S povzdychom nasadám do auta, zapínam pás a štartujem. Ručičky všetkých budíkov veselo poskočia tam a späť, čo ešte prileje olej do ohňa mojej už tak mizernej nálady. Je jeden z tých dní, kedy sa už od rána nič nedarí, štve ma každý detail, hnevá ma každý môj prešľap a problém. Minulý, súčasný aj budúci. Smerujem na západ od Bubliny, do najbližšieho mestečka vyhnať si tepovú frekvenciu na deväťdesiatšesť percent možnosti vyťaženia môjho srdca. Ak mi to nepomôže, tak ma aspoň možno šlahne. Len vtedy nemám ani len šancu myslieť absolútne na nič a do pol hodiny sa mi ako tak vracia vnútorná rovnováha.
Pred našim najzápadnejším sídliskom sa tvorí kolóna, moja podráženosť preráža strop a ja váham, či nebude pre spoločnosť prospešnejšie ak to skrz “Držkovu úžinu” strhnem do billboardu alebo aspoň stromu. Zhodnotím, že nechcem majstrovi preberať žezlo a tak sa spolu s ostatnými nešťastníkmi plížim Záhorskou. Keď sa kolóna začne rozpúšťať, tak ma pre istotu zastaví novovybudovaný semafór. Jasné, veď na posraného aj hajzel spadne.
S posledmými tónmi "Never tear us apart" si znovu povzdychnem a opriem sa bradou o volant. Zrazu sa z reproduktorov ozve krátke bzučanie nasledované keyboardom. Van Halen rozohrávajú svoj "Jump" a ja mám pred očami videoklip s prestrihmi na scény z "Ready player one". Vidím De Lorean. Vidím Návrat do budúcnosti. Vidím magickú hranicu osemdesiatosem míľ a šancu vrátiť sa a všetko zmeniť k lepšiemu. S úsmevom prstom bodnem do stredového panelu. Výkričník medzi budíkmi mi oznámi, že všetci asistenti si odišli dať kávu. Padá oranžová, plynový pedál zarážam úplne dole, pokým v ňom zacítim jemné kliknutie, ručička tlaku turba ide rovno na maximum, auto krátko zaškrípe gumami a len čo nájde trochu priľnavosti, tak vystrelí vpred. Eddie začína spievať, povoľujem plyn a tempo a vraciam sa do zákonných noriem. Dnes žiadnych osemdesiatosem míľ za hodinu, žiadna cesta nazad v čase. Už netreba. Už sa mám skvelo. Len vďaka pesničke.
Hudbou žijem a som s ňou prelezený ako Vladimír Iljič syfilisom. Možno to niektorí z vás poznajú a tiež sa im všetky podstatnejšie životné momenty spájajú s konkrétnym songom. Žiaľ v momente keď sa nadeľovalo nadanie pre hru na hudobné nástroje a spev, som ja stál v rade pre iné schopnosti. Až raz prídem na to aké, napíšem o tom článok. Ale teda svoju hudobnú neschopnosť kompenzujem tým, že som chodiaci identifikátor pesničiek. Počúvam naozaj všetko, nikdy nie celý album a môj playlist je jedna gigantická výberovka naprieč rokmi, interpretmi a žánrami s vyše dvetisíc položkami vyberanými viacmenej po kuse. Spojte to s mojim nadaním pre kývnutie na každú blbosť a máme tu dnešný článok.
Kedysi na jar sme sa k sebe pretinderovali so "slečnou". Vtipná, milá, fajn, tak reku dáme stretko. To bolo tiež fajn, témy odsýpali, až sme sa dostali k hudbe. "Existuje taký jeden projekt. Je to na prvé počutie trochu zvláštne, no mohlo by sa ti to páčiť." reagovala na moju poznámku o mojom subjektívne novom hudobnom objave - Bad karma boy. "Už tam tiež raz hrali. Volá sa to Sofar sounds." Vysvetlovala mi pravidlá a ja som mal nedôverčivý výraz. Rovnaký ako mali všetci, ktorých som neskôr so sebou bral ja a rovnaký, ako budete mať o chvíľu aj vy.
Históriu vám tu rozprávať nebudem, v princípe išlo o náhodný koncert u niekoho doma. Podrobnejšie si to nájdete na ich webe. Naozaj podstatný je celkový proces a rituál, ktorý toto celé sprevádza. Na začiatok je potrebné registrovať sa priamo na ich webe, kde zistíte, že ide skutočne o globálny koncept fungujúci v každom väčšom meste na svete. V tomto momente si vydýchnete, že kočka vás naozaj nechcela rozobrať na orgány a rozpredať do Bulharska. Prihlásiť sa môžete naozaj na ktorýchkoľvek koncert konajúci sa kdekoľvek. Áno, prihlásiť.
Vidíte mesto, v ktorom sa koncert koná, jeho dátum a čas. Ak sa prihlásite, nastáva najhoršia fáza - čakanie, či vás vyberú. Ak sa vám pošťastí, nezomriete na vykrvácanie z prstov okúsaných až po hánky a budete ten vyvolený, ktorý prešiel náhodným výberom, tak len potvrdíte svoju pozvánku. Znovu nastáva čakanie, nakoľko momentálne ešte stále netušíte kam idete. Konkrétna adresa konania vám príde mailom ráno, deň pred samotným podujatím. A interpreti? Tých tiež netušíte. Môžete si ich zoznam prečítať na vstupe, prípadne sa len usadiť a čakať čo príde, ako to vždy robím ja. Osobne sa mi tento tajomstvom opradený proces veľmi páči a vždy, bez ohľadu na to ako to celé znie, odchádzam plný zážitkov. Až na jednu výnimku výhradne veľmi pozitívnych.
Prišlo moje poprvé. Podľa šípok vchádzame do knižnice na Kapucínskej. Značky nás vedú až na úzke schodisko smerom hore. Stále mám tak trochu pochybnosti a tak kráčam prvý a "moju blondínu" kryjem vlastným telom. Vyzerám tak pred ňou ako hrdina, ale to len preto, že netuší, že únosci a Predátor vždy berú obete od posledného v rade. Hore však nečakajú neúspešní albánski doktori a chladiace boxy na obličky, ale vysmiate sympatické mladé baby. Hovorím im meno, odškrtnú si nás zo zoznamu hostí, dostaneme nálepky s unikátnym vizuálom pre dnešnú akciu a ideme ďalej. V galérii už je rozostavaná aparatúra, prichádza aj "slečna" a podľa miestnych zvykov si sadáme na zem. To je pravidlom pre každý koncert, takže je dobré si vziať vankúš alebo niečo na sedenie. Ja ako chronický sklerotik a mestský dobrodruh vždy lákam zadkom divožijúce psovité šelmy. Ani veľmi nestihneme pokecať a už sa pred nás stavia partia ľudí, dajú pár oficiálnych slov a začíname. Prví začínajú mladučkí "Riava", z môjho hľadiska veľmi zaujímaví, žánrovo ťažko zaraditeľní, miestami kombinujúci tak trochu rock s folklórom a čo ja viem čím ešte. Znie im to však dobre a originálne a preto si ich aj pamätám. Druhá soulovo-árenbí kapela je trochu generická, no ich polhodinový blok sa dá v pohode usedieť. Poslednú polhodinu dostane Rakovický, stále skôr verejne známy ako producent a spevák od Lavagance. Jeho tvorbu už som nejaký ten čas sledoval, tak som si aj popod fúzy zaspieval. Ako je to u neho zvykom, tak niečo po anglicky a niečo po slovensky. Celkový dojem sme mali úžasný - komorná atmosféra do päťdesiat ľudí, skutočne blízky kontakt s interpretmi, zaujimavé miesto konania. Ešte mali aj pivo a víno! Večerný koktejl, ktorý funguje. Nabudí tak veľmi, že sme rovno odtiaľ utekali na Bad karma boy do Kácéčka. Latku sme mali vysoko a tak to bolo trochu sklamanie.
Druhý krát tento drink servírovali v dnes už bývalom tatérskom štúdiu Wolftownu na Šafárikovom námestí. Starý byt s vysokými stropmi, ktoré boli zdobené po okrajoch rastlinnými vzormi, množstvo grafiky a zvláštnych rekvizít po stenách (napríklad kuna s ružou v tlame) a mladá miestna tatérka, do ktorej som sa okamžite zamiloval. Práve sem sa datuje počiatok mojej obsesie pre ženy s hlavou vyholenou po stranách. Dodia ma odtiahla s neprítomným pohľadom a slintajúceho na bok a usadila pred bubny. Že každý jeden Sofar je jedinečný a rôznorodý, sa tu ukázalo naozaj naplno. Tornádo všehochuti začalo metalom od Got blue balls. Pri písaní mi skoro uletel dekel, keď som zistil, že chalani majú vlastný VEVO profil. Nie je to môj žáner, ale rozhodne to šlo. Po nich nastúpil pred nás pre mňa neznámy bradatý ujo v šiltovke. Pre zmenu roztekajúca sa Dodia mi ozrejmila, že je to Tono S., raper, čo nepoužíva nadávky a vystupoval aj na jednom z jarných protestov. Pár rapových pesničiek v playliste síce mám, ale nikdy to nebol môj štýl. Po úvodnej "predstavovačke", kde dal krásny náklad sám na seba, som sa škeril od ucha k uchu a pri druhej pesničke už som kývajúc rukou s davom kričal "staraj sa o seba!". Tono ma proste dostal a ako s publikom sa s nami vyslovene hral. Po ňom nastúpila na rad Matia. Nič? Ešte prednedávnom svoje mixy tvorila pod menom B-komplex. Miestnosť naplnil čistokrvný dramáč, "všetci ruky hore pre môj MacBook" zhasli svetlá a začalo sa tancovať. Zase skvelý koktejl aj keď úplne iný ako ten predtým.
Do tretice sme sa ocitli na kúpalisku Matadorka po záverečnej. Znovu sa žánre menili ako rýchlejšie ako tehotnej žene chute a znovu to fungovalo. Všetko naštartovali rockoví "Stolen money", ktorým to skvele, ale naozaj skvele hralo, no ich hlavným ikonickým znakom bol ich spevák. Dlhé vlasy, rifle, kožená vesta a oholená hruď a všetky výrazové a tanečné prvky hviezd zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Niečo tak strašne gýčové, až to bolo neskutočné. Chalan zrodený pre veľké pódium poskakoval na poloprázdnej tribúne prázdneho kúpaliska. Žrali sme mu to aj s navijákom. Po ňom nastala polhodinka jazzu s prvkami rôznych ďalších zánrov. Názov si žiaľ nepamätám, ale bubeníka mali úžasného - tu sa nám pre zmenu zamilovala naša slečna McGyverová. Všetko ale uzavrel môj osobný objav roka - Hallogenerátor. Známe odrhovačky v robotickom hlasovom prevedení so synťákovým podmazom a retro videoprojekciou. Prvú pesničku si hovoríte "čo to do riti..." a ďalšiu neviete či skôr tancovať alebo natáčať, aby to ľudia pochopili, keď im o tom budete hovoriť. Lebo to nevysvetlíte, že aj na Baywatch sa dá tancovať a vykričať si pri tom pľúca. Spätne pozerajúc na ukážky, ktoré by som pridal k článku len nemo pozerám a nechápem. Naozaj ich treba zažiť a vidieť osobne.
Sofar je vždy zážitok. Dokazuje, že na Slovensku máme aj bez kvót a mimo rádiovej scény plno naozaj dobrej a originálnej autorskej hudby. Ukáže vám žánre a interpretov, o ktorých ste ani len netušili, že existujú, alebo že sa vám môžu páčiť. Obdivujem organizačný tím mladých kočiek a chalanov, že dokážu vytvoriť vždy niečo vo všetkých smeroch unikátne. Striehnem na ďalší termín, dúfam že ma vyberú a už vopred sa teším. A ak nie a vyberú niekoho z vás, tak mi aspoň napíšte ako bolo a kto hral. Dikičko.
