Možno príde aj vizita.

 

Konečne mám chvíľku pre seba.

No akurát tak modré pod oko. Po trochu dlhšej chvíli venovanej driemaniu na jedno oko sa bez ťukania otvorili dvere a vkráčali traja králi... pardon, traja mladí dochtori. Okresný fešák, Mladej, čo vyzeral na osemnásť a furt ešte nevyzeral ako dochtor a taký jeden Nenápadný, ale zlatý. Minútku sme sa mlčky pozorovali a potom sa Mladej odhodlal – „Tak, ako to vlastne bolo s tým slepákom?“

(Ty môj oný, májový, časopriestorovo nevyvážený – čo ako bolo? Som vám to tu včera prerozprávala snáď sedemkrát, to si to nevieš zapísať?) tiahlo mojou, na vankúši uloženou, hlavičkou.

Tak dobre – a ďalšíkrát som im preverklíkovala prichystaný súhrn udalostí. Snažila som sa o presnosť, podľa mojich skúseností to tak dochtori všetci do jedného chcú a majú radi. Ešte sa mi nestalo, že by ma nepochválili za detaily.

Títo nie. Zízali na mňa jak poslanec na robotu sťa by bolo čudné, že to mám tak pekne časovo zoradené a nevynechávam. Tlačová agentúra Zeane – zápal slepáku: minúta po minúte. Spravodajské stránky sa môžu strčiť. Ani užité lieky som neobišla. Aj neviem, či som si na prstoch body neukazovala. Zabralo mi to dosť času, začínalo sa v stredu bolesťami krížov a končilo sa v utorok, príchodom do špitála. Záverom som sa víťazoslávne oprela do vankúša, že som nič nezabudla. Uprela som na tých troch kráľov, svatých za dzedzinú mládežníkov zrak, že teda sem s pochvalou. Ale oni už sa potichu rozprávali a vôbec si ma nevšímali. Nasrali ma tým na ultimo, čo vám budem...

Feši prehlásil k ostatným dvom (potichu, ale nie dosť): „všimli ste si tú dôležitosť časového sledu?“ a zamlel rukou v náznaku verklíka.

Interného reportéra v tom momente vystrelilo k stropu... Vole, tak ja to skladám, spomínam na každú drobnosť aby vám k diagnostike nič nechýbalo a ty takto? Tsssssssssss! No veď počkaj, ništ vác nebude! Já ti dám! Oné!! Tak!

Urazene som sa pleskla zasa o vankúš. Ani si to nevšimli, debatujúc už kráčali preč a posledný potichu zavrel dvere. Dvere pod mojim pohľadom sčernali a potom vzplanuli. Dobre, nepodarilo sa, ale keby bolo keby, tak by v ten deň menili nielen dvere. Pokúsila som sa vstať a ísť s nimi aspoň urazene tresknúť. Môj organizmus sa pragmaticky odmietol pohnúť. Že veď sestra povedala ležať. A oddychovať. To ma vyprudilo ešte viac. Ako správna ženská zistivšia, že PMS je oprávnená verzia aktuálneho rozpoloženia a čokoška jak hajzlové dvere nehrozí, som sa rozhliadla čím tak hodiť o stenu / dlážku / aspoň smerom ku dverám... Nič v dosahu, len mobily a toaleťák. Chjooo. Chvíľu som polonehlasne pobrblávala vybrané slová, ale ono to bez obecenstva nemá ten efekt a švung.

Píp, píp. SMS. Ohohooo, mobily! Zbohom nuda! Naťukať informatívnu SMS a hromadne ju rozposlať zabralo celkom dlhú chvíľu. Hlavne experimentovanie či ten telefón vidím lepšie s protetickou pomôckou na nose, alebo na stolíku. Môj kľúč pre výber adresátov mi zostáva dodnes záhadou. Že mám jednu správu neprečítanú mi napadlo až keď autor zavolal. S potrebou aby som ihneď niečo spravila, ako inak. Reorganizácia práce vtedajšieho môjho tajomníčenia okolo kynošportu zvaného agility (niekedy nabudúce, máme inú tému) zabrala asi pol hoďku, štyri telefonáty a zvyšok mojich síl. Správne, zaspala som.

Na chvíľu.

Zobudilo ma poklopkávanie na dvere. Tap tatatap tap tap tap. V pozadí sa ozývalo cinkanie tanierov. Mechanicky som prehlásila „vstúpte“, ale to už si pomenšia tetuška v bielom tiahla od stola stoličku k posteli. Mala s tým plné ruky práce, držala písaciu podložku, z ktorej pretekali papiere (časť čistá, časť popísaná, časť potlačená), pero a tú stoličku. Čiastočne jej to padalo, čiastočne to zahadzovala – pero napríklad do vrecka. Reflexívne som sa prichytila o trojuholník a svižne presunula pozadie v pelechu kúsok doľava. Presne včas aby som uhla podložke. Po chvíli sa usadila na stoličke, prevzala si zasa podložku, pero vytiahla z vrecka na nohaviciach a gestom ma vyzvala aby som si spravila pohodlie.

V špitálnej posteli. Jasné.

Ale bola to vítaná novinka. Tak som sa upelešila kúsok vyššie smerom na vankúš – k pohodliu to malo dosť ďaleko - a zadívala sa na tetušku. Predstavila sa. Spomenula tituly, meno a fakt, že je miestna psychologička. (Týýý vole! Psychologička! Celá pre mňa! Ce-lý je-den kus psy-cho-ló-ga pre mňa! Wuhéééj! Konečne sa dozviem čo sa u psychológa deje! Zmení sa mi svet? Pomôže mi s tým, čo ma trápi? Poradí, pomôže, pohladí, pofúka a moje komunikačné problémy sa stratia?) Zvýšený záujem asi postrehla, bo si spravila poznámku do papierov. (No? Ideme na to! Šup, psychológuj!) Uprela som na ňu pohľad plný nádeje a očakávaní. Zneistela. „Ehm, prišla som vám ponúknuť... Nezáväzný rozhovor... Možno by ste ocenila..“ Spomaľovala pod mojim plamenným upretým pohľadom. „Mumlymlumly s niekým neznámym....“ Odmlčala sa a mne zacvaklo, že čaká odo mňa úvodnú vetu.

 

Nieeeee! Vážne nie! Odo mňa aj v top kondícii sa len veľmi ťažko dočkáte oslovenia. A to nie preto, že by som nechcela. Mne sa melú mozgom potenciálne zahájenia rozhovoru a bijú sa, kto prvý vyletí. Keď už sa približne zoradia, chce to ďalší čas na vyzbieranie odvahy a vystrelenie úvodného „Ahoj“. Na čokoľvek pripomínajúce „ako sa máš“, prípadne inú otázku to chce aspoň dve minúty. Áno, cestou na stretnutia poctivo nacvičujem. Posledné minúty sa venujem intenzívne sústreďovaniu. Občas niekoho vďaka tomu prehliadnem.... No nič, poďme naspäť do špitálu.

 

Intenzívna panika. Nikto ma nevaroval, že bude chcieť odo mňa iniciatívu! To sa mi nesmie robiť, musím byť varovaná, prichystaná, odhodlaná, sústredená! Tetuška pričinila ďalšiu poznámku do papiera. Po chvíli asi vyhodnotila, že o ňu nestojím, tak sa zasa zdvihla, že má veľa ďalšej práce. Sľúbila, že sa zasa zastaví. Odložila stoličku k stolu a šla preč.  Keď sa za ňou zavreli dvere až som si fňukla. Taká šanca a nič z toho...

 

Kým som stihla spracovať pocit, že ma nikto nemá rád, vletela prvou kozmickou sestra v plnej poľnej. Rozpelešila si na mieste po písacej podložke tlakomer a pod pazuchu mi strčila teplomer.

Odmerala tlak. Vymenila infúzky. Odobrala teplomer. Skontrolovala. Pokrútila hlavou a že zopakujeme. Z tácky si podala zvláštny obal na teplomer. Odskrutkovala uzáver. (?!?!!??) Strčila teplomer dovnútra, špičkou dopredu a zaskrutkovala. Uchopila za krížik na hornom konci obalu (až sa mi zatajil dych pri predstave ako sa parádne rozmláti ten spodok o stenu) a zakvedlala s tým. Ozvalo sa taptaptaptaptaptaptaptaptaptaptap.  Vytreštila som oči. Sestra pozrela cez priesvitný obal na teplomer. Taptaptaptaptaptaptaptaptaptaptap. Znova pozrela, prikývla, odskrutkovala a zasa mi strčila teplomer pod pazuchu. A že si pre neho príde.

Keď zatvorila dvere, začala som znova dýchať. Vyzbierala som si sánku z paplóna a nenápadko som si požičala ten sersám zo stolíka kam si ho odložila.

Vyzeral umelohmotne. Okrúhly, priesvitný valček s držiačikom na špičku teplomera vpredu vnútri a závitnica zvonku na opačnom konci tej istej časti. Druhá časť bola zelená čiapočka so závitnicou zvnútra a zeleným placatým krížikom na konci. Za strednú časť krížika (povedzme čudlík) sa to chytilo a „ramená“ slúžili ako zarážka, aby ste si priesvitnou časťou netĺkli po prstoch.

Skusmo som uchopila za ten placatý čudlík na konci a pokusne zakvedlala. Ozvalo sa jedno tap. Zakvedlala som zo všetkých síl. Môjmu PMS taptaptaptap spravilo náramne dobre. Chvíľku som snívala na tému, že by mi ten obal ponechala. A ja si mohla kvedlať. Nakoniec sa mi to ale nezdalo príliš pravdepodobné.

Netrvalo nijak dlho a sestra zasa vletela – s malou bielou táckou a s papierom a perom. Ubrala mi teplomer, pokrútila hlavou, zaskrutkovala teplomer do toho sersámu, zakvedlala, (PMS zavrnelo a zatúžilo zasa po sersáme) položila teplomer na tácku, zapísala adresu, meno a výsledok a šla preč. Tácku nechala na stolíku.

Wohoooo! Máme sersám na kvedlanie! Ona ma snáď počula! Vrátila sa, položila papierik s hodnotami na tácku k teplomeru a vybrala sa aj s táckou preč. Fňuk.

Zamyslela som sa. Len tak – nad ničím. Dobre, tak som zadriemala... Na túto chvíľu samozrejme čakal sanitkoidný (s)hit aby spustil autoplay. Autokino k tomu prehrávalo tmavočervenohnedé hnijúce lístie. Do toho PMS podchvíľou spravilo roztúžené taptaptap. Dvere chytali plameňom. Neznáma postava hasila pomocou infúzky. Do toho... Ale áno, vedela som, že sa mi to sníva, len sa mi nedarilo zobudiť sa.

Ozvú sa dva výstrely, Joe rozkopne dvere... Povyletím v posteli, siahnem po protetickej pomôcke a snažím sa prebrať.  Do miestnosti plynule vteká poobedná vizita.