Dnes dovolenkový report nebude, bo dovolenka – no proste dajako nevydalo. Ono by aj možno vydalo, ale moje kosti po celoročnom behaní kolo rodiny, firmy, zákazníkov, sú zvyknuté na vypnutie v rezorte niekde pri mori, kde ti do chrštánu nosia a lejú veci.

Kývnem a banda ľudí za to platených ma odnesie k bazénu. Omočím členky.

Studená.

Kývnem a banda ma prenesie k baru. Odpijem.

Teplé.

Kývnem a banda sem, banda tam.

K moru, hajzel, posteľ, bar, hajzel, bar, hajzel, bar, nemocnica, polícia, bar, hajzel, posteľ, bazén, hajzel, letisko, veniec...

A dovolenky je koniec.

Ten veniec tam nepatrí, ale iné sa mi nerýmovalo.

Po takej dovolenke ma bolí ľavá kývacia ruka. Tak že asi chápete, že nie som taký ten aktívny turista, ktorého ja zovem pobehajom. Ja som ten nepobehaj. No a teho roku vďaka chrípočke z mojoho valalu nelieta nič. Takže – nič.

Samozrejme toto prenášanie sa na žiadnej mojej dovolenke nikdy nestalo. Je to fikcia. Fikcia ktorá vznikla tak, že u nás v starej krčme sme mali také divné obdobie a každý štvrtok sa jeden z nás, teda domácich hostí stal vedúcim zmeny. Vedúci zmeny sedel na barovej stoličke a ostatní ho nosili po krčme. Väčšinou od baru k pinbalu, alebo k šípkam – kuščičko si zašmarať, abo k hajzlu – na hajzel išiel vedúci dakedy aj sám, ale to ho pred hajzlom už čakala skupina s barovou stoličkou a nosili ho ďalej. Držalo nás to asi pol rok a bola to prdel. Hlavne vtedy keď vedúci aj šerpovia boli na blato. Napríklad ja som sa dal odniesť na zastávku autobusu pred krčmou, pozrieť kedy mi ide autobus.

Ale aby ste nefrflali, ta dajaký dovolenkový report dám. Dám taký, jak som bol mladý a bez peňazí, plný ideálov a testosterónu a borovičky a piva a jak sme tu u nás na vychozde chodili na dovolenku. Celá dovolenka trvala tri dni.

Teda ona trvala dva týždne, ale reálne si človek pamätal asi tri dni.

Niekedy som to nechápal, ale teraz už v tom mám jasno.

Človek zo západu krajiny, a nemusel byť len z totej Blavy (joj jak som dakeho najebal) nikdy nemôže pochopiť krásu východneho Slovenska. Veď len kým sa dojebe 500km na Šíravu, ta je z totej cesty tak v riti, že nemôže vidieť tú krásu bufetov na brehu, kde čapovali jedinečný Šíravar, v lepšom prípade Gemer.

Šíravar bolo pivo, na ktorom mal stánkar asi najväčšiu maržu. V Michalovcoch som videl aj pivovar, kde to že vraj varili, ale stále som presvedčený, že to len taká kulisa. Podľa mňa sa Šíravar robil tak, že do 50 litrového suda sa jeblo 40 litrov vody zos Šíravy a toten zbytok sa dolial zlievkami čapovanými pivami iných značiek, čo pozbierali na brehu Šíravy. To z totych miskoch pod pipou. To bolo tak hnusné pivo, že ho nechcel ani bezdomovec. A to som prisámbohu naozaj zažil.

Kaluža, rok 1987. Asi.

Stánkari vytvorili pozdĺž kempu niečo ako Mariahilfer Strasse.

Medzi 7 a 8 stánkom pod lipou, sedí mladý bezďák. Možno nie je bezďák. Možno je umelec a na brehu slovenského mora hľadá svoju múzu.

Smrdí.

Po MHS idú dve osoby. Jedna s nich som ja. V ruke držím plasťák a neverím vlastným chuťovým bunkám. V stánku číslo 6 som obdržal produkt s názvom Šíravar 10° a medzi stánkami číslo 6 a 7 po 2 glgoch uvedeného moku ma nadrapuje jak po 12 borovičkách, jednej dávky leča a 0.5l krabicového vínka. Mám chuť to vyliať, keď v mojom zornom poli zaregistrujem voňavého umelca.

Ja: Na daj si.

Bezďák: To Šíravar?

Ja: Ti jebe. Ešte si vyberaj.

Bezďák: Šíravar nechcem. Vodu nemáš? Obyčajnú vodu.

Ja: Nemám. Ale za tebou 30 metrov je cala Šírava. Tam maš vody keľo chceš.

Bezďák: Nehnevaj sa, si fasa šrac, ale ja toten Šíravar fakt nechcem. Ja už bol dva krat na infekčnom po totych kokotskych zlievkach.

 

Takže dovolenka s partiu.

Ako prvý pošol Feri s Ďodim. Ich strategickým cieľom bolo zobrať fleka.

To sa urobilo tak, že prišli do Kaluže, do verejného kempu, postavili taky maľučky stan hneď pri najbližšim bufece, kde sa následne zjebali a do tretej rána revali východniarske piesne. Nie veľa. Väčšinou dve.

klikanie len na vlastnú zodpovednosť

Jeden dva tri štyri päť šesť sedem osem devať deeeesaaať

Okresny staveny pooodniiik Spiiišska Noova Ves

Keď sa nepobili s niekým alebo aj medzi sebou a náhodou ich nezatkla VB zos Michaľovec, tak kolo ich stanu vznikla kružnica o polomere das 50 metrov, kde nikto nebol. Fakt nik. Občas sa síce stalo, že prišla dajaká česká rodinka – hele mámo, kolik místa a tys řikala že to bude plný. Stačilo aby Ďodi vyšol pred stan, vykonal maľučku potrebu, ktorá po x pivách bola kuščicko väčšia jak mala, grgol prdol, poškrabal sa na vajcoriťoch a precvičil hlasivky pokrikom KURVAAAAAA SLUNKOOOO Z RUSKAAA IDZE NAD NAŠO MOREEEE. Sluhaj Feri nedame sebe po borovičke, ja dajaky lačny.

Česká rodinka pošla. Tak fajn. Partia mala miesto a došla.

Odchod zos Košic sa konal asi tak, že sa grupa stretla ráno o ôsmej na stanici, všetci účastníci sa srdečne zvítali hoc sa videli pred pár hodinami, no a trošku to oslávili, taže za tri hodiny boli jak teľce. Nik neriešil dajaké autobusy a už vôbec ňe že kedy. Pospali na okolitých lavičkách, trošku potriezveli a až potom zakúpili lupene do Michalovcoch. Hodinu a pol cesty si dovolenkári spríjemňovali konzumáciou "kvalitného", vtedy ešte fľaškového vína s honosným názvom, jablčné dezertné víno. Podľa mňa to nebolo ani víno ani dezert a ani s jablučkami nemalo nič spoločné. Ja ani neviem čo to bolo. Volali sme to jabčak a dalo sa s toho rýchlo a kvalitne najebať. Napisal som kvalitne? No nič. Myslím že kvalitne sa dá ožrať z dajakej kvalitnej whisky, ale s teho keď sa človek ráno vďakabohu dajako prebral, ta ľutoval že radšej v noci neumrel. Naštastie, a to je ta neviem či zla, abo dobrá vlastnosť jabčaku, stačilo si dzignut miesto raňajok za pol flašky jabčaku a človek bol jak znovuzrodeny. Dokonca Feri sa až tak veľmo znovuzrodil, že pošol plavať do Šíravy že ju preplave tam i nazad i pejcrazy. Eštik dobre že sme ho zastaveli.

Po perše nemal plavky a za druhe v živote neplaval. Vlastne nikto s partie neplaval a ani nemal plavky. Na Šíravu sa nechodilo plavať.

Ta tak. Partia teda niekedy poobede došla a začali sa stavať stany. Teda časť. Mala časť.

Asi dvojo.

Ostatny pošli do bufee, kde už držali fleka Ďodi s Ferim.

Zasik sardečne zvitanie a začala še staviť kopa. Kopa sa tvorila s plastových prázdnych dopitých pohárov a keď dosiahla asi tak výšku stola, slovo si zobral Bumbuli, postavil sa a riekol. Chlopi a nedame už po jednej borovičke?

Všetci boli zásadne proti. Ale Bumbuli mal presvedčovaciu schopnosť globálneho politika, taže ani nie za 15 minút doniesol tácku s veľkými borovičkami a za ďalšiu minútu doniesol ešte jednu s tvrdením že kurva bars veľka šora, ta zobral radši hnedkaj dva kola.

Partia postupne strácala drajf a po jednom, dvoch sa vytrácali. Toti dvaja, čo si postavili stan už pred príchodom, boli na tom lepšie. Teda boli na tom lepšie, pokiaľ vládali k nemu dôjsť, vedeli ho identifikovať, otvoriť a dajako sa vpratat dnuka. Väčšina dovolenkárov akurát prešla betónovú cestičku medzi bufetom a kempom a v momente keď sa taký jedinec dostal na trávu, usúdil že už nie je ďaleko od svojich vecí a proste tam nadobro skončil. Jedinci ktorý boli na tom o čosi lepšie sa možno aj dostali k svojmu nepostavenému stanu, ale ďalej sa už nedalo robiť nič, nakoľko nevedeli rozoznať stanový kolík od stanovej tyčky. Keď na to bola vôľa a sily, zavŕtali sa do nepostaveného stanu, alebo ich slnečné ráno našlo len tak voľne pohodených vedľa spacákov a stanov. A boli aj taký, ktorým sa za celý týždeň, svoje obydlie aj napriek enormnému úsiliu nepodarilo postaviť vôobec, a to dnešnej rozprafky koňec.

možno tbc