Radšej napíš článok o mne. Ja som tvoja orchidea.
Moja orchidea.
Orchidey pozná každý. To sú tie ružové bezúdržbové kvety, asi odniekiaľ z pralesa (v skutočnosti skleníkové hybridy, ktoré sa vo voľnej prírode nevyskytujú), povinná ozdoba parapetu každej ženy stredného veku, ktorá si nie je istá, či si má zaobstarať mačku. Skutočnosť je ale oveľa pestrejšia. A keďže som srdcom botanik, estét a pedagóg, dnes si povieme niečo o orchideách, ktoré rastú na Slovensku. Áno, vo voľnej prírode, od Štúrova po Oravskú Polhoru, od Stredy nad Bodrogom po tatranské štíty, a nie, neušli zo skleníka botanickej záhrady. Na Slovensku rastie približne 70 z približne 30 000 celosvetovo popísaných druhov čeľade vstavačovitých (Orchidaceae). Ako to už v živote chodí, niektoré sú malé, iné veľké, niektoré nápadné, iné si ani nevšimnete, máme úplne bežné druhy ale aj druhy, z ktorých rastie na celom Slovensku niekoľko desiatok až stoviek jedincov, skrátka na pokraji vyhynutia, a ja tvrdím, že hoci tu ešte rastú, už sú prakticky vyhynuté. Všetky sú však zaujímavé svojim spôsobom života. Písať o všetkých samozrejme nemá zmysel, takže aby článok bol aspoň trochu menej nudný, stal som sa povrchným a vytvoril som pár umelých skupín podľa vlastného uváženia.
Bizarné
Bizarností by sa pri každom druhu našich orchideí našlo dosť, ale ak sa budem držať svojej povrchnosti a pozrieme sa len na kvety, najdivnejšie sú hmyzovníky (rod Ophrys). Títo šmejdi medzi orchideami sú prispôsobení na opeľovanie veľmi špecifickými hmyzákmi a každý druh si láka toho svojho (pre jeden druh hmyzovníka je jeden druh hmyzu na opelenie, u tých slovenských sú to samotárske včely). Tvar kvetu opeľovačovi pripomína samičku svojho druhu a tento odrb rastliny doviedli do dokonalosti tým, že kvitnú v čase, keď sa liahnu samčeky ich opeľovačov, ale samičky ešte nevyliezli, a dokonca aj vylučujú látky podobné feromónom, aby nadržaným samčekom kompletne vygumovali hlavy a využili ich pre svoju vec.
V smere hodinových ručičiek: hmyzovník muchovitý, h. pavúkovitý, h. čmeľovitý a h. včelovitý
Nezelené
Väčšina našich orchideí je viac alebo menej závislá na mykoríze, čo znamená, že pre svoj život potrebujú symbiózu so špecifickými hubami. Neviditeľná huba sa stará, orchidea má. Celý tento vzťah je veľmi komplikovaný a presahuje možnosti tohto článku. Už pár riadkov vyššie som ale spomínal, že orchidey sú odrbávači a rovnako to vyzerá aj tu. O tom, kto bude mať v tomto vzťahu navrch, sa rozhoduje už pri klíčení. Bez „svojej“ huby orchidea nevyklíči, ale ak vyklíči a huba ju nezničí, kým jej narastie prvý list, tak sa rovnováha posúva smerom k orchidei. To platí pre zelené orchidey. Okrem toho ale existuje aj na Slovensku niekoľko druhov, ktoré buď vôbec nemajú chlorofyl, alebo ho majú málo alebo je ešte k tomu aj nefunkčný, čiže sú hnedé alebo žlté a niekedy dokonca kvitnú pod zemou. No a takéto rastliny sú od húb úplne kompletne závislé, huby pre ne získavajú všetky živiny. Toto je už na hrane parazitizmu, ale aký-taký osoh z tohto spolužitia aj huba. Ešte raz, kvitnúca rastlina zotročí hubu, ktorú predstavujú len akési vlákna pod zemou, žiadny dubák. No poprdeli.
Zľava doprava: hniezdovka hlístová, koralica lesná, modruška pošvatá
Zelené
Aj podľa názvu opak predošlej skupiny, ale v prírode sú rovnako nenápadné, pretože ešte aj kvitnú na zeleno. Tieto sú zas na hubách najmenej závislé. Ako príklady som vybral jednu z našich najbežnejších orchideí, bradáčik vajcovolistý, a jednu z najzriedkavejších, s dosť neistou budúcnosťou, hľuzovec Loeselov.
Zľava doprava: bradáčik vajcovitolistý a hľuzovec Loeselov
Malé
Toto je asi najumelejšia skupina z tohto článku, vlastne som ju sem dal len kvôli tomu, aby som článok mohol ukončiť skupinou „Veľké“. Veľa našich druhov meria len niekoľko centimetrov, pričom môžu byť nezelené (sklenobyľ bezlistá), zelené (hľuzovec Loeselov, vstaváčik alpínsky), prípadne aj bizarné, hoci inak než hmyzovníky z prvej skupiny tohto článku (pokrut jesenný).
Zľava doprava: pokrut jesenný a vemenníček zelený
Veľké
Tieto druhy sú veľké. Sú vysoké, majú veľké kvety alebo ak ich majú malé, tak sú vo veľkých súkvetiach. Niektoré sú neprehliadnuteľné aj z diaľky, iné až nepochopiteľne nenápadné, hoci stojíte kúsok od nich. V každom prípade sú krásne, tak ako všetky ostatné.
V smere hodinových ručičiek: črievičník papučka, jazýčkovec východný, vstavač purpurový a vstavač vojenský
Určite ste si všimli, že článok vlastne ani nie je článok, ale len pár polepených fotiek, chýba viac informácií, príbeh, myšlienka. Buďte radi aj za to. Už je to jeden a pol roka, čo som si povedal, že takéto niečo napíšem (myslel som si, že to bude rozsiahlejšie a viac „botanické“) a narýchlo som po lesoch a lúkach fotil druhy, pri ktorých som mal pocit, že v článku musia byť. Takže hoci tento článok nie je naodkladanejšia vec v mojom živote, tak z prvého nepostupového miesta ide do baráže. Asi tak o rok si povieme niečo o slovenských mäsožravých rastlinách.
