Článkov o fotení tu bolo neúrekom a každý má toho plné zuby. Plné zuby znamená, že nikto už o fotení nechce počuť a tobôž čítať.
Takže podľa mojej východniarskej logiky je práve teraz fasa čas na článok o fotení. Lepšie povedané o MOJOM fotení.
Mal som asi 13 rokov a samozrejme hlad po technike. Nakoľko sa písal rok 1983, technika veľmi nebola, takže môj dobrý otec sa ma snažil kŕmiť tým, čo bolo.
Bol fotoaparát Čajka. Ňe Lajka. Čajka. Síce dedo mal aj Leicu, ktorú ako partizán zvesil s dajakého chudáka Nemca výmenou za jeho život. Ale ja som mal Čajku.
Kučšičko rozdiel, ale nevadí.
Nemec, podľa rozprávania, takisto učiteľ, bol neštastný z vojny, nadával na Hitlera, a keď sa chvíľu bavili o politike, vojne, prírode, zemepise a o živote vôbec, dedo pochopil, že tento neklame. Javil sa ako slušný človek na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. Môj partizánsky dedo mu dal nejaké jedlo, poradil kade má ísť a Nemec mu na oplátku, aj napriek jeho protestu, vnútil Leicu, ktorú mu v roku 1958 na školení pre učiteľov ukradli.
Čajka.
Sovietsky výrobok, ktorý mal okrem selénového expozimetra aj tú výhodu, že jedno políčko filmu delil na polovicu. Takže na jeden 36 záberový film sa dalo nafotiť minimálne 72 obrázkov. A to sa oplatí. Pokiaľ človek film zakladal v tmavej komore, tak aj viac. Na učenie jak stvorené. A tak som s bakelitovou Čajkou prežil rannú pubertu. Niečo vyšlo, niečo nie, ale počet fotiek čo vyšli pomaličky ale isto rástol.
Išlo to ďalej. Keď som mal asi 15 rokov, vyškemral som Prakticu. Teda vyškemral. Fotil trochu aj otec. A keď videl, že ma fotenie baví, pod vianočným stromčekom sa objavila Praktica MTL 5B kúpená na dnes už slávnom Luníku 9. Tam bol tuzexový výpredaj pre rodiny vojakov a iných štátnych sosákov, ktorí obývali vtedy ešte nové a naozaj honosné sídlisko na okraji lesa. Praktica bola tuzexová a oproti štandardnej mala oblé kožené púzdro a LED expozimeter. Ten sa oproti lacnejšej verzii s ručičkovým na priamom slnku nedal používať, vďaka čomu som získal schopnosť určiť čas a clonu od oka. No tak proste - súdruhovia v NDR... – atď, atď ... Praktica stála asi dve otcove výplaty a ja som sa v tej dobe nevedel zbaviť pocitu, že otec po nociach asi vykráda banky. Až neskôr mi mamka prezradila, že to z veľkej časti zatiahla moja starká a že len kvôli mne. Darmo. Aj keď som bol paskuda – mala ma rada.
A tak bola džveredlofka na svete. Oproti ruskému bakeliťáku to bolo samozrejme iné. Síce Made in DDR, ale aká-taká kvalita tam rozhodne bola.
Rusom malé mechanické veci nikdy nejako extra nešli, ale fotosklá mali echtovné. Ešte aj dnes, keď s mojím Nikonom idem cez ruský TAIR 11A kúpený za 200 rubľov v Užhorode, je o triedu vyššie ako setové sklá hociktorej dnešnej zrkadlovky. Samozrejme že ostrenie, clona a čas sú v takom prípade ručné, ale kresba a podanie je aj pre oko laika rozdielne.
Zrodil sa fotograf.
Počítače neboli. A keré boli aj té trásly. Slovo internet sa volalo arpanet a existovalo len v mysliach pár vizionárskych šialencov. V krčme mi ešte nenaliali a tak som sa túlal mestom s Prakticou na krku a experimentoval. Ja som chcel pôvodne experimentovať s nejakou zdravou šestnástkou opačného pohlavia, ale bol som vo vývine a ksicht mi zarodil fantastickými uhrami. Takže mi ostala len tá Praktica. Na strednej som sa DOBROVOĽNE zapísal do krúžku a už to bolo v prdeli. Profesor nás nechal leštiť bambusy plechy do leštičky. Ako čistidlo sa používal čistý lieh.
Ešte raz.
Čistý lieh.
Aspoň to tvrdil môj spolučistič Maťo, ktorý sa v problematike liehu orientoval ďaleko lepšie ako ja v tom čase, keďže bol z ďalekej rusnáckej dedinky na Ďalekom východe. Tak sme sa tam - počas vyučovania - z dvoch deci liehu traja fotografickí krúžkari (pozdravujem aj Romana) zožrali ako také kone.
A tak som rástol a dospieval s foťákom na krku.
Po nejakom čase mi nedalo a moju tvorbu vo forme albumu som odniesol ukázať uznávanému košickému fotografovi – že či reku mi občas nejakú prácu nedá. Pri pohľade na moje dva albumy sa smial nad mojou naivitou a babráctvom. Ale povedal že nech ešte dačo pofotím, pridal pár rád a poslal ma lízať si fotografické rany do ulíc mesta. Jeden záber z albumu si nechal, kde si zapísal meno a telefónne číslo.
A nič.
Asi rok nič.
Až jedného piatku sa u nás rozčertil telefón pevnej linky. Pán fotograf. Že či som doma, a čo robím zajtra, lebo jeho kolegu prešiel pasák, druhého nasal kompresor a on nemá parťáka na zajtrajšiu veľkú svadbu.
Tak som išiel.
Ja pôjdem farbu a ty si foť to svoje – ta reportáž ti ide, čiže pekne medzi ľudí – šak ty vieš. Hlavne sa to snaž držať na clonách od 5.6 do 11.
No.
Neboj sa. Materiálu budeme mat dosť. Nakoniec jeden jeho parťák predsa len išiel, ale keď ma už zavolal, tak ma nechal na placi.
Ja od teba zoberiem - ratám asi 10 percent - tak smelo do toho, nemáš čo pokaziť. Ako vravím, hlavne si choď svoje.
Na čo fotíš? Vlastne to je jedno a z chladničky vybral 8 filmov Kodak. Som mal pocit, že v ruke držím poklad Aztékov. Nevybral si ma len tak. Bol častým hosťom v reštike v Dome odborov, kde sme vrámci krúžku mali neustálu prezentáciu svojich prác, ktoré on, renomovaný košický fotograf, po ôsmich koňačikoch a litríku vínka, rád prezeral a komentoval a hodnotil.
Fotenie s ním bola jedna veľká tragédia škola. Pochopil som, že dobrý ateliérový fotograf musí byť doterný a otravný. Vlastne táto vlastnosť mne dodnes chýba. Ja radšej číham z ústrania. Ľudí stajloval až dovtedy, kým to JEMU nevyhovovalo. V umeleckých kruhoch bol povestný svojím sprostým chovaním voči objektom svojho objektívu a po Košiciach sa o ňom a jeho chovaní tradovalo množstvo historiek.
Teraz dám tie, čo som s nim zažil ja.
Hromadná svadobná fotka. Sit.1.
Pani !
Pani !
Áno, vy v tej modrej kokotine.
Vás poprosím sa trošku usmejte. Normálne, nie ako krava.
Áno, ja viem, že krava sa nesmeje, ale aj tak skúste na mňa urobiť HIHI
Nejde. Ja to tu vidím, že vám to HIHI nejde.
Skúste urobiť také veľké BÚÚ.
Urobte BÚ na plnú clonu.
Len tak, nech máme srandu.
BU
No vidíte! Vy ste to dokázali!
Tak ľudia, ideme záber!
Všetci sa usmejú a tuto pani v modrom pôjde svoje krásne BÚÚ!
Hromadná svadobná fotka. Sit.2.
Pane !
Pane !
Áno, vy s tým deckom na ksichte.
Pane, to decko, abo čo to tam máte, ako držíte na rukách..
vám zacláňa normálne celý ksicht.
Ja vám ani nos nevidím. A teda JEŽIŠI už ho vidím.
Pane bože dobrotivý na vysokom nebi.
Vy máte ale krásne nosisko.
To všetko máte také?
Koľko máte rokov?
Aké máte číslo topánok?
NEPOZERAJTE TAK NA MŇA !!!
Položte to decko na zem.
Dobre.
Dobre.
Ja si zaostrím.
....
No nič. Zoberte to malé naspäť a skúste ho dať do tej istej polohy ako pred tým.
Má mi znova zakrývať tvár?
Nie.
Nemá vám zakrývať tvár, ja chcem aby vám zakrýval ksicht tak ako pred tým.
Ateliér. Sit.3.
Som mu robil takého osvetľovača, pobehaja v ateliéri.
Nevesta vstúpila aj zo ženíchom.
BOŽE, VY STE KRÁSNA!
Zhasni to!
Zajac zhasni to!
Svetlá sa zapínali až tesne pred fotením, nakoľko produkovali obrovské teplo a nám sa hlavne v lete roztápali nevesty a zo ženíchov sa parilo jak z čerstvých hovien na januárovom mraze.
Cvak. Šero v ateliéri. Ostali svietiť len malé svetlá po stenách.
BOŽE, VY STE EŠTE KRAJŠIA!
Zajac, nieže to zapneš!
BOŽE, VY STE NÁDHERNÁ!
A kde je pán ženích?
Tu som – hneď vedľa vás.
JEŽIŠ! JAK SOM SA ŤA TY KOKOT ZĽAKOL!
ÁNO, AJ TY SI NÁDHERNÝ!
ZAJAC NEZAPÍNAŤ!
Tu sa mi pekne obaja postavte...
Ty tú..
TA ŠAK SA VYSTRI - NESTOJ JAK CHUJ - ŠAK SA ŽENÍŠ - BUĎ HRDÝ!
A VY - vy si tu sadkajte...
OOOOUU DOPIČI DOPIČI DOPIČI DOPIČI
Prepáčte.. Naozaj som nechcela... Ospravedlňujem sa...
JEŽIŠŠI MARIA MOJA NOHA SI MI PRISADLA NOHU STOLIČKOU...
Nerada..Prepáčte...
Joj dobre .. už je dobre .. piči už je dobre...
Ták moja - vystrite sa
Ešte..
Ešte..
Čo?
Že už nejde?
Jak nejde?
A keď tu tento tvoj nádherný ženích tebe v noci povie, že sa mu máš vystrieť? Čo mu povieš? Že nejde?
No, ja neviem či ťa nezabije. Bo už teraz tak vyzerá.
Že by zabil.
Joj, KURVA šak sa usmej, bo ťa neofoťím takého zbambuleného.
A ty sa už konečne vystri!
Ako sa chceš vydávať, keď sa nevieš vystrieť!
Ta šak daj tie kozy dopredku. Ramená dozadu, sa prepni jak tetiva.
Tetiva to je taká skrutka na morskej lodi pri vrtuli.
No vidíš moja, šak sa nemáš za čo hanbiť, kozy máš jak torpéda.
A ty sa už prestaň ksichtiť ako taký chuj, sa nebojíš že ti to ostane?
Noo..
Teraz je to dobre.
Drž tie kozy v horizonte. Ja si doostrím.
Vydržte holúbkovia, vydržte!
ZAJAC, KURVA TIE SVETLÁ MÔŽEŠ ZAPNÚŤ!
Cvak...
Piči..
Ona sa leskne.
No celá omietka na ksichte sa jej leskne. Jak taká slanina.
ZAJAC!
ZAJAC! Nechaj to svietiť a poď tu!
Si pozri jak sa leskne.
S trasúcimi rukami sa dívam do hranola Zenza Bronici, ktorej cena sa rovná otcovmu ročnému platu a odborne konštatujem, že je to celé lesklé jak slanina.
No! Šak to vravím!
Skús ju utreť dajakým vechťom abo čo. Ja skúsim šedý filter, či to nebude lepšie.
...
JOJ, DOBRE TO JE!
VYDRŽAŤ LÁSKY MOJE, VYDRŽAŤ!
PIČI!
SA TI KÝVE NÁUŠNICA!
ZAJAC!
SA JEJ KÝVE NÁUŠNICA, POĎ SEM!
No čo s tebou?
Ja už s časom dole ísť nemôžem, to by bolo tmavé.
A ty nechceš byť tmavá, však? /Bola olaská cigánka/
NIE!
NEHÝB SA!
ZAJAC! Zastav jej tu kravskú cetku.
Dobreeee ...
Dobreeee ...
CVAK
Ešte vydržať !
CVAK
JOJ DOBRE, HOLÚBKOVIA MOJI, DOBREEE !
Mám z vás radosť, bolo to pekné.
Ja viem, že sa správam jak chuj, ale ja musím - mi to prepáčte.
Uvidíte, bude to pekné.
Áno moja, áno, môžeš sa znovu namaľovať.
Na svadbe pôjdeme farbu a repotážne čébéčko, tam to už vadiť nebude.
Moja.
No neplač moja - to musí byť ako ja poviem. Neboj sa, zajtra ti ukážem fotky. Všetci budeme plakať.
Ukázal mi fotku, ktorá ako jediná v jeho histórii nevyšla a on s tým naozaj nemohol nič robiť. Tí mladí ľudia boli na nej totálne nasratí a celková nálada z fotky priam kričala príbehom, ktorý končí - "a potom obrátil zbraň proti sebe."
Ženích sa presne pred fotením dozvedel, že jeho svadobný dar bude miesto Fiata Uno Fire – rádiobudík Citizen.
Tak.
A na dnes stačí.
Ešte by som mal vlastne dať aj pár fotiek pána fotografa. A najlepšie aj odkaz na jeho webovú stránku.
No nedám.
Pán fotograf totiž neexistuje. Ja som si ho komplet celého vymyslel a vy ste mi dúfam uverili.
Mám z vás radosť, bolo to pekné.
Ja viem, že sa správam jak chuj, ale ja musím - mi to prepáčte.
