Jednu vlastnosť slovače vyslovene milujem. Je to spôsob akým sa stavia k situácii keď niečo vedome poserie a následne má za to znášať dôsledky.
Chlapíka chytí revízor, dá mu pokutu, no on ju nezaplatí. Tri roky nepreberá poštu a o 4 roky mu príde doporučený list od exekútora, ktorý za neho mama omylom preberie a on musí zrazu zaplatiť namiesto tridsaťtri eur dvesto sedemdesiat eur. Je rozhorčený a oprávnene si zanadáva: „Sku****á MHD! Na toto majú čas, ale autobusy opraviť to nie! Ja nebudem platiť za to, že sa v zime tlačím v nezakúrených autobusoch! Smradi! 270 eur!“
MHD je sviňa, on má pravdu a všetci naokolo kývu hlavou. Jeho nárek si však vypočuje ešte pár kamarátov v krčme a jeho frajerka ktorá sa zamyslí, prečo stále chodí s týpkom čo stále chodí autobusom.
Následne chlapíkovi zablokuje exekútor účet v banke, on sa uvedomí, dva mesiace bude žrať biele rožky s Májkou a nakoniec zaplatí. Medzi známymi bude večným hrdinom toho ako sa vzoprel systému a historka bude kolovať krčmami.
Tento prístup by sa dal v skratke definovať ako: „Robím zle, viem že robím zle a keď sa na to príde, budem sa hrať na ukrivdeného hrdinu.“
Táto téma sa objavuje v drvivej časti občiansko-právnych sporov desaťtisícov Jozefov Makov verzus poisťovne, dopravné podniky, pôžičkové firmy, banky poskytujúce kreditné karty či samotný štát.
Toto nastavenie má pravdepodobne dlhodobé korene – chudákov slovákov celú históriu niekto fakoval do zadku a vyciciaval a oni sú z toho teraz trošku mimo – a keďže nevedia ako ináč, bojujú proti nemu takto. Aj keď v konečnom dôsledku prišli namiesto 33 o 270 eur. Ale stojí to za to.
Keď bude po všetkom budú pri nedeľnom obede, nad kuraťom a uhorkovým šalátom rozprávajúc svoj príbeh ozajstnými hrdinami!
