Otvor oči
Vyplavuje ma to zo spánku do tmy, niekto zblízka celkom naliehavo kričí a snaží sa ma zobudiť. Kto ma budí a prečo kričí? Nechajte ma spať – a chystám sa vplávať späť do spánku. „Pani! Pani! Počujete ma?“ Ženský hlas ma naliehavo oslovuje a pomáha si miernym tľapkaním po tvári. Musela som niečo vyviesť, keď je tak neodbytná. Napriek tomu sa chystám znova zaspať.
Náhle polohlasom pre seba zaprosí „panebože, otvor oči, otvor už oči“... Jaj, tak preto je tu taká tma. Mám zatvorené oči.
Ďalšia várka „pani, počujete ma“ spôsobila, že náhle zaskočilo všetko na miesto, pobolievajúce kríže, obvoďák, špitál, vyšetrenia, dochtori, víly.... Hlavou mi tiahlo - Asi už je po operácii – len dôvod prečo sa ma snaží tak urputne prebrať mi unikal. Tak som tie oči otvorila a nado mnou sa skláňala usmievavá anesteziologička. Boli sme pred dverami sály, ona sa ale vôbec neusmievala. S evidentnou úľavou opakovala „pani, počujete ma, vnímate ma?“ Chcela som jej odpovedať, ale tá otázka bola urputnejšia a vyletela sama, hneď ako som otvorila pusu. „Poslúchala som?“ Skoro ma objala keď som krákla, vyprskla smiechom a úsmev bol späť. „Väčšinu ste nám prespali, tak asi poslúchala.“ A s počuteľnou úľavou niekomu, na koho som nevidela – „Môžeme na preberačku.“
Kúsok ma viezli, stop, ležadlo sa spustilo nižšie, stop, vzdialený pocit, že sa vznášam, stop, žuch. A bola som v posteli. Aj neviem načo som tie oči otvárala, bolo tam prítmie, okolo mňa sa pohybovali tiene, niečo nado mňa vešali, tlmene si rozprávali (aká je spotená – všetky po operácii sú – táto fakt veľmi - počkaj, pomôžem ti), mierne ma utreli, starostlivo prikryli (akí zlatí, aby mi nebolo zima) a opatrne so mnou šoférovali niekam ďalej. Tam už navigoval mladý chlapec – ďalší, čo ani omylom nevyzeral ako dochtor (nie, tento ani nebol, čo viem spätne, tak jeden zo sestier* OAIM**), pristavili ma aj s posteľou pod lištu s prístrojmi a monitory a pribudnuvšia sestra a chlapec sa roztancovali. Paplón niekam odložili, vybrali si pravú ručičku, natiahli mi akúsi tmavú manžetu na rameno, povešali nado mňa zbierku priesvitných sáčkov, polepili hruď elektródami, napravili na mne nejakú plachtičku, zvyšok človeka zasa precízne zapravili pod paplón a na ukazovák zacvakli krokodíla s červeným svetielkom. Chvíľku nado mnou postávali. Potom to zrazu zasyčalo a z manžety na ramene sa vykľul automatický tlakomer. Obaja prikývli, pozreli na mňa, chlapec ešte uhladil paplón na úhľadnom balíčku čo tak profi vyrobili a nechali ma osudu pod kontrolou prístrojov.
Niektoré veci pochopíte až s odstupom. Ako ja tam na preberačke, v posteli, v prítmí, s blikajúcimi prístrojmi za hlavou. Bývala doba kedy som sa učila zvládnuť vlastnú psýché meditáciami, jógou, cvičením... Všetky prístupy učia „počúvať svoj dych“, relaxovať a nevšímať si okolité podnety. Vyhodené úsilie a prachy, verte mi. Jeden pobyt na preberačke vás to naučí za tri minúty a možno aj skôr. Netuším akú dobu som tam ležala, ale počúvať svoj vlastný dych ako syčí dovnútra a von bolo to najzábavnejšie čo sa tam dalo podnikať. Relaxovať znamená uvoľnene až bezvládne ležať – zvládnuté na jednotku s vyznamenaním. Ignoranciu zvyšku sveta zabezpečila doznievajúca anestéza.
Tlakomer sa spúšťal najprv každú chvíľu, potom sa odstupy predĺžili. Párkrát som ho aj pozorovala, ale veď čo... Ssssssssssssst, sssssssssssssssssssssss, pfuuuuu. Pritlačí až to mierne zabolí a pomaly povoľuje, potom zvyšok naraz; zábava, čo? Chvíľu som kontrolovala funkčnosť končatín, ale mávať palcom na nohe keď si na neho nevidím je zbytočné a ruky boli kde mali byť. Obzrela som zblízka krokodíla na prste, skúsila s ním pohýbať a zasa nuda. Niekoľkokrát. Pozorovať voľný pohyb ruky so svetielkom na konci v priestore bola síce sranda, ale príšerne únavná sranda. Na kvapky v infúzke vidno nebolo. Hĺbkovou analýzou som sa dopracovala k faktu, že už je po zotmení – to vo chvíli, keď som vľavo na stene nenašla žiadne svetlo, len odlesky z chodby – a ony to okná... A zvonku, zdola svietiaca, pouličná lampa. Spať sa mi nechcelo, tak som počúvala svoj vlastný dych.
Autorská poznámka: TO bola hra... Znie to lepšie keď dýcham nosom, alebo ústami? Čo tak rýchlo vydýchnuť, ako to zaznie? Nosom, ústami, nosom, ústami. Hm, čo tak upchať jednu nosnú dierku, bude ten zvuk v uchu hlasnejší tam kde je upchaná, alebo na opačnej strane? (Najprv som si samozrejme strelila facku krokodílom s červeným svetielkom.) Hja, moji milí, zábava zábav. Aj tak skončíte mlčky ležiaci, bez myšlienok, len s dychom syčiacim nosnými dierkami dnu a von. Verte mi. Alebo si to choďte vyskúšať. J
Intervaly medzi nafukovaniami sa zasa predĺžili...
Zrazu sa nado mnou objavili dva tiene a niečo si polohlasom rozprávali. Nebolo počuť, dych bol hlasnejší. Zachytila som len – zavolám sanitára? Načo, to zvládneme. – Chvíľu si podávali čierne dosky tam a späť a zakladali do nich, ukazovali prstom a rozprávali si. Mohli kľudne aj čínsky, nerozumela som cez vlastný dych ani hovno prd píp pol slova. Jedna nakoniec šupla čierne dosky pod vankúš. Spoločnými silami zo mňa zasa obrali elektródy, vyzuli tlakomer, upravili plachtičku ktorá zrazu vyzerala ako košeľa so zapínaním na chrbte, zastlali ma až po krk pod paplón, nakládli sáčky s infúzkami ku mne do postele a vyšoférovali spoločnými silami na chodbu. Stihla som si skontrolovať popri oberaní elektród aj palce na nohách – boli na mieste a fungovali. Vyzerali celkom srandovne, trčiace z obväzovej pančušky.
Sestra zručne manévrovala a občas jej hlava vystriedala aktuálnu neónku, to keď sme sa zastavili a ona nazrela či si to užívam. Nehovorila nič, ale aj som nemala na spoločenské konverzácie chuť ani náladu. Buď bola skúsená a skúša to každý viac ľudí, alebo sa chýry rýchlo šíria, ale pri prvých dverách mi došlo prečo si ručičky zastlali pod paplón... Skôr ako by som dostala ruku von v pokuse pridržať dvere, boli milé dvere za nami.
Odparkovala ma aj s posteľou na pôvodnom fleku, zabrzdila, dotiahla stojan na infúzky, navesila zásoby z postele, prehlásila k mlčiacemu balíčku „moment“, vybehla do chodby, vrátila sa s nejakou látkou a jemne mi otrela tvár najprv na vlhko a potom aj nasucho. Zvesela nadskočila, keď som krákla „ďakujem“. Asi to nečakala, ale pohotovo využila, že som čiastočne pri zmysloch a naučila ma používať špitálny telefón. Nato opatrne navrhla aby som sa prichytila toho trojuholníka nad sebou a bleskovo mi natriasla vankúš. Vyčerpávajúca, ale náramne úľavná akcia. Prehlásila – ešte sa vrátim – a jemne zavrela dvere zvonku.
Spololuležiaca asi už len na to čakala. Keďže som sa na sále a preberačke slušne vyspala, rozsah pozornosti sa zvýšil zhruba na minútu. Informovala ma, že ma odviezli asi o pol šiestej a teraz je triš-tvr-te na je-de-násť! A že večerná vizita bola asi vďaka mne až O POL DESIATEJ. No tak to teda nebola blesková operácia.... Stihla zaspať, kým som sa dopočítala ako dlho to trvalo. Alebo som si medzitým zdriemla ja, ktovie?
*nie, pracovná pozícia zdravotný brat neexistuje (***)
**Oddelenie Akútnej a Intenzívnej Medicíny
*** príbeh začal pred dvoma rokmi roku pána 2016 v auguste, dneska sú tie pozície zasa inak nazývané ****
**** myslím, že samotným sestrám, bratom, asistentom, sanitárkam a spol. je to názvoslovie srdečne u vrtule, kým im to neovplyvní plat....
