Ďuro z horného konca pospolitej slovenskej dediny sedel v krčme, hlavu mal zloženú v rukách, pred sebou krígeľ piva a dumal. Stará sa asi zbláznila. Po rokoch  mu povedala – dávam ti ultimátum, buď prestaneš piť alebo pôjdeš z domu. Ďuro presne nevedel, čo to ultimátum je, najskôr si myslel, že snáď niečo na opravu vodovodu. Kvapká už pár týždňov. No ale má on čas na také sprostosti? Potom sa opýtal chlapov v krčme a tí mu vysvetlili, že je to jeho koniec. Stará mu vyčítala všetko. Aj to, že jej zabudol zablahoželať k narodeninám. No hej, zabudol a bola to päťdesiatka, ale ženy by už taký vek nemali ani spomínať, nieto ešte oslavovať.  Ona však  pokračovala ďalej, že sa to už nedá vydržať, z roboty beží rovno do krčmy a večer príde nacenganý, smradľavý a špinavý  a presne takto si ľahne do postele. Už spolu ani nespávajú, aj keď Ďuro by si dal ešte povedať.

„Kurva, kde to sme, aby si žena rozkazovala“, tresne po stole päsťou, až pivo vyšplechne z pohára. „Netrieskaj mi tu, lebo ti jednu prijebem a pôjdeš kade ľahšie“, zreve naňho výčapník Fero. Ten má v krčme naozaj autoritu. Nikto sa neodváži protirečiť mu, každý má ešte v živej pamäti deň, keď dostal nakladačku Jano z dolného konca, pretože bol veľký frajer a za každú cenu chcel doviesť koňa k výčapu.

Prísediaci chlapi Ďura chápu, raz za čas sa tie ich bosorky stretnú a potom majú doma vždy peklo. Ale trvá to len chvíľu, potom sa upokoja, niektoré dostanú po papuli /preventívne, aby nevymýšľali/ a načas sa život v dedine aj v krčme upokojí. Ale toto tu ešte nebolo. Anča – to je Ďurova žena - mu zbalila veci a oznámila verdikt. Ďuro vie, že vyskakovať nemôže, pretože dom je po ženiných rodičoch a oni ho prepísali ešte pred svadbou iba na ňu. Keď spolu so ženou vychádzali z kostola, kde mali sobáš, svokra na neho nenávistne fľochla a pošepkala – vagabund. A tak Ďuro v rámci označenia začal chľastať prvú dedinskú opileckú  a prebojoval sa až na druhé miesto. Na prvom bol právom Jožo, ktorý robí vartáša na družstve, ale to je vdovec, tak ten má výhodu. A vôbec, keď robia súťaž, mali by urobiť rôzne kategórie. Ako by len mohol poraziť vdovca. To je nemožné.

Výčapník Fero sa na to nemohol dívať, a tak zapol rádio. Panáčik v rádiu, ktorý vždy preruší svojím bľabotaním najlepšie pesničky, ohlásil novú skladbu kapely Čierna vdova. Dajte už pokoj s tými mŕtvymi – pomyslel si Ďuro. Hudba bola chytľavá a tak sa započúval do textu:

 

Ráno vstanem, žiadna sláva, budík na mňa pozdrav máva,

prečo som len opäť raz, nastavil ten prístroj zas.

Skúšam telo, dávam dopyt, nemal som sa večer opiť.

Teraz v rámci zábavy, ležím somár meravý.

 

Niekto múdry vymyslel a nie je to nezmysel,

že keď s tebou posteľ pláva, opilcom sa občas stáva.

Posteľ musíš zabrzdiť, a tak dvihni svoju riť,

prehoď nohu cez obrubu, nerozbi si pri tom hubu.

 

Ukotvi sa pomaly, točáky už prestali,

Takto vstávam každý deň, sľubujem, že prestanem.

Len čo cvaknem padla v práci a som voľný ako vtáci,

Nepiť nie je žiadna výhra, ktorá krčma to dnes vyhrá?

 

Tak si život prechlastám, raz sa na ten boj už dám.

Prestanem piť a to navždy a ruku mi podá každý.

A budem zas jak sa patrí a navštívim naše Tatry.

A z Kriváňa dotknem neba, môžem taký život jebať...

 

Som ja ale opilec, je to čisto moja vec.

Všetok chľast mi veľmi chutí, vodu mi nik nenanúti.

Ak to tebe vadí vraj, túto pieseň nespievaj.

Daj mi moje radosti, schlastať sa do sýtosti.

 

Ďuro ožil. Toto je znamenie. Veď spievajú o ňom. A dobre spievajú, čistú pravdu. Môže sa vysrať na ženu aj s jej ultrumom. A ešte v ten večer sa nasťahoval k vartášovi Jožovi. A aké ponaučenie z toho plynie? „Ak nechceš byť druhý, nasťahuj sa k prvému.“