Podľa prieskumu Globsecu, publikovaného v čase, kedy vojna na Ukrajine zúri už 500 dní, si viac ako polovica Slovákov myslí, že primárnu zodpovednosť za vojnu na Ukrajine nesú po prvé Západ, ktorý vojnu vyprovokoval a po druhé Ukrajina, ktorá utláčala rusky hovoriacu časť populácie.
Podľa posledných predvolebných prieskumov by voľby vyhral ten, koho meno sa nevyslovuje, nasledovaný PS-kom, o ktorom nevie nikto nič, a Pelem, ktorý kedys´ robil podržtašku Sauronovi. Až potiaľto to je volebná klasika, čiže nevieme sa rozhodnúť, či zvolíme zlodejov alebo amatérov. Faktom však je, že na štvrtom mieste sa umiestnila strana Republika. Áno, tá strana, ktorú vedie Milanko, ktorý nie je historik, a kde sú aj Miro, Miňo, Janči, Marek, Ondro... Ku každému menu by sa dal urobiť vlastný článok. No a spolu majú chalani až 10,4%, pričom významná väčšina ich voličskej základne má prienik s tými, spomenutými v odstavci vyššie!
Keď prejdete z rakúskej A6tky cez prechod Jarovce-Kitsee, a zároveň chcete pokračovať na sever Slovenska, čaká na vás Sophiina voľba – buď odbočiť doľava smer Bratislava-centrum, kde riskujete, že strávite hodinu v zápche na Prístavnom moste, alebo podľa diaľničných návestí odbočiť na krásnu novú D4-rku, kde prejdete 25km úsek za 12 minút. Logicky, našinec sa rozhodne pre tradičnú trasu cez mesto, keďže obchvat má takú malú chybičku – akosi chýba napojenie z D4-rky na D1-tku, čiže nová diaľnica, inak parádne urobená, so smerovníkmi bez hanby navádzajúcimi na sever, vlastne vedie niekam do poľa (týmto sa ospravedlňujem obyvateľom mestskej časti Špinclov Majer, ktorá leží najbližšie ku koncu diaľnice). Lebo. A nikto za to nesedí!
V Kungpaove urobili na streche Mestského úradu novú zelenú strechu, čo je samo o sebe popiči vec, lebo jednak tetuške sediacej na stavebnom odbore už nebude v lete tak teplo, takže by teoreticky mohla aspoň otvoriť vašu žiadosť namiesto obligátnych 90 dní už za 89 dní, druhak to aspoň teoreticky môže pomôcť znížiť teplotu v betónovej džungli veľkomesta, a po tretie je to moderný trend, ktorý sa dúfam časom stane štandardom pre budovy s väčšou rozlohou. Aha, a celé to stálo cez 200 litrov, z čoho 5% dalo mesto a zvyšok nám zaplatili Nóri. Len tak, lebo chcú. Prikladám výcuc reakcií zo sociálnej siete, keď mesto zverejnilo túto správu :
- Načo nám to bude?
- Zbytočne vyhodené peniaze!
- Zastávky sú špinavé a tráva je nepokosená!
- Roky žiadam mesto, aby ten strom, čo mi rastie pred domom, konečne vyrúbali, veď mám neustále parapety osraté od vrabcov!
- V meste je špina a bordel!
- Strčte si tie americké doláre od Soroša do riti!
- Takého zlého primátora sme ešte nemali!
- Nemám kde parkovať!
- Bude kvôli tomu chleba lacnejší?
Ono by sa dalo pridať asi ešte 1 000 ďalších podobných príkladov, a pri každom z nich by si mohol nezúčastnený pozorovateľ položiť otázku, ktorá je v názve tohto článku. Nebudem vás napínať, ja si myslím, že nie sme. Vedie ma k tomu všeobecná teória, že generalizovanie je cesta do pekla (pozn. autora – neplatí pre hodnotenie členov strany Republika), ďalej ma k tomu vedú desaťtisíce, možno stovky tisícov nadaných, šikovných a múdrych Slovákov, žijúcich nielen v zahraničí, ale aj tu, skromne žijúcich v našich podmienkach, tráviac svoj voľný čas prevažne v zápche pod Strečnom a po tretie, my nie sme kokoti, len sme takí trochu pomalší. A teraz si povieme, že prečo si to vlastne myslím.
Prvým argumentom je ekonomický faktor. Možno sa to mladším ročníkom nebude zdať až tak jednoznačné, ale mnohým ľuďom sa po revolúcii v roku 1989 nijako zásadne nezmenil život. Naďalej žijú na tej svojej dedine, len tie cesty sú staršie, vlastne aj ľudia sú starší, lebo čo je mladé a šikovné, to zuteká preč z krajiny, alebo aspoň do mesta, najvplyvnejší človek v dedine už síce nie je tajomník MNV, ale jeho vnuk, ľudia síce majú SUVčká zaparkované priamo na ulici, ale cirkulárka a kohút vás spoľahlivo zobudia v sobotu ráno o piatej. Naďalej muklujú vo výrobných fabrikách, zarábajúc privatizérovi na novú X5ťku, vyhadzujú smeti za dedinu, stavajú si čím ďalej tým vyššie ploty a uzatvárajú sa viac do seba. Paradoxne sa život sa zmenil len v mestách, aj to len v tých, kde ešte je nejaký život. Hovoriť o nejakom komunitnom živote, združovaním sa do oblasti spoločného záujmu, nejakých spoločných guláškach a podobne je na väčšine Slovenska hádzaním hrachu o stenu. Toto funguje už len výnimočne, resp. v neziskovkách a mimovládkach, a ešte aj tie sú politikom tŕňom v oku. A tak to potom aj vyzerá. Boli ste niekedy v Snine? Alebo v Čadci? V Leviciach? Aj tam žijú ľudia, a predstavte si, že majú úplne rovnaké volebné právo ako ich bratranci a sesternice v krajských mestách.
Druhým faktorom je mediálna masáž. Tí z vás, ktorí ešte stále majú televízor a dokonca na ňom sem-tam aj pozerajú vysielanie vedia, že 90 % večerného času slovenských programov tvoria seriály. Dominujú v nich nasledovné archetypy : lekári, právnici, podnikatelia a vinári. Akoby na Slovensku iné povolania neboli. Takto pekne sa deťušikom, ale aj ich rodičom, masírujú mozgy, čiže keď sa decku podarí dožiť dospelosti, musí automaticky zarábať šialené prachy a rozhodovať o budúcnosti planéty na počkanie. V praxi, ak by ste v práci aj ovplyvňovali nejaké dôležité procesy, tak ste v skutočnosti nikto, ak nie ste na vrchole pyramídy. A takých ľudí je veľmi málo, proste pravidlo, že väčší pes jebe, platí skoro vždy. Z toho plynie následný pocit frustrovanosti, ktorý sa potom prenáša do celonárodnej nálady. Pritom na takýto typ depresie nie je dôvod. Ako národ máme viacero dobrých vlastností, ktoré nám, 5 a pol miliónovému národu uprostred Európy, pomohli prežiť až doteraz, dokonca s vlastným jazykom. Napr. sme nesmierne prispôsobiví. Jakmile niekto vydá nejaké pravidlo, do dvoch dní vieme, ako ho obísť. Ak sa stane prúser, vieme, na koho ukázať. Sme takí nenápadní, že ak by nás chceli Rusi napadnúť, zrejme by ani nevedeli, že práve cez našu krajinu prebehli. A ak nie je niečo prizvárané, už to tam vlastne ani nie je.
Tretím faktorom je to, že sme vlastne všetci Lubošovia Mastnovlasovia. Nijako inak si neviem predstaviť iný dôvod, prečo je v nás tak hrubo zakotvený socializmus. Vlastne nie, je to komunizmus spojený s malo meštianstvom. Verejné veci vlastne neexistujú. Sused hrubo znečistí životné prostredie, ale ja nezavolám políciu. Veď to nie je moja vec, a polícia by to aj tak nechala tak. Zrovna ako u tej pani, čo sa toľko sťažovala na polícii, že ju niekto obťažuje, až ju stihol dopichať nožom. Na úradoch, ministerstvách, v štátnych agentúrach, všade sa len naťahuje ruka po všimnom, takže nakoniec to dopadne tak, že riaditeľ veľkého štátneho podniku oznámi zamestnancom, že on tam nie je na robotu, ale aby sa nekradlo. A aj tak ho po nejakom čase zoberie NAKA. Infraštruktúra sa rekonštruuje, len ak hrozí havária, a potom sa na dlhé mesiace uzavrie, lebo plán výstavby je pevne daný verejným obstarávaním a na také zbytočnosti, ako práca v noci, nieto peňazí, inak by nezostali prachy na bojové vrtuľníky. Každý pozná každého, takže nikto na nikoho neukáže prstom, ale beda, ak nepoznáte ľudí, ktorí poznajú ľudí. Nevybavíte nič, a ak sa aj rozhodnete niečo zmeniť, dostanete toľko polien pod nohy, že by z toho celulózka v Ružomberku žila ďalších 5 rokov. Normálny mafiánsky štát.
Asi najdôležitejším faktorom je vzdelanie. Ono je to memorovanie vlastne pekné, a ja som rád, že sa deti učia, že bitka pri Moháči bola v roku 1526 a že Jánošík zbíjal pri Terchovej, horšie je to, že 90 % detí ani len netuší že tá nakladačka od Turkov pri Moháči bola katastrofa, ktorá síce rozbila Uhorsko na niekoľko storočí, alebo že Jánošík v skutočnosti zbíjal len jedno leto, a síce logicky úplným chudákom nebral, lebo však nebolo čo, ale na druhej strane sa nepúšťal ani do väčších akcií, lebo by to prinieslo priveľkú reklamu (aj tak mu to zlomilo väz), takže ozbíjaval prevažne nižšiu strednú triedu. Čo je mimochodom presne to isté, čo sa deje teraz zo strany štátu. Deti sa učia priveľa faktov bez poznania kontextu. Keď prídem do múzea v zahraničí, temer vždy tam stretám školy. Decká sa učia tému priamo na hrade, v parku, v domove dôchodcov, proste je tu trend maximálne zatraktívniť vyučovanie, hľadať súvislosti a formovať si názor. U nás sa hľadí na prijímanie množstva informácii, nie na ich spracovanie. Takto presne funguje aj hybridná vojna – zahltiť mediálny priestor takým množstvom protichodných informácii, až si prijímateľ povie, že ničomu sa nedá neveriť, a tak radšej vypne televízne správy a ide mudrovať do krčmy.
Poslednou vecou, ktorú by som rád zmienil, je také to „svoje si nedáme a cudzie nechceme“. Počet ľudí, ktorí nikam nechodia, nemajú skúsenosť s inými zvykmi, národnosťami, alebo proste ani len nechcú vedieť, aké je to za hentým kopcom, je obrovský. A tým nemám na mysli len postoj ku dovolenke, skôr mi ide o všeobecný nadhľad. Samozrejme, je každého súkromná vec, či ide v lete nikam, alebo na Slovensko, do Chorvátska alebo na Papuu Novú Guineu. Na druhej strane, ako chcete zaujať postoj k čomukoľvek novému , ak v skutočnosti nemáte žiadnu vlastnú skúsenosť s vyhodnotením zmien? Aplikácii tohto princípu je v skutočnosti v praktickom živote veľmi veľa, čím vás samozrejme nelákam začať brať perník, aby ste si urobili svoj názor na tvrdé drogy. Avšak budete vedieť vyhodnotiť, či môžu byť imigranti pre nás prínosom, alebo či máte po nich hádzať dlažobné kocky, ako vyššie spomínaný Miňo. Možno budete vedieť zaujať postoj k iným národom, iným rasám, k inak sexuálne orientovaným osobám na základe vašej vlastnej skúsenosti, a nie toho, čo ste sa dočítali na fejsbuku. A možno bude ten názor napiču alebo bude extrémny, ale aspoň bude tá subjektivita potvrdená niečím konkrétnym. A pochopíte, prečo Rusi vlastne napadli Ukrajinu.
Dalo by sa popísať ešte veľa, ale to už by pôsobil článok depresívne. Takže si položme ešte raz tú otázku z názvu. Odpoveďou stále je : nie, nie sme debili, ale mali by sme kurva poriadne zapracovať na sebe, aby sme sa nimi nestali.
