

Preto som pri jej dovŕšení dospelosti vyhlásila a dosť! Nie že trikrát a dosť, už vôbec nič, nikam s tebou viac nepôjdem, chápeš, moja? Odrazu však príde problém a zakaždým sa vo mne niečo zlomí, ruka nie je viac riadená mozgom a naťahuje sa už za kľúčmi od auta.

Najčastejšie s ňou chodím odbery krvi. Mňa taký Dolinkovej príhovor pri výročí Národnej transfúznej služby s citátom z Draculu nenaplašil, práve naopak, povedala som si, že moja dcéra by brala všetkými desiatimi, keby jej krv vycical fešný upír Edward z Twilightu ako sestrička s ihlou. Ale politici sľubujú a blázni sa radujú, odbery stále robia sestry. Niektoré sa snažia byť milé a v rámci svojich príhovorov opisujú stav jej žíl v oblasti lakťovej jamky, zdajú sa im pritenké, neviditeľné, proste to, čo by na jej ruke ocenil estét, neocení zdravotník.

Nedávno som s ňou absolvovala niekoľkohodinový pobyt na urgente s podozrením na slepák. Tak to vyzeralo ráno po odbere krvi, ktorý signalizoval zápal a lekárka prihliadajúc na kŕče v bruchu nás naň neodkladne poslala. Večer sme odchádzali odtiaľ s receptom na antibiotiká a s diagnózou, že čosi so žalúdkom, voľajaká gastro pliaga, čo nie je také dôležité ako zážitky, ktoré človek získava v našich zdravotníckych zariadeniach.

Na urgente som v ten deň videla zaujímavú vzorku bezdomovcov. Prichádzajú, pardon, prinášajú ich na nosidlách, niektorých pomerne rýchle vybavia a ich odchod býva zaujímavým spestrením. Jeden taký chlapík, v kraťasoch a bosý, však ono boli vtedy horúčavy, takže nebolo to nezvyčajné, skôr ten zvuk, ktorý vydávali jeho nohy pri dotyku s podlahou, ako si tak kráčal po chodbe smerom k východu. Až po chvíli som si uvedomila, zvuk vychádza z inej časti jeho nôh, nie na koncoch, ale práve naopak a nos mi to aj potvrdil. Zvuk sa rozliehal po chodbe, všetci sedeli stuhnutí a snažili sa chvíľu nedýchať, ja som mala problém ovládať rehot. Jeho chôdza, plná skutočného uvoľnenia a radosti, že je v poriadku, ma celkom pobavila.

Sprevádzanie má svoje pozitíva pre sprevádzaného. Keď tak sedíte hodinku, dve s podozrením na niečo akútne a nič sa nedeje, nevadí to. Jednak bojujete s bolesťami, takže nevnímate čas a jednak, stále máte pred sebou svetlo na konci tunela a máte nádej. Sprevádzajúci býva obvykle podstatne nervóznejší. Ja zvyknem občas čítať knihy v mobile, z ktorých si neskôr nič nepamätám.

Keď konečne doktor ošetrí posledného bezdomovca, pošle nás rýchle na RTG a sonografiu. Tam s nami komunikuje zdravotnícky personál, všetci sú veľmi milí, udeľujem im desať z desiatich obväzov a plus fľašu infúzky. Vieme vďaka ním výsledky skôr, ako sa dostanú dole na pohotovosť, kde nás v tom momente preklasifikujú z urgentného prípadu na nenaliehavý. Najradšej by sme odtiaľ vypadli, ale poslala nás tam obvodná lekárka a aj keď sa jej hypotéza o slepáku vylúčila, doktor vytrvalo pracuje na tom, aby sa určila príčina bolesti. Nariadi ďalší RTG hornej časti hrudníka a keďže nie sme už urgentní, čakáme ďalších niekoľko hodín a vtedy prichádza výhoda sprevádzania.

Keďže sme strávili na urgente aj čas obeda, pacientka zjedla pár slaných tyčiniek, ja obloženú žemľu z nemocničného bufetu a už tu bol večer a bufet zatvorený, čo teraz? Rozhodla som sa vydať sa do okolia zohnať voľajakú potravu. Opustila som svoje dieťa a napasovala som sa do role lovca. Do pol hodiny rýchlej chôdze som už bola späť s krabicou suchárov a banánmi.

Po večeri nasledoval večerný program, to si už menili zdravotníci služby a nasledovalo sľubované RTG hrudníka, ktoré potvrdilo, že všetky orgány vrátane operovaného srdca sa tvária, že normálne fungujú. V priebehu dňa sa však kŕče v bruchu podstatne zmiernili, robili sme si srandu, že pri pohľade na stav nemocníc sa telo rozhodlo zabojovať. Na toaletu s pokazenými dverami treba ísť s vlastným toaleťákom a životným odhodlaním.

Aký som mala dojem po takmer celodennom pobyte na urgente? Lekári robia, čo môžu, ľudia chodia na pohotovosť aj s problémami, ktoré si nevyžadujú urgentný zásah, ale to mi neprináleží posudzovať. Kamarát mi raz opisoval, ako bol na pohotovosti a keď vyšiel lekár spoza dverí a zakričal, že nech ide ten, čo asi už umiera, rozbehli sa k dverám traja iní zúfalci. Volanie patrilo jemu. Výsledky vyšetrení mal katastrofálne, ale on sa necítil na umieranie pri pohľade na to, čo by ho čakalo pri hospitalizácií.

Keďže si moje dieťa nahonobilo kardiologické, aj onkologické diagnózy už za detstva, ako dospeláčka sa rozhodla ku nim pridať psychiatriu. Hlava totiž funguje ako sklad, do ktorého občas ukladáš všetko hlava-nehlava. Hlava nie je nafukovacia a tak z nej problémy nevyfučia, ako si myslíš. Len ich potlačíš trochu ku stene a na dlhú chvíľu zabudneš... Tvoja myseľ sa jedného dňa pri prechádzke hlavou zľakne, čo je to tam vzadu pritlačené o jej stenu a hľa, škerí sa na teba ako Joker tvoja detská traumička. S psychickými problémami sa nedá bojovať, treba sa naučiť s nimi žiť. Podať im ruku, nech sa neopierajú o stenu a nech si nájdu v hlave miesto, kde budú pohodlne odpočívať. Vyžadujú si veľa láskavosti.

Sprevádzala som dcéru, keď ju premohli depresie a hovorila som si, aká som bola naivná, keď som si myslela, že fyzické bolesti môjho dieťaťa boli to najhoršie, čo sa mohlo stať. Neboli. Odrazu vidíš oči, v ktorých chýba chuť do života. Tá, ktorá tam celé tie roky bola a nevieš, ako ju vrátiť späť. Opakuješ frázy o tom, aký je život krásny a ešte veľa iných, ktoré chrlíš z úst a v tom rýchlom tempe ti pripomínajú rýchlik, ktorý sa aj tak vykoľajil. Začínaš chápať, že na toto slová nestačia...

V tomto čase je dcéra už vyše dvoch rokov bez antidepresív. Detské traumy si zrejme našli miesto v hlave, kde im je dobre. Ošetrujúca psychiatrička mi povedala, že vznikli zrejme počas nemocničných pobytov nič nechápajúceho uboleného malého dieťaťa a keby som ju po celý čas vytrvalo nesprevádzala, možno by boli horšie. Presne tak to povedala.