Ak muž nemá záľubu aspoň v jednej činnosti, pri ktorej môže s trochou smoly prísť o život, tak to nie je muž, ale iba žena s chlpmi. Prípadne IT špecialista. Je to niečo, čo robí muža mužom, už len pre ten pocit, keď sa na jeho odchod s obavami pozerá žena a hovorí "Daj si na seba pozor." Je to oveľa lepší pocit ako keď vám povie "A nezabudni zase kúpiť aj banány."
U mňa je táto činnosť niekoľkohodinové štveranie sa v snehu do kopca, aby som sa následne pustil dole kopcom. V nasledujúcich zopár článkoch sa vám nebudem snažiť priblížiť tento šport, ale skôr prerozprávať svoje viacročné zážitky.
V roku keď moju hlavu zdobili dlhé vlasy namiesto plešiny a Dzurinda bol prvý raz premiérom, mi začiatkom apríla volá Braňo a vraví: "Poď na hory so mnou a Andrejom, vyšliapeme a dáme si freeride." V Bratislave je v tom čase takmer dvadsať stupňov, ale napriek pochybnostiam sadám do auta a vyrážam smerom do Žiaru. V tom čase znamenalo GPS nanajvýš tak Golfský prúd sakra, takže sa musím spoľahnúť na Braňove navigačné inštrukcie, ktoré sú veľmi svojrázne - na poslednej odbočke odboč doľava. Doteraz sa ho pýtam, ako presne sa dá rozoznať, že odbočka pri ktorej som, je naozaj posledná. Parkovisko, ktoré sa nedá nezbadať zbadám už na tretíkrát a môžem ísť na Žiarsku chatu. Braňo mi zabudol povedať, že na chatu je to od parkoviska päť a pol kilometra a tak mám na chrbte okrem snowboardu aj ruksak plný zbytočných vecí, ako napríklad čisté tričko na každý deň. Momentálne by ma s takou nepotrebnou výbavou kamaráti vysmiali.
Spomienky na našu horskú výbavu sú smiešne. Andrej je lyžiar, ale lyže a lyžiarky nesie na chrbte, lebo ešte nemá výbavu na skialp. Ja s Braňom máme na chrbte snowboardy a máme tú výhodu, že môžme mať snowboardové boty na nohách. O veciach ako mačky, cepín, snežnice, či nebodaj PIEPS sme v tom čase ani nepočuli, o lavínach sme vedeli toľko čo socialisti o fungujúcej spoločnosti, a poistenie na zásah horskej služby asi ani neexistovalo. V skratke, výbava a horské znalosti priemerného českého horského turistu. Naša nevybavenosť je pre našu bezpečnosť výhodou, pretože po päťhodinovom šliapaní v snehu nad kolená sme došli tam, kde sme dnes za hodinu, t.j. relatívne ďaleko od vrcholov a s mizivou šancou padnutia lavíny. Tým, že sme nikam poriadne nedošli, máme falošný pocit nezraniteľnosti a tak vzniká naša pravidelná lyžovačka v Žiarskej doline.
O dva roky neskôr má Andrej už nakúpenú základnú výbavu a tak môže šliapať v lyžiach, zatiaľčo my s Braňom sme stále bez snežníc. Vydávame sa smerom na Smutné sedlo, čo je najjednoduchší výšľap, aký si môžete vybrať a chodí ho najviac ľudí. V Smutnom sedle nás Andrej presvedčí, že máme na viac, pretože máme na viac, je to zjazd pre skialpinistov v dôchodku. Ak sme v niečom naozaj dobrí, tak určite v tom, že sa vieme bez ohľadu na zdravý rozum a následky pustiť dole kopcom akýmkoľvek terénom. Andrej je apoštolom školy lyžiarskeho minimalizmu - filozofickej teórie, ktorá hlása, že oblúky ťa iba spomaľujú a keď je tvoj cieľ maximálna rýchlosť, sú vlastne kontraproduktívne. Napriek tomuto som vtedy ešte nevedel, že Andrejovi na horách chýba pud sebazáchovy aj smerom do kopca. Vyberáme sa na Tri Kopy a cestou spoznávam, aké je to báť sa o svoj život. Ak ste niekedy šli po meter aj pol širokom chodníku, v silnom vetre štvornožky po kameňoch a snehu s priepasťou po oboch stranách a boli ste úprimne presvedčení, že zomriete, tak viete presne, ako som sa cítil. Rozmýšľam, či nie je neskoro dať sa na vieru, zároveň kričím na Andreja, že ak toto prežijem tak ho zabijem a v duchu si sľubujem, že na tento kopec už v živote v zime nepôjdem a tento sľub mi vydrží asi päť rokov. Dostávame sa do časti, odkiaľ sa chceme spustiť - na sever, kde jazdenie nie je povolené. Kým sa stihneme pripraviť na zjazd, dobehne nás chlapík z horskej služby a vysvetlí nám, že tam kde sa chceme spustiť, sa nemôže chodiť. Pokým sa pripravujeme na ďalšie šliapanie, pozorujeme ako sa horskáč pustí s partiou svojich kamarátov presne tam, kde nám pred chvíľou zakázal a užívajú si nikým nejazdený sneh.
Nakoniec vyjdeme na Hrubú Kopu, odkiaľ sa pustíme smerom k Príslopu, kde si chceme ešte vyjsť Kubov žľab. Ten má vo svojej najstrmšej časti približne štyridsaťpäť stupňov a tak vám stačí vystrieť ruku a dotýkate sa svahu. Andrej vychádza bez problémov s lyžami na chrbte, ja v najstrmšej časti neviem pokračovať - tridsať centimetrov snehu a pod ním ľad. Prejdem meter hore, skĺznem sa dva metre dole. Takto sa pokúšam prejsť jedno miesto asi štyrikrát, ale nejde to. Andrej sa vracia a prekope mi lyžiarkami ešte jednu cestu, ale znovu sa šmýkam dole a tak sa rozhodnem otočiť. Braňa totálne ovládla panika. Zatiaľčo cestu po hrebeni Troch Kôp zvládal oveľa lepšie ako ja, tu sa zasekol na kopci a kričí na mňa, aby som ho došiel držať, kým si obuje snowboard. S Andrejom mu vysvetlíme, že riziko akéhokoľvek zranenia je minimálne a snažíme sa upokojiť jeho paniku chlácholivými slovami. V praxi to celé znie takto: "Nebuď kokot a poď hore." Braňo však nie je schopný spraviť krok žiadnym smerom, iba nadáva na Andreja a prosí ma o pomoc. Andrej sa zachová ako kamarát a ide ďalej hore, tak to ostáva na mne. Paradox je, že miesto kde som ja je oveľa strmšie ako to, kde je Braňo a ja si tam mám obuť snowboard a pustiť sa k Braňovi aby som ho držal pri obúvaní snowboardu. Nič iné mi neostáva a tak to spravím. S Braňom sa dohodneme na rituálnej vražde Andreja, ale večer pri borovičke mu nakoniec odpustíme.
Kebyže ho zabijeme už vtedy, ušetrili by sme si minimálne päť ďalších situácií, kde sme si mysleli, že jediné čo nás čaká je smrť.
