Kto sa raz rozhodne navštíviť Poľsko, mal by si najskôr niekoľkokrát prečítať tento článok na českej Necyklopedii. Treba si uvedomiť, že takmer všetko, čo sa tam píše, je naozaj pravda. Že v Poľsku nie je nič, čo by stálo za reč, je stará známa vec, aj keď pre milovníkov temnej histórie 20. storočia je dobré pripomenúť, že Poľsko je krajina s najväčšou koncentráciou koncentračných táborov na svete. Poľsko je navyše krajina, v ktorej nechcú žiť ani samotní Poliaci. Oveľa viac ako v Poľsku ich teda nájdete v Írsku, UK a v nemeckej futbalovej reprezentácii. Čo teda môže bežného človeka vyzbrojeného uvedenými vedomosťami donútiť, aby strávil v Poľsku týždeň zo svojej drahocennej dovolenky, ak teda úplne náhodou nie je fanúšikom čítania poľskej literatúry v krakowských kaviarňach? Nič. Ale zaregistrovali ste slovíčko „bežného“, však?
Poľsko je v podstate jeden veľký močiar. To je vlastne informácia, ktorá pre väčšinu ľudí plnohodnotne nahrádza predchádzajúci odstavec, ale pokiaľ máte radi močiare a máte okolo seba ľudí, ktorí sa vedia nadchnúť pre rovnakú vec alebo vám to len tolerujú, je Rzeczpospolita Polska prvou voľbou. Jednou z volieb. Hmm, z núdze cnosť. Nebudem vás otravovať floristicko-faunistickými kritériami, ktoré stáli za voľbou Poleskiego parku narodowego (PPN), ale je dobré vedieť, že je odtiaľ bližšie na Ukrajinu a do Bieloruska, než do najbližšieho poľského mesta. Prežili sme niekoľkohodinové kolóny pred Krakowom, jazdu po poľských cestách 1. triedy, kde keď chcete predbehnúť kamión, za ktorým sa vlečiete už pol hodiny, tak idete ľavými kolesami po tráve, išli sme cez dediny, ktoré mali len dve ulice (Jana Pawła II., a Karola Wojtyłu) a okolo 22:00 sme sa dostavili do Urszułinu. Keď som sa pýtal na usadlosť, kde sme mali byť ubytovaní, takmer som dostal na držku od nadrbaných Poliakov (naivne som si myslel, že nadrbaný Poliak v Poľsku je menej háklivý na akékoľvek otázky než nadrbaný Poliak na Slovensku).
Hneď ako sme vystúpili z auta, pustili sa do nás komáre. Miliarda malých zmrdov vám piští okolo uší, a kým ste príliš zaujatí riešením toho, aby vám necicali krv z pier, ďasien, očných viečok a rohovky, ďalšie stovky upírov vám už stihli odpiť asi deci krvi z nôh, rúk a chrbta. V izbe pochopíme, že nie je dôležitá čistá kúpeľňa s teplou vodou, parkovacie miesto alebo čerstvo nadojené mlieko každé ráno. Jediné, na čom naozaj záleží, sú tie skvelé sieťky na oknách, pri ktorých sa zhodneme, že akúkoľvek manipuláciu s nimi bude riešiť ľudový tribunál, trestom bude hodinový pobyt vonku po zotmení a bez repelentu. Ozaj, zabudol som vám povedať, že Poleski park narodowy je miestom s najväčšou koncentráciou losov v Poľsku (los, to je také zviera ako jeleň, len asi trikrát väčšie a s hlavou pripomínajúcou cuketu). Tak sme sa hneď domáceho spýtali, či sa tu niekde dajú vidieť. Nerozumie. Na vine je naše L, namiesto ktorého Poliaci majú to ich priteplasté Ł. Nakoniec pochopí a odpovie: „Łośie?[Uošie?] Bardzo rzadko.“ Na druhý deň konečne za svetla vidíme, kam sme vlastne prišli. Je to jedna z niekoľkých desiatok usadlostí medzi jazerami, ale tie (jazerá ani usadlosti) samozrejme vôbec nevidno kvôli vrbinám a trstine. Do dediny je to pár kilometrov, ale na to, aká je to riť, tam majú skvelú reštauráciu. Za pár złotých sa človek naje, že sa odtiaľ musí odplaziť. Keď teda príde na to, čo mu v tom jedálnom lístku ponúkajú. Sám nemá šancu, a tak si zavolá na konzultáciu čašníčku a zostane z toho ešte viac sprostý. Świnia je jasná, ale čo z nej nám chcú naservírovať, nechápeme. A keď sa nás nakoniec spýta, či si k tomu prajeme surówky alebo warzywa z wody, máme chuť ísť do kuchyne a prstom im ukazovať, čo si dáme.
Keď sa v tomto kraji rozhliadnete okolo seba, nerozumiete, čím sa tu ľudia živia. Vraj sa niekde nablízku ťaží uhlie, každý má svoje políčko a nejakú tú kravu či kozu, každý je, samozrejme, pripravený ubytovať zblúdilého turistu, ale pri ich množstve a vyslovene smiešnych cenách ubytovania a stravy ich to uživiť nemôže.
Poľsko je jeden veľký močiar. Miestami schodný.
Poľskú kultúru sme spoznávali pri ohni. Vedľa nás sa totiž ubytovali dve rodiny roduverných Poliakov, chvalabohu len na víkend. Normálne rodičia, deti a niektoré z nich možno ani nie vlastné. Došli v piatok večer, odišli v nedeľu doobeda a medzitým len grilovali a pili pivo. Nie, neviete si predstaviť poľskú grilovačku. Doniesli so sebou nejakých slabých 50 kg klobás, párkov a podobného matrošu, v piatok rozohriali gril a už len žrali. V sobotu na raňajky boli grilované klobásy, potom sa spustil lejak, tak presunuli gril pod prístrešok a pokračovali celý deň. A do toho všetkého poľská tanečná hudba, ktorú by u nás nepustili ani na kolotočoch. K večeru už bolo možné opekať pod holým nebom, čo sme využili aj my a pri všetkej skromnosti si opiekli svoj kúsok slaniny. Dáme sa do reči s grilmajstrom Tadeuszom (alebo ako sa volal) a nech spomenieme akúkoľvek krajinu, v minulosti tam určite pracoval. Teraz robí v Juhoafrickej republike, tak si pomyslíme, že to bude zrejme nejaký inžinier. Chyba lávky, je to klasický poľský národný hrdina, inštalatér. V nedeľu nám darujú svinstvo, čo nestihli zožrať, asi tak 15 kg mäsových výrobkov bez vône a chuti. Domáci sú asi zvyknutí len na tieto typy hostí. To, že my sme každý deň v teréne, či prší alebo praží slnko, im natoľko nejde do hlavy, že keď odchádzame, každému z nás venujú knižku o národnom parku.
Rašeliniská a močiare spĺňajú moje tajné floristické sny, ale keď konzultujem výskyt niektorých druhov s pracovníčkou PPN, dozviem sa len: „Bardzo rzadko.“ Najväčším problémom sú komáre. Repelent účinkuje presne dve hodiny. 120 minút po poslednej aplikácii dostanete prvú včeličku a potom to už ide geometrickým radom. Večer sme zalepení od potu a repelentu tak, že to pomaly nejde umyť. Naše hlboké presvedčenie, že bez patričnej ochrany by nás komáre za hodinu vysali do sucha, narušil pohľad na dve Slovenky, ktoré nás čakali po jednom z výletov pri našom aute. Videli slovenskú ŠPZ, tak si mysleli, že sa zvezú. Smola, plné auto. Prišli vlakom/stopom a bývali v stane, dlhé nohavice a použitie chemikálií odpudzujúcich hmyz by ich asi pripravili o autentický zážitok. Pri pohľade na ne sme mimovoľne cúvli. Predsa len, kombinácia eboly a pravých kiahní nie je sranda. Možno však svoje telá zohyzdili zámerne, aby neboli priveľkým lákadlom v kraji, kde je tisíc možností, ako nechať zmiznúť človeka bez stopy. V tom prípade by som uznal, že to vymysleli geniálne, pretože si tak celkom neviem predstaviť hrdinu bez nepriepustného skafandra, ktorý by sa ich vôbec dotkol.
Za čo ale našich slovanských bratov treba pochváliť, to sú určite chodníky v PPN. Sú drevené, vedené ponad močiare tak, že sa dajú krásne prejsť suchou nohou. To samozrejme mne a V. nestačí, takže za zaujímavou fotkou neváhame zabrodiť mimo chodníka. Matfyzák T., ktorý vôbec nevedel, do čoho ide, a berie to ako týždňový pobyt na chate, si nás v tranze fotí a šomre si popod nos: „Toto mi nikto neuverí...“ Ďalšia atrakcia PPN sú vyhliadkové veže, postavené na miestach, kde sa naozaj dá niečo vidieť. Napríklad losy. Jeden pekný večer sme strávili na veži v nádeji, že nejakého uvidíme. Videli sme akurát tak desiatky sŕn, zajacov a podobnej hávede. Nakoniec som si v nekonečnej diaľke všimol pohybujúcu sa trstinu a po odfotení s ohniskom 400 mm a zväčšení vo foťáku zisťujeme, že z trstiny trčí hrb losa. Zhodneme sa, že je tam určite nejaký Poliak, ktorý na palici drží maketu losa a tak v mysliach turistov živí zdanie skutočného výskytu tohto kopytníka. Do tejto teórie nám perfektne zapadajú aj reakcie miestnych na naše otázky o výskyte losov, väčšinou len vypleštia oči a každý spomenie iné ročné obdobie, kedy sa dajú pozorovať. Nikto ale nepočul o tom, že by sa to dalo v lete.
Kultúrno-historickú vložku nášho pobytu obstará návšteva koncentráku Majdanek. Je to miesto, ktoré je dosť depresívne, primerane účelu, na ktoré bolo postavené. Depku posilňujú kričiace kŕdle havranov posedávajúce na ostnatých drôtoch. Z Majdanku je skvelý výhľad na sídliská Lublinu, bývalého hlavného mesta Poľska a pred druhou svetovou vojnou najžidovskejšieho mesta tejto podivnej krajiny. Aj keď tuším, že sídliská boli postavené neskôr, než láger, je mi jasné, že obyvatelia starého Lublinu mali tú ohavnosť celý čas rovno pod nosmi. O Lubline si prečítajte na Wikipedii, išli sme autom okolo centra, nevyzerá to úplne zle, ale kvôli centru mesta, čo je staré ledva 200 rokov, nebudem opúšťať vozidlo.
Majdanek a jeho havrany. Domyslite si ešte zvukové efekty a depka je kompletná.
Celkovo z môjho pohľadu hodnotím návštevu Województwa lubelskiego veľmi pozitívne a vzhľadom na moje masochistické sklony už dlhšiu dobu zvažujem opätovnú návštevu PPN, ale asi skôr v období priaznivejšom na pozorovanie losov. Udeľujem sedem kvitnúcich rosičiek okrúhlolistých z desiatich. Zároveň si ale uvedomujem zodpovednosť za ostatných čitateľov a pridávam veľmi empatické hodnotenie, podľa ktorého by sa mal orientovať bežný človek náhodne vytiahnutý z davu. Jeden a pol klobásy zo zrazeného jazveca osolenej cestárskou soľou z desiatich. Tá jedna klobása je za Majdanek, inak tam naozaj nie je nič, za čím by sa oplatilo cestovať .
