Ďalšie stretnutie s veľkými skúsenosťami sme mali pri poruche potrubia, kde nám pretekala voda z umývadla a pomaly vytápala posilku pod nami. Jedného dňa nám zaklopal na dvere hlavohruďový chalan a nám hneď zredlo, kto včera balil jeho ženskú niekde vonku pod parou. Našťastie sa tváril vcelku priateľsky a upozornil nás, že sa na strope posilky pod našou izbou urobil fľak, asi z vody. My sme videli, že máme pod umývadlom trošku plesne, ale nejak nás to nezaujímalo, lebo plesne bolo všade toľko, že skúsenejší hubár by si prišiel na svoje a nazbieral aj plný košík nástenných a stropných hríbov. Zavolali sme teda údržbu, že pravdepodobne a nevedome niekoho vytápame. Prišiel najskôr jeden z pánkov, ktorý skonštatoval, že máme pleseň a že to asi niekde tečie. Zavolal kolegovi, ktorý to mal prísť opraviť. Prešiel deň a ten, čo to mal opraviť, prišiel na obhliadku a skonštatoval, že máme vlhko a aj pleseň a že s tým treba dačo robiť. My sme mu povedali, že vieme a že to mal opraviť on, podľa slov kolegu. On nám zajebal že sme drzí, že on takéto neopravuje a že to máme nahlásiť na údržbu. Tak sme poslali mail znova. Prešiel týždeň, prišli ďalší páni z posilky, ďalší údržbári skonštatovali že máme vlhko a až po dvoch týždňoch sa našiel majster, ktorý vymenil sifón a bolo po probléme.
Problém s plošticami, ktoré boli agresívne hlavne vtedy, keď sme zaspávali s nula promile alkoholu v krvi, sa nám veľmi nedarilo riešiť. Údržba poskytla oficiálne stanovisko, že daná háveď migruje z bloku na blok, z intráku na intrák a že momentálne evidovali sťažnosť zo šturáku a manželákov a teraz asi prešli ku nám a že zasa pôjdu ďalej. Vydymovanie či postreky čistou vodou nepomáhali, tak sme sa rozhodli nachytať ich do krabičky a zaniesť priamo na ubytovacie. Tam sme si poctivo vyčkali rad. Keď sme vošli do miestnosti a vysvetlili sme pani náš problém, že naozaj nemôžeme spávať, že sa s tým nepodarilo doteraz nič urobiť, ona len mykla plecami a povedala, že to nie je jej problém. To ma fakt už nasralo, otvoril som krabičku, vyjebal som jej ploštice na koberec a so slovami, že to je teraz už aj jej problém, som odišiel preč. Do týždňa sme dostali mail, že naša izba, ako aj ďalšie štyri na našej chodbe budú v lete zrekonštruované.
Mlynská Dolina je miesto, kde sa stretáva mládež z celého Slovenska a častokrát sa prekvapí, že na pomery, čo tu vládnu, nie je fyzicky ani psychicky pripravená. Pracovne sme si tento jav nazvali: Byť požutý mlynskou. V praxi to dokázala jedna z našich kamarátiek z ďalekého východu, inak veľmi milá a pekná babena, ktorá sem prišla na víkend. Nahodená na večer, s príjemnym parfémom, úsmevom a zatiaľ všetkým pohromade nás stretla na zastávke, pozdravila sa a sľúbila, že keď pozdraví sestru, pridá sa k našej źúrke. Bolo asi deväť hodín večer. K nám sa žiaľ nepripojila. Narazili sme na ňu po jednej hodine v noci, kedy maximálne rozjebaná v špinavých rozdriapaných šatách, vybitým predným zubom s fľašou v ruke a pokrikom „poďte jebaaaaať“ utekala smerom ku nám. My džentlmeni sme sa radšej, zo strachu o naše čisté tričká a zachovalé gule, vydali iným smerom a túto udalosť držali v tajnosti. Doteraz. Tu sa naplno prejavil efekt požutia a vypľutia Mlynskou Dolinou, ktorým trpeli hlavne prváci, ich kamaráti, ktorí prišli na víkend, či babenky hľadajúce zábavu na dne fľašky.
Divoké párty boli poznamenané takmer vždy nejakou perlou, ktoré sme si postupne skladali dohromady na spoločnom večernom obede po ťažkých izboviciach, chodboviciach, blokoviciach, krúžkoviciach, ročníkoviciach, beániách, oslavách, piatkoch, sobotách, pondelkoch, utorkoch i štvrtkoch, smútkoch, rozchodoch, niekedy po stredách či sviatkoch alebo všedných dňoch. Predstavte si pocit, keď sa ráno na izbe zobúdzate na veľký smrad a divné fučanie pri tvári. Kurva, ešte aj teraz som sa strhol, keď som si predstavil, ako na mňa po ťažkom rannom zobúdzaní pozerá rozďavená tlama vlčiaka. Jeho páchnúcí dych postupne prebral aj ostatných členov izby a začali sme skladať mozaiku, ako sa tu vlastne tento kojot vzal. Zistili sme, že sme ho kúpili od bezďáka za dve eurá, lebo potreboval na pivo. Večer nám to prišlo ako super nápad a jemu tiež, tak sme to dohodli a pes bol náš. Doteraz neviem, ako sme prešli cez vrátnicu, ale asi sme aj za psa ukázali preukaz v podobe bielej vreckovky a bol pokoj. Psa sme potom vrátili majiteľovi, ktorý sedel od večera pred tou krčmou, kde sme ho od neho kúpili a čakal, že sa pes vráti. Dve eurá sme však už viac naspäť nedostali.
Znakom poriadnej party bolo aj spitie sa do nemoty, kedy ľudia nevedeli, čo robili a na čo sa nepamätajú, to sa nestalo. Takýmto prípadom bolo aj ranné zobúdzanie sa do opäť raz smradľavej izby. Tentokrát však zápach pripomínal už notoricky známe upchaté hajzle. Alkoholom posilnený kolega to v noci neodhadol a v domnení, že je na internátnej toalete, sa vysral do skrine svojho spolubývajúceho. Neviem si predstaviť, ako dokázal v tej skrini sedieť, nie to ešte srať, ale viem, že výsledok si spolubývajúci poctivo našiel. Darček pod stromček.
Ranné vstávanie s opicou na hlave vo veľkej miere „spríjemňovali“ neustále prichádzajúci a odchádzajúci študenti a študentky, ktorí veľmi radi za sebou ťahali svoje ťažkotonážne kufre hore briežkom, tvoreným zabetónovaným fajne hrboľatým dunajským štrkom. Na letisku si pri počúvaní tohto zvuku pripadáme cool, lebo cestujeme a zvuk koliečok príjemne dokresľuje atmosféru odletov. Na intráku vám však ide obrúsiť uši, keď si predstavíte, že na átriákoch býva cez 3000 študentov, ktorý sa so svojou batožinou dennodenne pohybujú práve touto prepravnou tepnou.
To be continued...
