Nuda v práci a niečo nadpozemské k tomu. Aj tak by sa dala nazvať pohnútka, ktorá ma priviedla k tomu, aby som si namiesto internetového vydania novín, blogov či diva.sk otvoril webovú stránku našej dediny a trochu ju prelúskal. Už som tam raz bol, obdivoval som sekciu obecnej polície, kde sa nachádzala aj fotodokumentácia o kriminalite v obci, čiže tam boli fotky odpadkových vriec v lese, posprejovaná stena a fixkou dopísaný nápis na dopravnej značke, ktorý hlásal „Polícia neordinuje“ (presne takéto hrdelné zločiny majú na svedomí miestni kriminálnici).
Ako som tak lúskal ten webdizajnový skvost, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani človek zodpovedný za stránku SNG, otvoril som fotogalériu z nejakých dní obce. Fotky sa ničím nelíšili od toho, čo by človek očakával. Vypasenejší deputáti s kravatami, ktorých konce siahali správne po pupok, športová omladina aj ostarina (čiže tréneri), nejakí bežní občania a sem-tam sa mihla aj dáka tá fešanda. Ako hovorím, nič špeciálne. Až po hlbšom zamyslení som vlastne objavil ten skrytý skvost – dedinské archetypy.
Dedina, to je organizmus alebo ak chcete - stroj. Sama osebe je však len abstraktným pojmom, ktorému dávajú konkrétny výraz až spomínané archetypy. Tak veru, tento stroj potrebuje svoje kolieska, aby sa za poriadneho škripotu konečne mohol vydať hoci aj na miestnu dedinskú parádu. A my si o tých kolieskach skúsime povedať niečo viac.
Hlavou celej tejto karavány býva obvykle richtár (ono je to starosta, ale trochu tradicionalizmu nezaškodí). Na funkciu richtára v podstate potrebujete len dobrý rodokmeň, trochu exhibicionizmu a široké lakte. Na správnej dedine to býva úrad celoživotný. Richtár spravidla nerobí pre rozvoj obce nič veľké, dôležité však je, aby mal na konte za tých minimálne 20 rokov služby jeden veľký projekt, ktorý pred voľbami pravidelne spomenie. Okrem toho musí mať aj predvolebné divadielko, aby sa mohol prezentovať. Fetišom toho nášho sú chodníky, ktoré pred každými voľbami rekonštruuje.
Dedinský magnát v boji o moc úspešne sekunduje richtárovi. Väčšinou vlastní jednu alebo viac krčiem a občas aj tzv. rozličný tovar (obchod, kde kúpite všetko od rožkov po análne kolíky). Občas zastáva miesto poslanca a vyčkáva, kedy bude jeho popularita natoľko veľká, aby mohol neohrozene zaútočiť na post richtára. Voličskú základňu starostlivo buduje vo svojich pohostinstvách (toto býva rizikom, podrobnejšie v časti o opilcoch) a ostatné zblúdilé ovečky láka na rôzne guláše, grilovačky a zlacnené liehoviny
Dedinský opilec býva pre magnáta stabilnou oporou vo voľbách. Jeho úmrtnosť je však spravidla vyššia ako u obyčajného občana, preto je rizikom spoliehať sa na jeho hlas. Dedinský opilec nastupuje svoju kariéru niekedy v 15. roku života, profesionálny alkoholik sa z neho stáva tak okolo dvadsiatky a zhruba až do tridsiatky sa všetci tvária, že je to v poriadku. Potom prichádza varovný prst doktora, prvé liečenie (nie je pravidlom) a návrat k zlozvyku. Dedinský opilec nemá prácu, pretože popri takejto fulltime aktivite to nie je možné stíhať. Okrem krčmy ho môžete vidieť napríklad o 14:30 ležať tvárou na chodníku s rozsypaným obedárom, či pred domom kamošovej babky, kde prespí cca 24 hodín na trávniku. Opilcova kariéra končí medzi 35. až 50. rokom života zbierkou na pohreb v jeho obľúbenom podniku (true story).
Ozdobou každej dediny býva dedinský švihák. Dal by sa rozdeliť do dvoch kategórií: dedinský švihák – športovec a dedinský švihák – mešťan. Ten prvý býva vypracovaný, kapitán lokálneho futbalového družstva, poprípade hráva aj za béčkové mužstvo priľahlého mesta. Mešťan je rodákom z dediny, avšak v priľahlom meste chodil do školy a osvojil si mestské maniere, na ktoré dostáva baby. Jeho módny rast sa zastaví niekde okolo tridsiatky, čiže celý svoj nasledujúci život prežije v tzv. riflovom komplete (riflová bunda + riflové gate). Zvyčajne ho chcú všetky miestne baby, on sa však odovzdá len tej najkrajšej. Tá sa na neho časom vykašle, lebo si nájde mestského šviháka, a tak prichádzajú na rad ohrdnuté fanúšičky z minulosti. Niektoré si sen splnia a niektoré s odstupom času zistia, že je to vlastne debil. Zhruba v štyridsiatke ostane stabilne žiť s tou, ktorá po ňom od mladosti túžila najviac. Niekedy v tomto čase sa z uvedomenia si straty vlastnej šviháckosti presúva do kategórie dedinského opilca.
Dedinský mainstream je tvorený sporiadanými a slušnými občanmi, ktorých zjednocuje strecha kostola. Tam neklebetia, neohovárajú, držia sa prikázaní a snažia sa o tom nenápadne kázať aj ostatným (to, že Jana podvádzala Milana s cigáňom a má s ním dokonca dieťa sa tam napríklad nikdy nerozoberalo). Okrem toho organizujú aj samé dobré veci v prospech ľudstva ako turistický klub či dedinský ples. Vždy mávajú svojho vlastného kandidáta na richtára (u nás neúspešného).
Tak ako v každej kultúre, aj v tej dedinskej existuje alternatíva voči dedinskému mainstreamu. Sú to tzv. odpadlíci, ktorí sa v puberte vzopreli rodičom a vykašľali sa na kostol, poprípade do kostola síce chodia, no neprestajne na to všetko nadávajú. Tí sú zjednotení pod oblohou nad miestnym parkom, kde spoločne nadávajú na neďaleký kostol a popíjajú domáce víno. Býva to názorovo bohatá platforma siahajúca od ultrapravice cez hip-hop až po anarchopunk. To je však jedno, lebo sa poznajú od škôlky a do nosa si dajú len vtedy, keď je vína viac ako obvykle.
Dedinský dídžej. Jedna z hlavných postáv dedinskej scény, bez ktorej sa nezaobíde žiadna poriadna zábava. Dedinský DJ je všadeprítomný. Ak počujete o druhej ráno vibrovať svoje okno do rytmu fantastickej skladby Tacata, môžete si byť istí, že je za tým práve on. Je hrdým vlastníkom starého Escortu alebo iného auta, ktorému nemali dať STK už aspoň pred desiatimi rokmi. Zato však vlastní zostavu tak v stonásobnej hodnote svojho auta. Dedinský DJ býva častým prisluhovačom dedinského magnáta na predvolebných mítingoch.
V sedemdesiatych rokoch objavil Led Zeppelin, Deep Purple či Pink Floyd a okrem toho marihuanu a LSD. Deti kvetov bola jeho filozofia, dlhé vlasy si udržiava aj po päťdesiatke. Svoje útočisko u neho hľadajú dedinskí odpadlíci. Dvere majú otvorené. Je to dedinský hipík, ktorý si nevšimol, že je rok 2012. Občas mu napadne šialená myšlienka (o ktorej ho presvedčí nepočetná partia odpadlíkov), že by mohol byť richtárom. Jeho 5 minút slávy sa končí neúspechom a vracia sa späť do svojho opusteného dúpäťa.
A nakoniec si dáme jeden z pilierov dedinského koloritu – Village idiot. Jeho dôležitosť spočíva v tom, že je. Žiadna mašina nie je nikdy bez chýb, čiže ani tá dedinská a on je toho takým malým mementom. Dedinského idiota prezrádza jeho výstredný módny vkus (síce nie až tak výstredný ako Stanka Pavolová) a hlasový prejav. Ten náš nosil celý život tie staré gumené kopačky, tepláky zapravené do ponožiek a nejaký indiferentný sveter. S prvým snehom doplnil svoju kolekciu o santaklausovskú čiapku. Každého muža v dedine volal pičkár. Keď však jeho nazvali prezývkou, zvykol ľudí naháňať s nejakým starým bajonetom. Zaujímavé je, že dedinského idiota väčšinou nedajú do ústavu (možno je v platnosti nejaká európska kvóta na minimálne jedného blázna na tisíc obyvateľov).
Dedinský život je bohatý vo svojej rozmanitosti a vďaka týmto jednotlivým osobnostiam aj často zábavný. Určite by sa našli aj ďalšie archetypy ako dedinská fešanda, babka-čudáčka či dedinský kriminálnik. Každý z nich má čo ponúknuť, preto buďme vďační za ich existenciu.
pic by RezzanAtakol
