A rovno vo Vysokých. Naplánoval som si párdňový oddych u rodičov s tým, že zároveň vyzdvihnem deti po ich prázdninovom pobyte. Plus ich zoberiem na niekoľko výletov, nech vidia Slovensko. Pán doktor rotopéd povedal, že ranné bolesti päty, ktoré ma trápia dlhšie ako pol roka, sú spôsobené zápalom šľachy, ale výrastok tam nemám, takže mi lieky nepredpíše. Poradil mi neutekať, nestáť v horúcej vode, nechodiť na boso a nosiť topánky, kde je päta vyššie ako špička. O chudnutí a namáhaní nevravel nič, tak som si naplánoval jedno sebecké dopoludnie v Tatroch iba pre seba, bez zvyšnej rodinky. Za taký krátky čas sa toho veľa pochodiť nedá, na druhej strane som sa po celý rok z domu pohol tak na 200 metrov, bicykel som použil presne dvakrát, takže len niečo kratšie. Voľba padla na Zbojnícku chatu, podľa Frka prechádzka. Sa mu hovorí, keď váži 50 kg aj s topánkami. Trošku sa mi skomplikovala cesta do Popradu, pretože mi na diaľnici akosi vyskočila hadica od turba do medzichladiča akurát pri predbiehaní a ja som vyrobil dymovú clonu ako štartujúci T-34. Zdesený pohľad chlapíka stál za to, ja som zdesene pozeral na neho, v prvom momente som myslel, že moje turbo odišlo a neplánuje sa vrátiť. No ale nejako som sa došmatlal po benzínku, a tam som to na 3. pokus opravil a šťastný a zašmudlaný dorazil do cieľovej destinácie. Samotná túra vyšla na nedeľu, tak som ešte v sobotu skočil do Tesca, kúpil dve minerálky, bagetu a keksík. No dobre, ešte aj sendvič, čo keď budem hladný? Skontroloval som odchod električiek a vybral si tú s odchodom o 6:02.
Ráno som pozeral na zatiahnutú oblohu, Tatry bolo vidno asi po Smokovce, nad nimi vyššie už iba sivá stena. Predpoveď tvrdila, že má byť pekne, plán je plán a tak som zrýchleným krokom cupital na stanicu, aby som stihol presúvadlo. V Smokovci sa buduje vo veľkom, taký hotel sa tam stavia, že cezeň nevidno na Slavkovský štít. Nezaujíma ma to, mrholí, moknem a mierim na Hrebienok popri pozemnej lanovke. Nahodím rezké tempo, ktoré ma zahrieva a spôsobuje dýchavičnosť. Na chvíľku sa schovám pod strechou stanice lanovky a pozorujem situáciu. Som v mraku, stále mrholí a je celkom chladno. Napijem sa a zvažujem, či sa na to nevykašľať. Nakoniec sa predsa len rozhodnem pokračovať a dúfam, že sa oblačnosť potrhá.
Hrebienok ráno
Kráčam po chodníku o šírke jednosmernej ulice vysypanej štrkom, v stúpaní je dokonca vyložená betónovými zatrávňovačkami. Podám návrh na vyasfaltovanie, kto sa má po tom štrku drbať hore? Navyše sa mi šmýka na oceľových odvodňovacích žľaboch. Škandál, toto si Mokoš zlízne. Prichádzam na rázcestie a cesta sa náhle, tak jak ypsilon, na dve rozchádza a študujem kam? Tam, či tam? Našťastie historická drevená navigácia je rokmi preverená a smeruje ma na správnu cestičku. Podstatne sa zúžila, je vykladaná veľkými balvanmi, no každý je v inej výške a vzdialenosti, jeden oblejší, druhý hranatý, som nasratý, lebo musím meniť dĺžku kroku. Tak to teda nie! Kto to budoval, stavím sa, že Zaki s Ingim a s rímskymi légiami by to postavili kvalitnejšie. A tak sa namáham, fučím, kukám hore a vidím prd. Teda mraky. Okolo mňa sú čučoriedky, ale vyžraté, musím sa načiahnuť aspoň dva kroky od chodníka, aby som medveďom ubral z ich jedálnička a mohli ísť na menučko do kontajnerov. Ako sa dostávam vyššie, ubúda mrakov, lesa a pribúda kosodreviny a šutrov. Vyzerá to tak, že mal Pali Habera pravdu a minulo sa ticho z hôr. V jednom kuse tu hučí nejaký potok, človek ani nerozumie, čo si sám mrle popod nos, vráťte mi peniaze. Wait... Asi som neplatil vstupné. Ale to je jedno, toto miesto je vhodné akurát tak pre človeka s tinitusom, to šumenie je otravné. Zlatá benzínka oproti domu a kamióny na hlavnej. Po chodníku tečú potoky vody, nedá sa tomu vyhnúť, o chvíľu mám mokré ponožky. Ďalšie mínus zhotoviteľovi chodníka. Pekne sa mu zbiera, takto dosrať projekt, dúfam, že majú niekde knihu prianí a sťažností. Nakoniec sa musím dostať na druhú stranu doliny a začína strmšie stúpanie. Fučím ešte viacej, schody sú ešte viacej dodrbané, a 90% času musím pozerať stále pod nohy, ak nechcem tvoriť artefakt v kosodrevine. Dám vám dobrú radu. Nechoďte do Tatier. Fakt nie, serte na to. Zadýchate sa, ofúkne vás, nič neuvidíte, lebo furt kukáte pod nohy, cesty zlé, hluk tam je, poobede plno ľudí ako na Miletičke...
Kdesi na pol ceste
No nakoniec som sa dotrepal až po chatu, našiel si miestečko, kde som zošrotoval bagetu, sendvič, zalial to minerálkou, vyžmýkal tričko a pomotkal sa po okolí. Od zastávky električky mi to trvalo cca 2,5 hodinky. Zrazu sa objavil nejaký mužík v elasťáčkoch a kým ja som lapal dych a dôstojnosť, on si pobehoval po chodníku, skackal zo skaly na skalu a ja som len čakal, kedy sa v tých smiešnych botaskách dochráme a nikto ho nenájde. Keďže ma čakala ešte poobedná aktivita s deťmi, musel som ísť dole. Globálne otepľovanie sa prejavuje už aj v Tatrách. Postupne som začal nachádzať ťavie stopy a že ich bolo. Potešiteľné je, že veľké mrochty vyššie od Hrebienka nevládzu a teda v elasťákoch stretnete ozaj pekné a vyšportované baby, nie ako v Smokovci v kaviarni. Stretol som aj dvoch Frkových ex-kolegov, na krosnách naložené sudy s pivom, plus nejaké škatule, namakaní vyrysovaní chalani, sústredene malými krokmi ťapkali hore, DM female krídlo by si pošmáklo ;-) Čím som bol nižšie, tým viac sa objavovali optimisti s pol litrovkou vody, v plátenkách, či deti skáčuce v čínskych teniskách po mokrých skalách, kde im nôžky križovali ako čerstvo narodenej srnke.
Vodopád v Studenej doline
No nebol čas moralizovať, okukol som ešte Veľký Studený vodopád a pobral sa dole. Apropó dole. Hore to ide, dole to musí. A pre nás ťažších je to doslova peklo, lebo fyzika platí stále, zákon zachovania potenciálnej energie funguje. A teda kráčam dole, gravitácia neľútostne pomáha a moje členky a kolená sa snažia klásť odpor a nezrýchľovať krok, aby som nenapodobnil Nagyho Kristínku. Zabrzdiť takmer metrák im dá zabrať a pred Smokovcom už celkom pi..ujú. Chcel som si na stanici v kľude prezliecť aspoň suché tričko, no hlásenie staničného rozhlasu, že vlak do Popradu je na 4. koľaji pripravený na odchod ma núti do poklusu a do električky nastupujem posledný. Tak som im tam mokrý smrdkal až do Popradu. Že pozdravujem a udeľujem 9 šišiek z kosodreviny z 10.
