Tieň je našou odvekou súčasťou, už ho ani nevnímame. Raz je s nami, inokedy sa podeje ktovie kam. Raz sa pohybuje rýchlo, inokedy pomaly. Raz je široký, inokedy úzky. Tmavý, svetlý, vysoký, nízky... koho to zaujíma? Napadlo nám však niekedy, ako taký tieň vlastne žije? Čo robí vo chvíli, keď sa práve nepozeráme?
Som tieň, viem ako žijem. Žijem zo dňa na deň. Keď svieti slnko, cítim sa taký silný, že sa mi chce kričať. Chcem lietať, robiť bláznivé veci. Točiť sa dookola ako malé dieťa s rozpaženými rukami. Ale som len tieň, tie nekričia, bolo by to čudné. Asi ako keby pes začal pozerať telku. Nehovorím, že sa to nedeje, len že je to čudné.
Keď je zamračené alebo prší, takmer ma nevidieť. Cítim sa zle, nič sa mi nechce a len čakám, kedy to skončí. Všetko. V takých chvíľach si čítam, pozerám seriály, počúvam rádio alebo len tak ležím a pozerám do stropu. Asi ako všetci. Možno by som si aj zacvičil, ale viete, ako to je s tieňmi, čo zmôže také nič proti vôli pána? Raz ma urobil tým, čím som a zostáva mi jediné, naučiť sa s tým žiť.
Je ráno a môj deň sa začína. Dnes je pekne slnečno, mám z toho naozaj dobrý pocit. Určite sa pôjdem prejsť. Možno, ak budem unavený, odveziem sa aj mestskou. Mám šťastie, som len tieň a tie, ako viete, nemusia platiť. Občas je to fajn, pomyslím si a trochu mi to vylepší náladu.
Prechádzam pomedzi ľudí a ako by sa dalo čakať, nevnímajú ma. Každý kráča za svojím cieľom. Niektorí pozerajú do mobilu, iní priamo pred seba a tých pár pohľadov, ktoré na mne spočinú, rýchlo mení smer. Koho zaujíma nejaký tieň? Silueta postavy?
Najradšej mám, keď sa ľudia zhovárajú. Vtedy sa cítim ako jeden z nich. Môžem sa zasmiať, pritakať, dokonca sem tam niečo povedať. Niežeby ma niekto počúval, na to som si už zvykol. I keď, aspoň trochu záujmu by ma určite potešilo. Skúšal som to mnohokrát, osloviť okoloidúcich. Nič. Každý si ide za svojím a pramálo ho zaujíma, ako dlho som už nepovedal ani slovo. Ako dlho som neviedol zmysluplný dialóg. Tí citlivejší občas zareagujú. Akoby mali nejaký šiesty zmysel. Pozrú sa na mňa, no ich pohľad prezrádza len súcitný záujem, ktorý sa skôr či neskôr mení na chuť pozerať niekam inam. Byť niekde inde. No možno sa mi to iba zdá a v ich očiach nikdy žiaden záujem nebol. A tak radšej nerozprávam.
Vymýšľam si rôzne ciele a chodím sem a tam, hlavne že na mňa svieti slniečko. Neverili by ste, ako dokáže byť tieňu zima. Na svojich potulkách stretávam aj iné tiene, ani s tými sa nikto nebaví. Sem tam si zamávame, usmejeme sa na seba, no i tak sme sami. Také tmavé ostrovčeky ticha, nenápadne sa prepletajúce pomedzi živých ľudí, v tichosti ustupujúce z cesty, aby na nás niekto nešliapol.
S tieňmi je to tak. Jednu chvíľu ste obklopení známymi, kamarátmi, láskami, neustále sa bavíte a vyvádzate. Potom zájde slnko a všetci sa jeden po druhom z vášho života vytratia. Odrazu nemáte komu povedať láska, nemáte koho pohladiť, nemáte komu povedať, aký ste mali deň alebo čo vás robí šťastnými. Odrazu ste radi, že aspoň vás je ešte ako-tak vidieť.
Zdá sa, že byť tieňom je pomsta. Pomsta za to, čím ste boli v minulom živote. Čím ste boli úspešnejší, tým bledším tieňom sa stanete a verte mi, nikto nechce byť bledým tieňom. V jednom živote ste otvárali schôdze ako námestník veľkého závodu, jazdili ste po krajinách, o ktorých sa vašim známym ani nesnívalo. Potom to všetko skončí. Začne život po živote a ste len tieň. Nasledujete kroky niekoho iného, ani ho nepoznáte. Neviete, aký vedie život alebo či je to dobrý človek. Nechápete, ako ste sa vôbec dostali až sem. Ale taký je asi život - kde je svetlo, musí byť aj tma.
Mám 76. Zajtra to bude týždeň, čo som sa s niekým naozaj porozprával.
Som tieň.
