Prvá časť
Študentské mestečko v Mlynskej Doline zub času už značne poznačil, no návštevníci z radov rodičov si pri vstupe do izieb svojich ratolestí v prvé školské dni s úsmevom zaspomínajú na rovnaké postele, vankúše, skrine či statočný púšik na chodbách z upchatých hajzlov. Reč je o internátoch, ktoré sa vo väčšine prípadov nezmenili už niekoľko desiatok rokov.
V študentskom mestečku som prežil tri roky plné zážitkov, ktoré raz budem zdieľať so svojimi deckami, ak sa rozhodnú bývať v džungli menom Mlynská Dolina. Ako študent, ktorý prichádza z malého mesta a je plný očakávaní, som sa aj ja dostavil na zápis do ubytovacieho zariadenia Mlyny UK. Zelenou strelou s označením 39 som sa značne pohmoždený, náporom stoviek študentov, vypadávajúcich na jednotlivých zastávkach z dverí autobusu, dostal až pred okrúhlu budovu niekdajšej diskotéky Alibaba, z ktorej je teraz poliklinika. Kedysi sa tu hlavy rozbíjali, teraz sa tu šijú. Tu som zistil, že spánok sa dá praktizovať aj na schodoch dole hlavou. Presvedčil ma o tom študent z Afriky, ktorého som neskôr spoznal lepšie ako speváka slovenských ľudoviek s pohárom piva na hlave v tunajších študentských pohostinstvách. Ťažký frajer, akurát nezvládal opojnú chuť zlatistého moku. Postupoval som ďalej v smere navigácie v mobile, až som nabúral do päťdesiatmetrového radu študentov, ktorý sa ako had ťahal od vstupných dverí „Šturáku“ takmer až po zastávku autobusu. Po hodinovom čakaní som sa dostal konečne do budovy, kde som zistil, že sa o tento drobný dav študentov starajú pri dvoch stoloch len dve dámy. Nepoučený a znechutený státím som sa pobral k jednej z nich, predložil všetky potrebné formality a čakal na preukaz. Tu sa ma pani opýtala, či chcem aj posteľnú bielizeň. Ja som sa opýtal, či je to v cene, alebo sa za to extra platí. Chcete alebo ne, povedala pani so zdvihnutým hlasom. Ja som sa teda ešte raz slušne opýtal, či je za to špeciálny poplatok a ako to funguje. V tom sa stará postavila a pred xichtom mi zrevala:”tak bereš si to prádlo alebo ne!!!” Už fakt nasratý, zapotený a hladný kričím: “prádlo mám piči, daj mi kartu a nebľač!” S pokojom anglického šľachtica mi podala kartičku a dodala: „no vidíš, ani to nebolelo.”
Moja ďalšia cesta viedla na internát, ktorý som mal napísaný, ešte vtedy, na papierovej kartičke. Btw. teraz sa už na internáty dá dostať len pomocou ISIC karty cez “high tech” vo dne v noci strážený turniket, ako by ste vstupovali na štadión Slovanu Bratislava. Vtedy len zelenobiela kartička s ligotavým celofánom oprávňovala k vstupu do priestorov internátov všetkých, ktorý ju nosili pri sebe. Ak si ju zabudli, ostražitej kontrole sa stačilo preukázať vizitkou, servítkou či dokonca len pokývnutím ruky smerom k SBS-károvi, ktorý sedel na svojom kontrolnom stanovišti v búde. Ak ste prešli bez legitimovania sa, z búdy zakričal: “mladý pán, sereme na to? Sereme na to?” a znova za sebou zatvoril okno. Vstup bol teda pomerne jednoduchý, no našli sa aj takí, ktorí pracne preliezali balkóny a neraz si nabili gule na pomerne širokom zábradlí.
Prišiel som teda po blok na „átriákoch“ kde som mal bývať a začal som si hľadať svoju izbu. Prvým šokom pre mňa bola omamná vôňa hovna a šťanky, ako na pár týždňov neumývaných verejných hajzloch. Vravím si, je asi po lete, býval tu kadekto a upratať sa asi zabudlo, tak som to neriešil a pokračoval som v hľadaní izby. Keď som prišiel na poschodie, kde som mal bývať, zo sprchy vybehla nahá ženská a len svojimi rukami si zakrývala intímne partie. Slušne som sa teda pozdravil, ona tiež a zmizla v jednej z izieb. Pokračoval som v čekovaní čísel na dverách a smrad hovna stále silnel. Nedalo mi to, tak som sa poobzeral okolo a v kúte som našiel sračku, rozťahanú na metre štvorcovom a plno múch, ktoré z nej vylietali. Jebať na to, bude sa upratovať. Týmto chcem inak vyjadriť hlboký obdiv, sympatiu i veľkú mieru ľútosti slečnám a paniam upratovačkám, ktoré túto víkendovú rutinu upratovať museli.
Keď som našiel dvere svojej izby, snažil som sa ich odomknúť. Kľúč nie a nie vojsť dnu. Všimol som si, že na konci chodby na tento istý problém pičuje aj druhý mladík. Po preskúmaní situácie sme zistili, že v kľúčových dierkach je nadrbaná nejaká cestovina, pripomínajúca špagety a nám sa tam jednoducho kľúč nedá vopchať. Šli sme teda vyhľadať pomoc na ubytovacie oddelenie, kde nám dali mobilný kontakt na jedného z údržbárov. Po polhodinovom čakaní nám prišiel na pomoc a so šťavnatým komentárom, kde tí kokoti na takéto chujoviny chodia, nám vymenil kľúče a mohli sme sa nasťahovať. Izbu som mal po optickej stránke veľmi zachovalú. Skryté zrakom však ostali len ploštice, ktoré nás po krátkom čase začali napádať. Prvé týždne nás však nechali na pokoji a my sme sa oddali krásam študentského života, ktorý so sebou prinášal prežúrované noci, ťažké vstávania do školy a stále zagrcané a obsraté hajzle.
To be continued...
