Blíži sa zima a sauny idú dostať na prdel. Všetky pracujúce a pracujúci vo wellness centrách budú totálne na prášky, pretože nebudú vedieť, ktorému pánovi skôr podať uteráčik, kam priniesť levanduľovú limonádičku alebo ako vyriešiť momentálne nedostupnú teplú vodu v sprche. A keďže vonku ešte úplne nemrzne (ale kosa už mi býva), zašiel som si tam nenútene a čisto bez prípravy tiež. Hneď, ako som vkročil do areálu centra, som si uvedomil, že je nedeľa. Vtedy sa mi v hlavičke rozkrútili kolieska, dal som si 5+5 dohromady a počet stojacich áut pred vchodom mi mierne naznačil, že bude kurvamierne plno. Priateľka, ktorá mimochodom vo wellness centre robí, sa po príchode dala do reči s jednou slečnou z recepcie. Moja predtucha bola správna a prvé, čo som počul, bolo „ahoooj, dneska je to nátresk, nestíhame, máme totálnu plnku“. Potom prišli na rad zdvorilostné reči, čo som ale nevnímal a sústredil sa na čas, za ktorý dostanem svoj náramok od skrinky, uteráčik a dečku. Po pár minútach sme sa dočkali a išli sa prezliecť. V šatni som dokonca ani nelamentoval nad tým, ako skrinku otvorím, lebo už nejaký ten piatok nie som žiadny saunový zelenáč. Párkrát som sa už vyhriať bol a moje prvé razy v otváraní skriniek s rôznymi mechanizmami sa bežne končili zavolaním personálu, aby mi pomohol alebo niekoľkominútovým bojom s elektronickým náramkom a systémom otvárania. Tentokrát všetko bez problémov, ide sa saunovať!
Po vstupe do saunového sveta, kde vládne prítmie a rozlieha sa relaxačná hudba, sme sa rozhliadli a zistili, že zvesti neklamali, naozaj plno. Sauny plné, sprchy nonstop v obehu, lehátka zapratané. V takom prípade sa musí zvoliť taktika plíženia, kedy sa pohybujem veľmi pomaly, možno aj prikrčene, aby nazeranie do sáun nevyzeralo trápne a ja som nemal pocit menejcennosti. Som presvedčený, že to pôsobilo menej trápne ako zaostalo, ale situácia si tieto kroky vyžiadala. Pomaličky sme sa prechádzali po malom areáli a nazerali na jednotlivé „atrakcie“. Táto taktika sa osvedčila v suchých saunách, kde bolo poza sklenené dvere vidieť, že je plno a mohli sme sa hneď pakovať inam. Už menej úspešní sme boli pri parných, kde bola viditeľnosť nulová a bez otvorenia a nakuknutia sme boli bez šance. Osud nám tak na začiatok doprial saunu fínsku a trošku sme sa zahriali. Aj keď to bola zóna, kde by sa rozprávať nemalo, dozvedel som sa, že film Everest je totálna kokotina, ale už som sa nedozvedel, prečo si to dotyčný myslel. Škoda, v tej chvíli ma jeho názor zaujímal.
Ďalšia v poradí, kam sme sa zmestili, bola akási stromová sauna. Miestnosť 4x3 metre, všade nejaké konáriky na stenách a výška tiež nebola nijak závratná. Či som si nejebol hlavičku o jeden z konárikov, keď som sa pomaličky driapal na druhý schodík, že si sadnem? Jebol. Nie tak silno, aby to ukrutne bolelo, ale ani slabo, aby som to nespomenul. Do miestnosti sa vchádzalo prechodom cez priestranstvo pod holým nebom, takže som jemnú zimu nejak prekonal a užíval si aspoň prvých pár minút teplo, ktoré mi počasie vonku nedoprialo. Samozrejme, že som nevydržal ani do polovice presýpacích hodín a už som si balil svoju ťažko nadobudnutú nemocničnú bielu plachtičku.
Potom sme sa presunuli do malého bazénika, kde sa dá sadnúť do bubliniek a vybobtnať si guliská či pysky do bezvedomia. Rád si do toho pchám aj anus, ale nejak mi tentokrát nebolo dobre od bruška a mohol som to tam zosrať. Zostalo len pri guliskách. Nebola to ale klasická jacuzzi, pretože sa čiastočne dalo aj plávať a jedna strana bola presklená, takže bolo možné zvonku vidieť, kto pod vodou krepčí a trápi sa. Ako som už spomínal, na recepcii mám spojku, pohybujúcu sa tu celkom často a mám tak vždy informácie z prvej ruky o tom, čo sa vo wellnesse udeje. Tak napríklad tento bazénik si pred pár týždňami prešiel skúškou ohňom a rozpútala sa tu nefalšovaná trtkačka. Žena ňadrá na skle, chlap kláti odzadu a ostatní zákazníci sa môžu ísť pojebať, pretože #tutrtkámemy a #dontgiveafuck. Ostatní, ktorí sa tomu prizerali (zväčša chlapi), dostali poukážky do budúcna ako „bolestné“, no v ten deň sa už do bazéna neodvážil nikto. Teraz sa tu neudialo nič nezvyčajné a bol len akýmsi medzistupňom pred niečím, čím som si vlastne nebol istý, čo to je. Išlo o špecialitu wellness centra - saunový ceremoniál.
Vedel som len, že budem viac, než 10 minút zavretý v saune s ďalšími dobrovoľníkmi, ktorí si priplatili pár drobných a že hlavný máčo bude saunový majster. V takomto teple sa necítim príliš komfortne už od začiatku a ešte viac som ľutoval, keď som sa do sauny pred uzavretím a začatím rituálu dostavil o minútku skôr. Na moje prekvapenie vstúpila žena, predstavila sa a povedala, že sme sa ocitli na Alpskom ceremoniáli. Ihneď aj dodala, že to bude o dosť drsnejšie ako obyčajne a že sa máme pripraviť. Tak som sa teda psychicky pripravil, rozbúchalo sa mi o čosi viac srdiečko a išlo sa na vec. Bože, ako som sa ja strašne začal báť o svoj holý život. Rozpálené kamene v strede miestnosti sa poliali mentolovou vodičkou a ihneď mi zajebalo do hlavy. Následne som počul, ako vraví, že to môže trošku štípať, nak si zavrieme radšej oči. „Ako seriózne? Čoho je toto ceremoniál, smrti?“ V poriadku, dbám o svoju bezpečnosť a oči som si zavrel. Vtom vytiahla uterák zabalený tak, ako by s ním niekoho chcela jebnúť po rozpálenom tele. No a stalo sa niečo horšie. Že vraj ide rozprúdiť návaly teplého vzduchu a začala s tým šľahať vo vzduchu ako s vrtuľou. Teplo ma skoro roztrhlo na polovicu, no fakt, že som skoro skapal, som (zatiaľ) nedal nikomu na vedomie. Som si myslel, že to horšie už nebude, že sa dievča kus uvedomí, ustáli sa a nechá nás užiť si aspoň na chvíľku pokoj. Nie! Ona si pre všetkých pripravila návaly osobne! No a tak postupne začala každému do hlavy tlakovať po štyri zábery uteráčikom. Prvé kolo som ešte nefučal, ale druhé už sme začali fučať asi piati, podotýkam, že len chlapi. Následne sa saunou vznieslo, že si dáme posledné najhoršie kolo a kto chce, môže ísť von. Nikdy som z miesta nevystrelil rýchlejšie a pratal som sa jednoducho von. Pocit, keď som vyšiel do zimy, bol na nezaplatenie. Síce som niečo ako pocit chladu nepociťoval, no úplne mi stačilo, že som sa odtiaľ dostal. Bez života som si ľahol na lehátko a sledoval svoje pariace sa telo sťa islandský gejzír. Akoby som v tej saune nechal časť seba, už som to nebol ja. Nehybne som postupne zaspával na chlade, keď sa zrazu vyrojili ostatní a ihneď zaujali polohu mŕtvol na lehátkach pri mne.
Čo robiť, keď so silami na dne rozmýšľam o význame svojej existencie a cítim sa ako vygrcaná čerešnička? No samozrejme, ideme do relaxačnej miestnosti. Zostali len zlé drevené sedačky, lebo sa ukázalo, že po ceremoniáli nie sme jediní, kto potrebuje regeneráciu v tichu. Počet zničených chlapov určite prevyšoval ženy v miestnosti a ak tam aj nejaké boli, tak len zo súcitu z ich slabšími polovičkami. To už bola naša posledná zastávka, jednak už vypršal čas a navyše som už nemal energiu ani na ležanie. V šatni som tentokrát so zámkom bojoval, kým sa mi vysilenému podarilo prelomiť tento enigmatický kód a mohol som si povyberať veci. Zaplatené, vysaunované a ďakujem, do leta mám saunovačky dosť.
